Plukovník de Montespan držal silno za ruku svoju manželku a škaredo zazeral.
„Tak vy sa nevrátite domov, ak som to správne pochopil,“ precedil cez zuby.
„Ja som doma na dvore, milý pán markíz. Ale akosi zanedbávate svoje ctiteľky, lebo idú na nás oči nechať.“
Markíz jej chcel čosi prudké odseknúť, keď zbadal, že k nim ide turecký princ. Zbadala ho aj Athénaïs a s milým úsmevom sa mu uklonila. Keď to plukovník uvidel, iba jej zlostne zavrčal do ucha: „Dávajte si pozor, aby ste neskončili v jeho háreme!“
„Ako ste sa už mohli presvedčiť, nemám rada konkurenciu. A to varovanie si nechajte. Vy máte hárem v celom Francúzsku a to ani nie ste moslim!“
Montespan zmĺkol, s kyslým úsmevom sa im obom uklonil a odišiel.
Princ sa usmial: „Predpokladám, že to bol váš manžel.“
„Žiaľ, áno.“
„Podľa toho, čo ste mu povedali, by sa vám v Turecku asi nepáčilo.“
„Myslím si, že by som sa nedokázala deliť s inými ženami o toho istého muža. Naozaj nemám rada konkurenciu. Takú vieru by som neprijala.“
„To sú všetky Francúzsky také náročné ako vy?“
„Obávam sa, že nie. Zvlášť tie na kráľovskom dvore.“
Neďaleko prešla Sévigné. Princ ju zbadal a ukázal bradou smerom k nej:
„Mysleli ste ju?“
„Čože?! Vy ju poznáte?!“
„Áno. Našla si ma hneď v prvý deň.“
„Nechceli by ste si ju odviesť do Turecka?“
„To nemyslíte vážne! Otrokov mám dosť aj bez nej. Keby aspoň bola pekná, dala by sa predať, ale takto … Ženy, ktoré sa ponúkajú samy, moslimovia kameňujú!“
„Myslela som si, že vám vyhovujú práve také ako ona.“
„To je omyl. Žena, ktorú si môže muž našej viery zobrať, musí byť čistá!“
„A muž? Na muža sa také prísne podmienky nevzťahujú? Načo je jednému mužovi toľko žien?“
„Vy máte priveľa otázok. Načo mu je toľko žien? Sám to neviem. Možno … možno keby som prežil lásku … Ale nemám ženy prečo milovať. Naozaj nemajú dušu!“
Ibrahim sa odmlčal. Po chvíľke pokračoval: „Kde máte kráľa? Prečo vás nechal samotnú?“
„Veľmi súrne ho odvolali. Žijeme v nepokojných časoch.“
„Smiem vás požiadať o tanec?“
„Vy poznáte naše tance?“
„Dlho som bol na španielskom kráľovskom dvore. Odtiaľ poznám mnohé vaše zvyky.“
Princ tancoval ľahučko a pôvabne. Po tanci ju odprevadil na miesto. Kráľ sa však ešte stále nevrátil a tak sa rozprávali ďalej.
„Viete, čo sa páčilo mne u vás?“
„Tak na to som sa po našom prvom stretnutí vôbec neopovážil spýtať.“
Athénaïs sa zasmiala: „No, viem si predstaviť aj príjemnejšie zoznámenie. Ale bez toho vášho pozvania by som nepoznala vaše kúpele.“
„Vám sa kúpeľ páčil?“
„Áno, mám rada príjemné veci. Kráľovi pripravujem kúpeľ z bylín, ale ten váš bol iný …“
„Suché byliny strácajú svoju vôňu a tak kvety niektorých rastlín zalievajú naše ženy olejom. Dlho ich takto nechávajú lúhovať na slnečnom mieste a tento vonný olej pridávajú do kúpeľa a niekedy aj do lámp. Osviežuje to telo i dušu.“
Athénaïs sa zamyslela. Po chvíľke sa ozvala:
„Vaša jasnosť, musím sa vás na to spýtať priamo. Ako je možné, že vaši ľudia sú čistí, umývajú sa a kúpu a ešte im to spôsobuje potešenie?“
„Prečo sa pýtate?“
„Sám vidíte, aké je to s čistotou u kresťanov. Pokrytecky sa zahaľujú – vraj aby sa chránili hriechu, ako keby samotné telo bolo hriešne – a pritom iba ukrývajú špinu. Ľudovít chce, aby sa jeho dvorania umývali a častejšie prezliekali do čistého, ale aj tak je to bieda. Dokonca niekoľkokrát presťahoval dvor, aby sa zbavil tých, ktorý sa neradi umývali.“
„Sťahoval dvor? Prečo?“
„Za kráľom prichádzali šľachtici z celého Francúzska na audiencie či intervencie. Najprv pre nich vyhradil niekoľko izieb, lenže viete si predstaviť, čo tam po nich zostalo? Nemyslím neporiadok, priniesli so sebou všelijaký hmyz – vši, blchy. Najhoršie však bolo, keď sa takýto šľachtic dovolával svojich privilégií a chcel zostať na dvore natrvalo. Hrôza!“
„Prečo ich kráľ nevyhodil?“
„Iste viete, že od Bartolomejskej noci je Francúzsko ako súdok pušného prachu. Stačí malá iskrička a je zle. Nielen vo vnútri krajiny, ale pridávajú sa do toho ešte aj spory so susedmi. Prikázať niekomu, aby sa umýval by mohlo vyvolať vzburu. A tak kráľ prikázal presťahovať sídlo dvora a starostlivo vyberal dvoranstvo, ktoré bral so sebou. Ale ja sa vrátim k mojej otázke …“
„… ako to, že moslimovia sa umývajú a robia to radi?“ usmial sa princ. „Prikazuje im to naša viera. Tá je pre nás zákonom.“
„Reformácia kresťanstva stála už priveľa krvi … a vyše tisícročné tradície sa ťažko menia. Tadiaľto cesta nepovedie. Čo by ste urobili vy v takejto situácii?“
„Vydal by som príkaz, že predo mňa nemôžu predstúpiť špinaví ľudia. Každý, kto by za mnou prišiel, musel by sa hneď po príchode okúpať. Nakoniec by sa museli podvoliť, lebo keď niekto prichádza za kráľom, potrebuje kráľa a nie naopak. Využil by som to. Myslím si, že to isté kedysi urobil aj prorok Mohamed … teda ako ste mi ráčili povedať, ja.“
„Vy mi neveríte …“
„Viera v opakované životy je krásna a páči sa mi. Ale privlastňovať si niekoho, kto vykonal také veľké veci, sa mi zdá rúhaním … Neviem, ale radšej si budem myslieť, že som žil ako obyčajný človek … Neznepokojuje ma to tak.“
Usmiala sa. „Áno, je lepšie myslieť si, že nemám nič za sebou a vytvárať nové veľké veci než sa odvolávať na staré zásluhy. Ďakujem vám za radu.“
„Ja som vám niečo poradil?“
„Ten príkaz s kúpaním. Myslím si, že za určitých okolností by sa to dalo …“
Nedopovedala a zrazu sa rozosmiala: „Prepáčte, práve som si spomenula, ako dopadol úplne prvý kráľov príkaz. Môžem vám to povedať?“
„Prosím, rád by som vedel, čo vás tak rozveselilo.“
„Raz prišiel ku kráľovi vysoký šľachtic. Podľa pachu, ktorý sa okolo neho šíril, sa neumýval už od narodenia. Kráľ si dal pred nos šatku a ledva prežil celú audienciu. Potom diskrétne odkázal návštevníkovi, že akosi … smrdí. Viete čo ten hlupák urobil? Zaobstaral si sud voňavky a vylial ho na seba! Keď na ďalší deň vošiel ku kráľovi, bolo to ešte horšie, ako keď páchol prirodzene. Ale to, aby sa okúpal, mu ani len na um neprišlo …“
Princ sa rozosmial. Keď sa smiali najlepšie, pristúpil ku ním kráľ:
„Vidím, vaša jasnosť, že sa vám môj ples páči.“
„Vaša výsosť, som veľmi potešený, že som sa smel vášho plesu zúčastniť. A ďakujem vám za jedno dôležité poznanie.“
„Poznanie?“
„Áno, poznanie. Práve dnes som zistil, že muž môže pri žene tráviť dlhé hodiny bez toho, aby mu vôbec zišlo na um dotknúť sa jej,“ Ibrahim sa hlboko uklonil a pobozkal Athénaïs ruku. „Tento živý poklad úprimne závidím francúzskemu kráľovi a tiež to, že sa nedá ničím vyvážiť ani kúpiť. Ak by sa mi to nejakým zázrakom podarilo, obávam sa, že by som sa z neho netešil dlho. Ten poklad bez svojho kráľa nedokáže žiť …“
„Myslím, vaša jasnosť, že by sme teraz mohli doriešiť niektoré naše záležitosti.“
„Rád, vaša výsosť. Ale mám jedno želanie. Bol by som rád, keby pri našom rokovaní bola aj pani markíza.“
Kráľ sa začudovane pozrel na princa. Athénaïs sa nikdy predtým nezúčastňovala oficiálnych štátnických rokovaní.
„Čo vás vedie k tomu, aby tam bola?“ nakoniec sa spýtal.
„Myslím si, že keď tam bude, uzavrieme vzájomne taký obchod, na ktorom ani jedna strana neprerobí.“
Princ mal pravdu. Dohoda bola veľmi rýchlo uzavretá. Okrem iného Athénaïs dohodla, že im princ pošle majstrov na stavbu tureckých kúpeľov.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.