„Toto spojenectvo však nebolo jediné, čo si princ z Francúzska odniesol,“ poznamenal kardinál.
„Nie. Princ si odniesol so sebou poklad.“
„Gabrielle?“
„Lásku, milý priateľ.“
Po rokovaní sa opäť vrátili do tanečnej sály. Zrazu princ uprostred vety zastal a zadíval sa na jedno miesto.
„Pani markíza, kto je tá nádherná dáma tam …“ ukázal bradou k hlúčiku asi troch dám.
„Neviem, ktorú myslíte …“
„Tú … tú v tých ružových šatách.“
Usmiala sa. „Je to moja sestra Gabrielle, jedna z otcových nemanželských dcér.“
„Nemanželských? Tak aj váš otec mal viac žien. Vaši muži sú rovnakí ako naši, ale nám – moslimom to vytýkate!“ Ibrahim sa rozosmial a oči mu veselo svietili. Athénaïs však na neho prísne pozrela a keď sa upokojil, spustila:
„Áno, môj otec mal viacero žien. S matkou ho oženili pre majetok, ale nerozumeli si. Tak otec hľadal lásku inde. Lenže kresťanské ženy majú slobodu a nie sú tovarom vtedy, keď to samy nechcú. A to je rozdiel oproti vaším háremom.“
Princ zvážnel a po chvíli povedal: „Ak nájdem ešte jednu ženu, ktorá má dušu a ona ma bude milovať, rozpustím hárem. Prisahám! Môžete ma teraz zoznámiť s vašou sestrou?“
„Váš otec nebol nadšený Gabrielliným výberom ženícha,“ prerušil ju opäť kardinál.
„Nebol. Nechcel, aby jeho dcéra skončila v háreme ako jedna z mnohých.“
„Ale Ibrahim si ju aj tak odviedol so sebou …“
„Odviedol a z lásky urobil ešte množstvo hlúpostí.“
„Písali ste si s Gabrielle?“
„S ňou nie, s Ibrahimom.“
„Čože?! So sultánom? To sa vám ako podarilo?“
„Athénaïs, prosím ťa, pomôž mi prehovoriť otca. Na teba vždy dal. Nikto ho nedokázal presviedčať tak, ako ty.“
„Gabrielle, vieš veľmi dobre, že presvedčiť iného dokážem iba vtedy, keď som sama presvedčená o tom, že je to správne. Ale odísť s moslimom je prinajlepšom nerozum.“
„Ľúbim ho. Ty vieš, čo je láska, mohla by si mi rozumieť.“
„Gabrielle, ak ťa Ibrahim prestane ľúbiť, predá ťa ako zviera. Pre nich žena neznamená nič!“
„Ibrahim je sultánov syn. Sľúbil mi, že rozpustí hárem a že žiadnu ženu už nikdy nepredá. Spýtaj sa jeho.“
„Kde je?“
„Čaká na mňa vonku.“
„Zavolaj ho, potrebujem sa s ním rozprávať sama. Musí ma presvedčiť, že je schopný urobiť to, čo sľúbil.“
„Ináč mi nepomôžeš.“
„Ináč ti nepomôžem. Nemôžem ťa predsa predať!“
Gabrielle vyšla von a vstúpil Ibrahim.
„Dobrý večer, pani markíza,“ pozdravil ticho.
„Sadnite si, jasnosť. Myslím, že budem potrebovať pohár vína.“
„Ponúknete aj mňa?“
„Vás? Veď vaše náboženstvo zakazuje opojné nápoje!“
„A to vaše vám nariaďuje povinné pôsty, ktoré nedodržujete vy,“ odpovedal jej s úsmevom. „Nie je to to isté?“
„Náhodou, šunka v piatok a ešte od kardinála chutí celkom dobre,“ odpovedala a podala mu víno. Potom si sadla tak, aby mu videla do očí.
„Jasnosť …“
„Nehovorte mi jasnosť, lebo vás budem oslovovať veličenstvo.“
„Nie som kráľova manželka.“
„Predo mnou povedal, že ste skutočná kráľovná.“
„Dobre. Ako vás mám volať?“
„Vy neviete, ako sa volám?“ veselo sa zasmial.
„Dobre, Ibrahim. Gabrielle mi povedala, že chce odísť s vami …“
„Chcem si ju zobrať za manželku.“
„Je to moja sestra a ja sa o ňu bojím … Bojím sa, že keď vás omrzí, predáte ju inému mužovi bez toho, aby to mohla ona ovplyvniť. Bojím sa, že vaše manželstvo bude príliš krátke …“
„Ani vy ste nemali dlhé manželstvo …“
„Lenže ja rozhodujem sama o sebe. Za vaše ženy rozhodujete vy.“
„Keď vám odprisahám, že neurobím nič, čo by nechcela aj ona, uveríte mi?“
Athénaïs si vzdychla. Zrazu videla. Videla miestnosť s poduškami na zemi. Na nich sedel muž, ktorého už poznala. Pred neho predstúpila žena. Privítala sa s mužom a z tohto stretnutia bolo cítiť lásku. Potom si žena sadla vedľa muža na podušky a Athénaïs videla jej tvár. Bola to Gabrielle. Do toho sa ozval prísny, ale napriek tomu láskavý mužský hlas: „Athénaïs, nemáš právo brániť iným v ceste, ktorú si zo slobodnej vôle vybrali …“
Obrazy zmizli.
„Verím vám, pane. Pomôžem vám s ňou odísť, ale musíte ma poslúchnuť vo všetkom, čo vám poviem.“
Začudovane sa na ňu pozrel. Taký rýchly obrat nečakal a prikývol.
„Ibrahim, vy odídete čo najskôr. Gabrielle zostane so mnou …“
„Ale …“
„Mlčte a počúvajte. Otec nebude nikdy s vaším sobášom súhlasiť. Ak by Gabrielle odišla naraz s vami, otec by žiadal kráľa, aby zakročil a Ľudovít by to musel urobiť. Už len preto, že otec je vojvoda. Vy odídete z Francúzska. Gabrielle príde za vami hneď ako sa bude dať. Počkáte na ňu a vezmete si ju so sebou.“
„Ako môžem veriť, že to dokážete?“
„Pane, ak by som vedela, že ma Ľudovít miluje, sama by som išla za ním aj na dno pekla!“
Ibrahim sa pozrel do jej odhodlaných očí a potichu sa spýtal:
„Prečo mi pomáhate?“
„Nemám právo brániť nikomu v jeho ceste … Zvlášť keď viem, že Gabrielle už vašou ženou bola …“
Usmial sa: „Keď som bol Mohamed?“
„Ak ste ochotný takúto možnosť pripustiť …“
Veselo sa rozosmial.
„Milujem vás, veličenstvo! Myslím, že som vás miloval vždy. Aj vtedy, keď som bol Mohamed, vy moja Aiša!“
„Odkiaľ to viete?!“
„Aj muži môžu občas niečo vidieť aj počuť. Myslím, že na náboženstve v tomto prípade vôbec nezáleží.“
„Kto bola Aiša?“
„Najprv moja manželka a potom manželka môjho syna Saida. Stratil rodičov a ja som si ho zobral za svojho.“
„Tak som predsa videla dobre!“
„Vy vidíte vždy dobre, moja milá!“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.