„Dajte ten váš portrét dole z rámu. Už je suchý,“ pošepla Beáta Francescovi, keď osameli.
„Prečo ste ma maľovali?“
„Aby som s troškou fantázie takto namaľovala Barcu. Lebo on taký nie je.“
„Môžem si ten obraz nechať?“
„Neskoršie áno. Mohli by ste ho teraz poslať kráľovi Jánovi tak, aby to Barca nezbadal?“
„Ja … neviem … Išlo by mi o krk.“
„Vy nie ste šľachtic?“
„Som. Ale v Španielsku by mi to nepomohlo.“
„Tu ste vo Francúzsku. Aspoň si to myslím.“
„Je to Francúzsko. Tento zámok sa volá …“ a povedal jej meno.
„Ukážte mi ešte ten váš portrét.“
Podal jej ho a ona tam ešte niečo primaľovala.
„Pošlete mu aj list?“
„Nie. Všetko je na obraze. A Ján má rád hádanky. Tak nech sa trošku potrápi.“
„Má mu posol niečo povedať?“
„Nie. Každý odkaz v cudzích rukách je nebezpečný.“
„Ale je tam môj portrét. Kráľ ma dá zabiť.“
„Anjeli sa nezabíjajú. Len mu to pošlite.“
Prišiel predvečer Barcových narodenín.
„Som veľmi zvedavý na ten váš dar, markíza.“
„Poďte,“ zobrala ho za ruku a previedla ho do ateliéru. Tam stáli dva stojany s obrazmi. Na obrazoch však bola rúška a tak nebolo vidieť, čo tam je.
„Pane, na tomto stojane je obraz duše jedného muža taký, aký teraz je. Na druhom stojane je obraz duše, ktorú by som mohla mať rada. Ten škaredší zničte.“
Pustila mu ruku a potíšku vyšla. Barca bol pri obrazoch veľmi dlho. Tak dlho, že sa začala o neho báť. Už-už chcela vojsť, ale dvere sa otvorili a v nich stál bledý a zamyslený Barca.
„Markíza,“ oslovil ju pokorne, „vaše obrazy mi otvorili oči. Máte pre ne názvy?“
„Ten prvý sa volá Vášeň a ten druhý Láska. Ktorý si necháte?“
„Obidva. Ste voľná. Môžete odísť hoci aj hneď,“ hlboko sa jej uklonil a pobozkal jej ruku.
„Ešte zajtra tu zostanem, ak dovolíte.“
Začudovane sa na ňu pozrel: „Vy tu ešte chcete zostať?“
„Áno, lebo teraz sa začínate podobať tomu druhému obrazu. Ale do spálne pôjdem tak ako doteraz – sama!“ odsekla, keď uvidela jeho oči.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.