Okrúhly stôl
Po prvej súkromnej pobožnosti u kráľa čakala Athénaïs pred dverami kaplnky. Vychádzali odtiaľ ľudia, ktorých poznala a často sa s nimi stretávala na dvore. Stála a pozorovala tváre. Nakoniec vyšiel aj kráľ.
„Moja drahá, vidím vám v očiach mnoho otázok. Poďte do mojich komnát,“ usmial sa na ňu a odviedol ju za ruku.
„Môžete sa pýtať,“ milo ju vyzval.
„Ľudovít, povedali ste mi, že do kaplnky chodia iba najlepší z najlepších. Ale ja som tam videla …“
„… grófa de Peyrac, však?“
„Áno. Nechápem, čo tam robí on.“
„Moja drahá Athénaïs, nemôžete sa na ľudí pozerať iba jednostranne. Gróf je človek, ktorý má v sebe veľké poznanie Boha. Zdá sa vám to neuveriteľné, ale je to tak.“
„Ale … ako môže mať poznanie, keď …“
„… naháňa všetky ženy na dvore? To je jednoduché. Viete ako začína Jánovo evanjelium?“
„Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“
„Správne. To znamená, že celé Slovo pozná iba Boh sám. Nám, ktorí sme stvorení, mnohé poznanie chýba. Pochopíme len to, čo prežijeme sami. Grófovou medzerou v poznaní je práve vernosť. Nevie, čo to je a nevie, že svojou prelietavosťou spôsobuje utrpenie a žiaľ, lebo to na sebe nikdy neprežil. Myslí si, že peniaze napravia všetko. A kým si to, čo spôsobuje iným neprežije sám, obávam sa, že nikdy nespozná vlastnú chybu. Ale odmyslite si túto jeho vlastnosť a pozrite sa na neho bez predsudkov. Neprichádza vám na um nič?“
Athénaïs premýšľala. Ľudovít mal pravdu … Raz prechádzala cez zámocký park. Ponáhľala sa a zle stúpila. V kolene jej puklo a už sa nedokázala postaviť na nohy. Sedela na chodníku dosť dlho, keď sa pred ňou objavil Joffrey.
„Čo sa vám stalo?“ spýtal sa.
„Niečo s kolenom. Nemôžem ísť ďalej.“
„Poďte, vezmem vás na ruky.“
„Nebláznite a čo vaša noha?!“
„Moja noha znesie veľmi veľa,“ gróf sa zohol a zobral ju do náručia. Pomaly a opatrne ju preniesol do paláca. A potom sa dlho chodil pýtať na jej zdravie. A robil to naozaj nezištne bez bočných úmyslov.
Alebo neskôr. Ktovie koľkýkrát sa pokúsili otráviť kráľa. Bol pri ňom iba on sám. Keď prišlo Ľudovítovi zle, Joffrey zabudol na všetky spory s ním a dokonca zabudol aj na to, že už párkrát nedobrovoľne oddychoval v Bastille a utekal pre pomoc. A vďaka nemu kráľ prežil.
Alebo súboj s holandským šľachticom. Gróf počul, ako ten muž urazil kráľa a vyzval ho na súboj. Z rán po ňom sa liečil mesiac.
Alebo … nie, už stačí!
„Môj milý Louis, máte pravdu, gróf nie je zlý. Pri všetkých sporoch, čo s ním mám, to musím uznať. Aj vďaka nemu majú Moliérove hry taký šmrnc.“
Kráľ sa rozosmial.
„Ako básnik má naozaj talent. Moja drahá, je ešte jedna vec, ktorú by som vám chcel ukázať. Ale musíte ísť so mnou.“
Zobral ju za ruku a vyviedol ju z kráľovských komnát do krídla, kde ešte za tie roky nebola. Znovu vytiahol kľúč a odomkol dvere.
Pred nimi sa objavila stĺpová sieň. Uprostred stál veľký okrúhly stôl a okolo neho dvadsaťpäť kresiel. Stôl bol z tmavého dreva a pri každom kresle bola intarzia meča z niekoľkých druhov svetlého dreva. Okolo neho stálo dvadsaťštyri obyčajných kresiel. Ale to dvadsiate piate kreslo bolo iné. Stálo na východnej strane a bolo potiahnuté tmavofialovým zamatom. Na operadle vo výške hlavy bol zlatý rovnoramenný kríž. Pripomínalo skôr trón než kreslo. A tiež intarzia meča pred ním bola iná. Meč bol mohutný a pozlátený. Na čepeli bol nápis ABAKANADAZAR.
Zvláštnu slávnostnú atmosféru vytvárala aj samotná sála. Podlaha bola z hladkého bieleho mramoru. Steny boli do výšky človeka obložené bledošedým mramorom. Miestnosť bola vysoká a v strede bola klenba. Na stenách boli fresky a na nich výjavy z Biblie.
Athénaïs cítila bázeň ako v chráme. Dýchalo tu niečo vznešené, slávnostné a veľké čo ju nútilo mlčať a mlčky prežívať tú vznešenosť a krásu.
Ľudovít mlčky čakal. Až keď videl, že si prehliadla všetko, znovu ju vzal mlčky za ruku a vyviedol ju von.
„Páčila sa vám sieň?“ spýtal sa jej keď už opäť sedeli v kráľovej komnate.
„Je taká … nádherná … Čo to je?“
„Sieň okrúhleho stola. Za tým stolom sedáva dvadsaťštyri najčistejších rytierov tejto krajiny.“
„Načo tam sedávajú?“
„Je to súčasťou ich práce. Tí muži bojujú za čistotu Slova na zemi. Ukázal som vám to preto, lebo … Chcete byť takýmto rytierom?“ zrazu sa jej spýtal.
„Rytierom? Veď ste povedali, že tam sú muži … Žena nemôže byť rytierom.“
„A to už prečo?“
„Ja neviem zaobchádzať s mečom.“
„Tu nejde o meč ako zbraň zo železa. Tam hore je mečom Slovo. Rytieri, ktorí sedia za okrúhlym stolom majú pred sebou meče iba ako symboly. Z tých mužov bojuje slovom každý inak. Jeden ho používa vo svojich hrách, druhý v obchode, tretí pri pátraní po zločincoch, štvrtý pri súde … Rozumiete?“ kráľ sa na ňu usmial.
„Ja … a čím by som podľa vás mala bojovať ja?“
„To sa pýtate vy? Vy už dávno bojujete!“
„A čím?“ spýtala sa nechápavo.
„Kto rieši tajné štátne záležitosti? Kto svojím ostrým jazykom odháňa dotieravých mužov? Mám pokračovať?“
„To je boj za čistotu Slova?“
„Nie, moja drahá. To je služba. Služba Bohu z hĺbky srdca. Tak chcete byť tým rytierom?“
„A smiem?“
„Mazarin mi pred smrťou povedal, že máte byť jeho nasledovníčkou.“
„Mazarin? Nič mi nehovoril … vlastne spomínal mi tú legendu z čias kráľa Jána II.“
„On navrhol túto kaplnku. Neskôr on a Richelieu navrhovali Versailles – architekti spracovali ich víziu … Tak chcete?“
„Áno … rada.“
Prišla ďalšia nedeľa. Ľudovít ju počkal po pobožnosti pri dverách kaplnky a za ruku ju odviedol do siene okrúhleho stola. Celý čas s ňou stál a držal ju za ruku. Postupne prichádzali aj iní rytieri a miesta za stolom sa zapĺňali. Nakoniec zostali voľné iba tri kreslá – kráľovské a dve naproti seba, jedno na severe a jedno na juhu.
„Athénaïs, teraz pôjdeme k stolu. Budem vás pasovať za rytiera. Potom si sadnete do voľného kresla na južnej strane a tam bude odo dneška vaše miesto.“
Chcel ju pustiť, ale keď videl, aká je vystrašená, usmial sa na ňu a milo jej povedal: „Nebojte sa, za stolom budem sedieť aj ja.“
Na stole pred kráľovským kreslom bol meč a kráľovská koruna. Ľudovít zobral do rúk meč:
„Pokľaknite.“
Athénaïs si kľakla so sklonenou hlavou pred kráľa. On zdvihol meč a plochou stranou jej ho položil najprv na ľavé plece so slovami: „Ľudský duch, v mene Parzivala, kráľa svätého Grálu ťa pasujem za rytiera Slova.“ Potom preložil meč na pravé plece: „Chráň jeho čistotu na tejto zemi tak, ako si ju chránila po tisícročia predtým. Amen!“
Zložil meč a položil ho na miesto, kde bol aj predtým. Vstala a išla si sadnúť na svoje miesto. Keď si sadla, opovážila sa rozhliadnuť okolo seba. Tváre rytierov poznala, ale ona hľadala kráľa. Kráľovské kreslo zostalo prázdne a na stole pred ním ležali len meč a koruna. Zrazu ho zbadala. Sedel rovno oproti nej v obyčajnom kresle a usmieval sa na ňu.
Ticho však netrvalo dlho. Z kresla na západnej strane vstal d’Estrées a nasledovali ho aj ostatní. Zopli ruky k modlitbe a kardinál ju nahlas povedal. Prosil, aby im boli otvorené srdcia a aby vždy včas rozoznali dobré od zlého. Všimla si, že počas modlitby bol v kráľovskom kresle akoby stĺp svetla, ktorý nezmizol ani vtedy, keď si sadli. Zostal stáť len Ľudovít.
„Priatelia, rytier, ktorý nám predtým sprostredkovával spojenie s kráľom svätého Grálu, je mŕtvy. Na jeho miesto smiem povolať túto dámu, ktorú všetci poznáte. Ona preberie jeho úlohu. Madam, prosím, nasledujte ma.“
Kráľ sa vrátil ku kráľovskému kreslu a Athénaïs ho nasledovala.
„Pokľaknite,“ povedal jej. Ona poslúchla a on jej dal na hlavu korunu zo stola.
„Môžete vstať. Táto koruna je symbolom spojenia s Výšinami. Vďaka nej budete počuť a vidieť. Teraz si sadnite a počúvajte.“
Obaja sa vrátili na svoje miesta. Athénaïs zrazu v hlave počula hlas, ktorý dunel ako hrom a pri jeho zvuku pocítila akúsi posvätnú bázeň: „Služobníčka Svetla, našla si svoju úlohu. Teraz budeš iným sprostredkovávať to, čo smieš počuť.“
Zo začiatku ani nevnímala obsah povedaného, postupne si však na to zvykla a vždy verne zopakovala všetko tak, ako to počula.
„Prečo ste sa ma nikdy neopýtali, ako to bolo s Versailles a so sieňou okrúhleho stola?“
„Neodvážila som sa.“
„Ale to ste mali. Predišli by sme mnohým zbytočným nedorozumeniam.“
„Tak mi povedzte aspoň teraz.“
„Bolo to už veľmi dávno, krátko po mojom vysvätení za kňaza. Začiatkom septembra, tesne pred sviatkom panny Márie som s vojvodkyňou Máriou de … už sa nepamätám, ale aj tak ste ju nepoznali, zomrela skôr ako ste prišli na dvor … boli sme spolu na prechádzke v lesíku. Bola vtedy veľmi nešťastná. Vydali ju proti jej vôli a pýtala sa ma, čo sa s tým dá robiť. Zrazu nás oboch zasiahlo svetlo – taký istý lúč, aký ste vídavali v kráľovskom kresle v sieni okrúhleho stola. Zostali sme ako omráčení a nevnímali sme nič okolo seba. Potom sme obaja v tom lúči vystúpili niekde hore, kde nás skoro oslepila ešte väčšia žiara Svetla. Stáli sme pred nádherným zámkom, podobným tomu, ktorý neskôr postavil Ľudovít. Ale iba podobným, pretože ten, ktorý sme videli sa nedá na zemi postaviť – akoby bol postavený z lúčov slnka. Do zámku viedli dlhé pohodlné schody, na konci ktorých bola brána zo zlata. Pred ňou stáli dvaja anjeli na stráži. Keď nás videli prichádzať, otvorili bránu dokorán a my sme smeli vojsť dnu. Ocitli sme sa v obrovskej sieni, kde stál okrúhly stôl. Okolo neho sedelo dvadsať rytierov a štyri miesta boli prázdne. Na kráľovskom kresle sedel … ako vám ho mám opísať … lesk jeho očí by zatienil aj tisíc sĺnk … bol to Parzival, kráľ Svätého Grálu. Klesli sme na kolená, ale jeho hlas, ktorý burácal tak, akoby ho mal počuť celý vesmír nám láskavo povedal, aby sme vstali a sadli si na dve prázdne miesta. Učinili sme tak. Vtedy sme dostali príkaz, aby sme na zemi postavili palác, ktorý by sa podobal tomu, v ktorom sme sa práve nachádzali a zároveň, aby sme vo Francúzsku obnovili sieň okrúhleho stola, ktorá tam už bola predtým za života kráľa Jána II. Dobrého vybudovaná, ale zničila ju kráľovná Katarína di Medici. Ani neviem, ako sme sa potom znovu ocitli na zemi.“
„To je krásne. Preto sme potom hľadali jeho zbytky. Richelieu, pamätáte sa ešte na to?“
„Moja milá, ako by som na niečo také mohol zabudnúť?“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.