„Raz sme boli s vnukmi toho lakomca, čo na Pavla poštval psov, na jablkách v našej záhrade. Ešte na nich volal, že nech sa len dobre najedia, veď ich je dosť. Po jablkách sme dostali chuť na hrušky. A on ich mal také dobré, maslové. Tak sme si odtrhli po jednej. To ste mali vidieť. Začal zúriť a vykrikovať, že na nás poštve psov, somár starý,“ pokračoval vo svojom rozprávaní Josef.
„A to mu nevadilo, keď jeho vnuci jedli vaše jablká?“ opýtal sa Gerd.
„Nie, veď neboli jeho. Preto sme si mysleli, že môžeme jesť jeho hrušky. Inak by sme si to nedovolili,“ ozval sa Johann.
„Pavel sa strašne bál. Mal už svoje skúsenosti so starým a jeho psami. Nad hlavou mal také strašidlo. Johann sa naň pozrel a zakričal: heš, choď si za starým, nám daj pokoj! Vtedy sa Pavel prestať báť a strašidlo zmizlo,“ ozval sa znovu Josef.
„Pekný príbeh, ale ako to súvisí so skúškou z psychiatrie?“ opýtal sa Gerd.
„Normálne. Na klinike je dosť pacientov so strachom. Nazýva sa to fóbie. Na skúške som mal pacienta. Bál sa tmy a okolo neho bolo veľa takých strašidiel. Potom som sa pozrel do minulosti a videl som, že ho mučili v nejakých katakombách. Tak som mu povedal: čo sa bojíte, teraz vás už nebudú mučiť. Ten chlap sa na mňa zvedavo pozrel: ani tu nie? Nie, odpovedal som mu. A teraz vyžeňme spolu ten strach. Vidíte tie príšerky? Odpovedal mi: áno. Tak to nie sú halucinácie, ako sa vám snažia nahovoriť, ale váš strach. Keď spolu povieme heš, tak utečú, uvidíte. Pozrel sa na mňa neveriaco, ale predsa len spolu so mnou povedal rázne heš! A príšerky zmizli. Začal sa smiať, že ako je to dobre.“
„A čo na to ten profesor psychiatrie?“
„Debil. Povedal, že on také liečebné metódy neučil. Tak som mu drzo povedal, že túto metódu uplatňuje náš strýko vo Viedni. Keď počul jeho meno, tak len zakoktal, že ešte asi neštudoval najnovší lekársky almanach, keď o tom nevie. A dostal som jednotku.“
„A vie o tom naozaj náš strýko?“ opýtal sa so smiechom Johann.
„Vie. Ibaže som mu to povedal až potom. Keď som bol u neho, tak som hovoril o tom debilovi, že nás učí sprostosti. Zasmial sa a dovolil mi to aj naďalej.“
„Josef, a aký lekár chcete byť v klinickej praxi?“ opýtala sa Natália.
„Taký dedinský všedoktor. Keď poviem starej babke, že je to urieknutie, tak i ona vie, že je to naozaj urieknutie a nebude sa čudovať lekárskemu zásahu, keď jej poviem, aby išla do kostola a aby sa vyhýbala tej a tej osobe. A keď jej predpíšem lipový čaj, tak nebude nadávať, že preto nemusela k doktorovi chodiť. Tých pár detí, ktoré sa narodia, tiež nejako odrodím a aspoň uvidia nejaký inteligentný ksicht ako prvý na tomto svete.“
„Nechcete byť radšej pôrodníkom?“ opýtala sa Natália.
„Nie. To je nanič. Odrodiť svoje deti by mali vlastní otcovia. Potom by si nemysleli, že dievčatá sú nanič a aj o deti by sa starali lepšie. Takto sa idú opiť a ani nevedia, akí sú hnusní. Ak teda budem niekde na dedine, tak ich budem k pôrodom volať, či sa im to páči, alebo nie. Ja im budem len asistovať, aby nič nezbabrali.“
Josef sa na chvíľu odmlčal. Potom zobral Veroniku za ruku: „Poď, pôjdeme na prechádzku. Už som toho natáral dosť.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.