O pár dní počas vyučovania zaklopal niekto na dvere riaditeľne dievčenského lýcea:
„Natália, máte trochu čas?“
„Ale áno, práve mám voľnú hodinu. Poďte ďalej, Gerd.“
„Natália, ako sa volá tá študentka z reálneho gymnázia… veď viete ktorá?“
„Ale Gerd, vy si myslíte, že ja poznám vaše myšlienky?
„A odkedy ich nepoznáte?“
„Tak mi ju aspoň popíšte, ktorú máte na mysli. Vaše myšlienky sú síce jednoduché: Milujem ju, – ale ktorú?“
„Má také prekrásne vlasy a sedí v druhej lavici.“
„A môžete mi povedať aspoň triedu? Skoro v každej je teraz viacero dievčat podľa vášho popisu.“
„Septima.“
„Septima?“ Natália sa pozrela na svoje vlasy a pokračovala: „Tam sú tri dievčatá. Ako poznám váš vkus, tak vlasy ako sú moje má jedine Kristína. Môžete mi o nej ešte niečo povedať?“
„Myslím si, že sa tak volá.“
„Ja vás nepoznávam. Vyzeráte taký šťastný.“
„Samozrejme. Takú krásnu dievčinu som ešte nevidel.“
„Niečo podobné som už niekedy počula od vás aj ja.“
„To som bol ešte mladý a neskúsený.“
„Lotor!“ zasmiala sa Natália, ale mala radosť, že Gerd je konečne po dlhých rokoch šťastný. „Ako ste ju objavili? To som naozaj zvedavá.“
„No čo, zastupoval som vášho muža.“
„Čože!? Matematiku? Nebláznite!“
„No a! Tak roztomilo ma opravovala. To by ste neverili, ako perfektne vie po francúzsky.“
„Vy ste ich učili matematiku francúzsky?“
„No a! To mali aj s jazykom. Nikto mi nerozumel. Iba ona! Nádherné! Asi tam pôjdem zastupovať ešte raz.“
„Gerd, a je to dievča plnoleté? Je už síce veľká, ale koľko má rokov?“
„Prosím pekne, je presne o päť rokov a dva mesiace mladšia.“
„Ako to viete tak presne?“
„Jednoducho. Dal som jej taký ťažký príklad.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.