Kastelánka jeho veličenstva (51. pokračovanie)

Ján ju našiel na lavičke v záhrade. Sedela tam a už neplakala. Prisadol si ku nej.
„Tak čo, ešte stále ho chce zabiť?“ opýtala sa.
„Giovanni? Nie, myslím, že to už vypustil z hlavy.“
„Blázni, nevážia si život.“
Usmial sa: „Zato ty bojuješ o každý jeden. Prečo to robíš?“
„Ty by si to nerobil?“
„Robil, ale nedokázal by som to tak dôkladne ako ty. Čo ťa vedie k takémuto konaniu?“
„Asi kresťanská láska. A nakoniec, veď aj Ježiš povedal: keď ťa nepriateľ udrie na ľavé líce …“
„… nastav mu aj pravé. Poznala si Ježiša?“
„Áno. Býval často hosťom v našom dome. Keď bol unavený z ľudí, vrátil sa do Betánie a odpočíval v našich komnatách. Chodil si tam za ním aj ty. Tiež si býval často u nás …“
„Kto som bol?“
„Knieža. Volal si sa Jozef. Pokúšal si sa zachrániť ho pred popravou. Ale už bolo neskoro, nedalo sa.“
„Prečo som prišiel neskoro?“
„Bol si presvedčiť Židov, aby nevyvolali vzburu. Nemohol si byť naraz na dvoch miestach.“
„Preto mi je jeho učenie také blízke. Bol tam aj Karol?“
„Boli tam všetci tí, čo sú teraz tvojimi hosťami. Karol sa k nám pridal po Ježišovej smrti. Možno nás všetkých zbližuje práve to, čo sme sa priamo od neho smeli učiť. A to čisté učenie teraz treba obnoviť. Musím aj toto presadiť u pápeža. Aby Karol dostal oficiálne povolenie na zavedenie učenia o Grále. Aby ho pápež nevyhlásil za heretika. Je to veľmi dôležité.“
„Ty to dokážeš.“
„Mám strach. Vždy som ho mala, to len navonok vyzerám ako obraz smelosti.“
„Aj mňa si sa bála?“
„Bolo mi na omdletie, keď ma Karol predstavoval. Nevedela som, kto si. Predtým sme sa nevideli. A druhý krát som sa bála vtedy, keď som ti ušla z postele.“
„A … Luxemburg?“
„Luxemburg?“
„Prečo si ho nezabila za to, čo ti urobil?“
„Zabila som troch ľudí, Ján. Vždy to bolo vtedy, keď som sa musela brániť zoči-voči. Alebo vtedy, keď siahali na život ľuďom, ktorých som milovala … Lenže Luxemburg … keď mi to urobil, nemala som pri sebe žiadnu zbraň. O to sa postaral. A potom sa zmenil … aspoň troška k lepšiemu … A čím dlhšie som bola v jeho zajatí, tým som mala menšiu odvahu na jeho zabitie. Vieš … je veľmi ťažké zabiť človeka, ktorého už poznáš … neviem, či mi rozumieš … Dokonca raz, keď bol so mnou na prechádzke, odtrhol durman. Je to taký voňavý kvet, ale je veľmi jedovatý … donútila som ho, aby ho odhodil a aby sa poriadne v potoku poumýval … vlastne ani neviem, prečo som to urobila … akoby to zachraňovanie životov bolo silnejšie než ja …“
„Videl som ho, keď sa vrátil. Rozprával o tebe. Nikdy som práve jeho nepočul, aby nejakú ženu spomínal s takou úctou ako teba. Vravel mi, že si ho liečila a vyliečila … Je to pravda?“
„Áno. Dokonca si niektoré lieky odo mňa zobral aj na bojisko. A naučil sa ich aj pripravovať …“
„Spomínal aj to, že si ho učila … a pomáhal aj iným … Mal so sebou dokonca aj tvoju podobizeň. Z jeho rečí a z toho obrázku ťa poznali všetci. Chcel som ťa už vtedy spoznať. Pamätám sa, ako odo mňa vymámil sľub, že keď padne v boji, aby som ti poslal celý poklad, ktorý mal odložený v mojom zámku.“
„Tak ten poklad si mi posielal ty?“
„Áno, ale pre vojnu som nemohol prísť do Čiech skôr. Ale nebol to celý poklad. Bola to len asi desatina. Nebolo bezpečné prenášať toľké bohatstvo tak ďaleko. Zvyšok som nechal preniesť na tvoj zámok. Čaká ťa tam.“
Ján sa odmlčal. Pohladil ju po vlasoch a zašepkal: „Mária. Už rozumiem, prečo ti tak Richard hovoril. To meno sa k tebe hodí viac. Je krásne a je plné lásky. Tak ako ty. Už sa ma nemusíš báť.“

Čoskoro prišiel posol s odkazom, že Kazimír prijíma pozvanie a zakrátko príde do Francúzska. A tak sa kráľ Ján a všetci jeho hostia presunuli do Beátinho zámku, aby mohli hosťa privítať.
Dni plynuli a príchod hosťa sa blížil. Už chýbalo iba niekoľko dní.
„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Ján keď videl Beátu blúdiť samotnú ako bez duše po záhrade.
„Nič. Bojím sa.“
„Mňa?“
„Nie, Kazimíra.“
„Prečo?“
„Lebo ma chcel už niekoľkokrát uniesť, dokonca sa ma pokúšal od Karla kúpiť. Prosím ťa, nenechávaj ma s ním osamote.“
„Lenže to ťa budem musieť vyprevádzať aj do tvojej spálne.“
„Ján, prosím ťa, urob to. A chcem ťa poprosiť ešte o jednu láskavosť.“
„Rád ti ju splním. Čo je to za láskavosť?“
„Prosím ťa, ubytuj sa vedľa mojich komnát.“
„Veď tam býva Arnošt.“
„Arnošt býva naproti a vedľa neho býva Giovanni. Komnaty vedľa mojich sú prázdne. Prosím ťa, presťahuj sa vedľa mňa.“
„Lenže tieto komnaty sú prepojené tajnou chodbou. Nebojíš sa, že ju zneužijem?“
„Tajnou chodbou? Nepovedal si mi to vtedy, keď si mi ho dával.“
„Každý zámok má nejaké tajné chodby. V týchto sa trošku vyznám. A vtedy sme sa museli veľmi rýchlo vrátiť do Paríža. Takže nebolo kedy.“
„Z tvojich terajších komnát sa dá ku mne dostať nejakou tajnou chodbou?“
„Dá, lenže je to dosť ďaleko.“
„Sú nejaké komnaty, ktoré nie sú s mojimi prepojené?“
„Áno, tie na druhej strane, kde býva aj Arnošt. A ešte niekoľko v druhom krídle zámku. Ukážem ti ich. Predpokladám, že tam budeš chcieť ubytovať Kazimíra.“
„Predpokladáš správne. Poď mi to všetko ukázať.“
Vrátili sa do zámku a Ján ju previedol po niekoľkých tajných chodbách tam i späť. Ukázal jej, ako sa otvárajú tajné dvere a kde všade sú. Najjednoduchšie tajné prepojenie bolo medzi jej komnatami a tými, ktoré ponúkla Jánovi. Z jednej miestnosti do druhej sa prechádzalo iba cez stenu.
„No, neviem, či budeš ešte stále trvať na tom, aby som býval vedľa teba.“
„Ján, niečo mi hovorí, že na tom návrhu mám trvať.“
„Dobre. Už si ma presvedčila, že tehotné ženy a ľudia nad hrobom dokážu vidieť viac, než obyčajný smrteľníci. Idem sa sťahovať.“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…