„Dohodli sme sa, že to nepovieme nikomu, komu vyslovene nemusíme. Aby náhodou z toho neboli zbytočné reči.“
„Máte pravdu. Ale aj tak budú, ak vás uvidia spolu.“
„Tak potom im to povieme.“
„Josef, kedy sa vraciaš do školy?“
„Až po druhom plese. Dovtedy o nej nechcem ani počuť!“
„Vy máte také dlhé prázdniny?“ opýtal sa Johann.
„Nie. A čo má byť?“
„Nič, ja len tak.“
„Tak nezapáraj,“ odvrkol Josef Johannovi.
„S tými mladšími súrodencami sú len starosti,“ ozval sa Gerd.
„Aj vy? A vraj knieža. Drzý,“ ozval sa nevrlo Josef.
„Zdá sa, že to máme v rodine,“ okomentoval Josefov výstup Gerd.
„Milý braček, aj tak mi povedz, ako ti vlastne ide škola,“ naoko prísne sa spýtal Johann.
„Normálne. Sú tam profesori, ktorí sú dobrí a sú tam aj debili.“
„Čo je to debil?“ opýtala sa Natália.
„Napríklad starý riaditeľ. Alebo notár.“
„Aha. Rozumiem.“
„Minule som mal skúšku z psychiatrie u takého debila. Dievčatá, vy sa už asi nebudete pamätať na chromého sluhu Pavla.“
„Nie, toho sme nepoznali,“ odpovedali svorne.
„Ako chlapec musel slúžiť u takého lakomca. Ten sa raz opil a poštval na Pavla psov. Idiot. Tak mu dokúsali nohu, že skoro nechodil. A ten blázon ho potom vyhodil na ulicu.“
„A vtedy sme ho prijali ku nám,“ pokračoval v rozprávaní Johann. „Teda ja s Josefom sme boli ešte malé deti. Hrával sa s nami a bol to taký starý poctivec. Bol všade tam kde sme boli aj my dvaja.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.