Nebude už dlho trvať táto Doba, príde jej nová Podoba. Dlho ste blúdili, chodili ako omráčení, no toto už sa čoskoro zmení na také, aké tu už dávno nebolo.
Človek sa musí od Základu v sebe zmeniť.
Myšlienky sú ako Nitky, ku Svetlu utkávané, kde Svetlo v nich si povieva aj v sebe si vanie. Cítiš to ako Vánok Nehy, čo ti Iskrenie prináša aj v sebe sa perlí, aby vytrysklo v tej Sile Presvedčenia: Tvoj som Pane, Myšlienky moje sa menia!
Lebo neviem už ináč ako v Láske. Veď je Tvoja! Ty Synov poslal si nám, zažili od nás, mnoho Znoja.
To už viac nebude! Budeme sa do Lásky zatkávať, Mierom Duší svojich ku Tebe sa prihovárať, vlniť sa v Duchu tvojho Blaha, Velebenie bude nás všetkých do Jednoty spájať. Budeš v Hrude svojej každodennej pracovať v Pokoji, siať radostné Pôsobenie. Tvorivosť ťa bude poháňať, aby si vyjavil Jemu, čo sa ti podarilo do Roboty tvojej zatkávať. Najprv čo sa v Duchu zrodilo, potom, čo pod Rukami sa darilo, upravoval si, hobľoval, aby si do Krásy Dielo hotoval. Výsledok je ako Kvet Krásy tvojho Pôsobenia, kde raduje sa Tvorca Diela, čo s Hlavou ku Oblakom posiela Odkaz a Spôsob svojho Velebenia: Vďaka Tebe, Pane, Práca už vyzrela, len čo Tvoje Pohladenie zazrela. Veď v Tvojom Dychu je ako na Vlnách nechať sa niesť a potom už len Ruky prikladať, a Úsilie v ňom si zakladať. Výsledok sa dostaví, Krása v ňom sa prejaví!
Chystaj sa, Človek, do nového! Dokončíš vždy Dielo pre Neho, budeš s druhými sa stretávať ku Cti Jemu ich zvolávať, prežívať to v iskrivej Radosti. Taká je Krása, tam je jej Chrám, kde Láska s Pokorou vystavala si v Duši Chrám.
Nechce sa Človeku z toho vyjsť, no ešte musíš v sebe obrátiť List, aby si stíhal poupratovať, čo je potrebné ešte v sebe si vynulovať.
Amen!