Natália sa hneď obliekla a odišla za Gerdom. Ten zostal prekvapený, lebo to bola jej prvá návšteva u neho v byte.
„Čo vás ku mne privádza?“ opýtal sa Gerd a tušil menšiu hádku.
„Somárska lavica!“ stručne odpovedala Natália.
„Mám navariť kávu? To vyzerá na dlhší rozhovor,“ opýtal sa Gerd.
„A nebojíte sa, že tá káva skončí na vás?“
„Nie. Kávu ste mi ešte na hlavu nevyliali,“ usmial sa Gerd a postavil na kávu. „Tak začnite, čo sa vám nepáči na mojom prípise?“
„Je to hlúposť.“
„A v čom, ak sa smiem spýtať?“
Natália pokojne vysvetlila Gerdovi, na čo je tá lavica určená.
„Aha. Tak ja som sa podľa vás nechcel učiť?“
„Veru nie! Veď na vás bolo jasne vidieť, s akým elánom ste tie preklady robili. A potom na dôvažok ste sa ešte prišli zabávať. Takže ste patrili…“
„Do somárskej lavice,“ zasmial sa Gerd. „Niečo na tom však bude. Johann má asi pravdu.“
„To nemá len z vlastnej hlavy. Spomínal mi, že už aj Komenský používal rôzne tresty na neposlušných žiakov,“ dodala Natália.
„Tak ten prípis zruším,“ rozhodol sa Gerd.
„To by bola ešte väčšia hlúposť.“
„Vážne? A čo mám teda urobiť?“
„Nič. Veď nová lavica premiantov je vynikajúca myšlienka. Teraz sa viacerí snažia lepšie učiť, aby tam smeli sedieť.“
„Dobre, ale ako nahradiť tú prepotrebnú somársku lavicu?“
„To už vymysleli profesori za vás. Zajtra tam osobne u mňa na hodine v septime posadíte notárskeho synáčika. Prídete na hospitáciu, ja ho vyvolám a sami uvidíte, že tam patrí. Pošlem ho do nej a vy to potvrdíte. Aspoň sa dozviete, ktorá to je.“
Vtedy sa Gerd s Natáliou prvýkrát nepohádal. Pri káve sa dobre porozprávali o škole a novom vyučovaní. Gerd sa rozhodol, že si od Johanna požičia Komenského spisy. Na druhý deň na hospitácii sa Gerd osobne opýtal mladého pánka:
„Prečo ste sa nenaučili?“
„Nechcelo sa mi.“
„Vážny dôvod,“ dodal Gerd. „A kedy sa vám bude chcieť?“
„Nikdy.“
Vtedy Natália vstala a povedala mu, aby si sadol do prvej lavice pred katedrou. Mladý sa zháčil a začal sa sťažovať Gerdovi:
„Veď ste somársku lavicu už zrušili prípisom, nie?“
„Tú sme zrušili preto, aby sa premianti mali kde usadiť. Pre vás osobne sme zriadili novú somársku lavicu. Nech sa vám páči, čaká už len na vás,“ ozval sa Gerd.
Mladý sa rozplakal a utiekol zo školy domov. Gerd sa obrátil na Natáliu:
„Čo budete robiť?“
„Nič. Počkáme, kým sa vráti. Určite sa teraz bude učiť.“
Na druhý deň sa mladý sám prihlasoval k odpovediam. Profesori len tak otvárali oči a presadili ho späť do normálnej lavice. Zakrátko sedel i vo vytúženej premiantskej lavici. Keď ho tam usádzala Natália, povedala mu:
„Vidíte, som rada, že práve vás tu smiem posadiť. Dúfam, že vás tu budem vidieť častejšie.“
Notárov syn ostal až do konca školského roku sedieť v tejto lavici. Stal sa najlepším žiakom celého klasického gymnázia.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.