Večer opäť prišiel Giovanni tak, ako sľúbil a priniesol si so sebou lutnu.
„Môžem ti niečo zahrať?“
„Nevedela som, že sa venuješ aj hudbe.“
„Každý Talian miluje hudbu. Ani ja nie som výnimka.“
Giovani hral a hral nádherne. A nielen to, on dokázal aj nádherne spievať. Mal krásny sýty hlas. Beáta sedela v kresle a počúvala. Od rozchodu s Karlom jej na lutne nikto nehral. Arnošt hrával na píšťalke. Lenže hrával deťom, nie jej. Ozaj, čo je s Arnoštom? Nevidela ho od toho osudného stretnutia s kardinálmi a kráľom.
Vtedy sa ozvalo zaklopanie na dvere. Otvorila a stál tam Arnošt.
„Počul som, že tu máš veselo. Pozveš ma ďalej?“
Usmiala sa: „Poď. Giovanni si priniesol lutnu. Spieva nádherne, aspoň si ho vypočuješ.“
Arnošt vošiel, kývol Giovannimu na pozdrav a sadol si do kresla.
„Giovanni, zahraj nám ešte. Prosím,“ požiadala ho Beáta.
Na Giovanniho tvári bolo vidieť, že Arnoštova prítomnosť mu nie je veľmi pochuti. Ale zobral si lutnu a ďalej spieval a hral. Beáta priniesla víno a obom naliala do pohárov.
„Čo budeš robiť, keď to všetko tu skončí? Zostaneš vo Francúzsku?“ opýtal sa jej Giovanni.
„Nuž ak to v zdraví prežijeme a moje dieťa mi to dovolí, vrátim sa do Čiech.“
„Do Čiech? Ale Ján za tebou nepôjde.“
„Ján je francúzsky kráľ, preto musí zostať tu.“
„Lenže zíde z očí, zíde z mysle. On zabudne na teba a ty zabudneš na neho.“
„Na priateľov sa nezabúda, Giovanni.“
„Na priateľov nie, na milencov áno.“
Usmiala sa: „Čo by si robil na mojom mieste ty?“
„Zostal by som bývať tu, v tom nádhernom zámku.“
„Ale ja sa musím vrátiť do Čiech.“
„Pôjdem tam s tebou.“
„A čo tam budeš robiť?“
„Kúpim si tam nejaký dom a budem čakať, kým zabudneš.“
„Nepreháňaj, Giovanni, ja nezabudnem.“
„Zabudli iné, zabudneš aj ty. A ja si ťa potom, pani markíza, zoberiem za manželku.“
„Giovanni! To je bláznovstvo.“
„Prečo?“
Vtedy sa do rozhovoru zamiešal Arnošt, ktorý dovtedy mlčal a popíjal víno:
„Pretože Beáta chce verného muža. S Karlom sa natrápila dosť.“
„Ale ja dokážem byť verný.“
„A tvoje početné milenky?“
„To je minulosť tak, ako je minulosťou aj moje maľovanie fresiek a túlanie sa po svete. Kvôli Beáte sa vzdám aj tohto.“
„Ale to je pre teba veľmi veľká obeť,“ ozvala sa Beáta. „Ty bez maľovania nemôžeš žiť.“
„Budem maľovať v ateliéri. Chcel by som maľovať s tebou. Tak ako si to vtedy spomínala. Pamätáš sa, to dopĺňanie.“
„Lenže na to budem mať veľmi málo času. Budem mať malé dieťa a nezabúdaj, že Karol ma zamestnáva ešte stále ako svoju kastelánku.“
„To mi nebude vadiť. Postačí mi, keď budem v tvojej blízkosti.“
„Si tvrdohlavý.“
„Som. Arnošt, mám ísť za ňou do Čiech?“
„Prečo nie, choď.“
„Myslíš si, že u nej niečo dosiahnem?“
„Nie. Ale môžeš to skúsiť.“
Beáta škaredo zazrela na Arnošta, ale ten pokračoval, akoby si to ani nevšimol: „Poradím ti niekoľko trikov, čo platia na ňu. Chceš?“
Giovanni prikývol, ale Beáta zahlásila: „Milí páni, to víno bolo asi dosť silné. Mali by ste sa ísť z neho vyspať.“
„Poď, Arnošt, už nás vyháňa. Ja mám tiež víno. Môžeš mi pritom tie triky prezradiť.“
Obaja odišli. Pri Beáte zostala iba Giovanniho lutna.
Na druhý deň skoro ráno prišiel ku nej Giovanni:
„Beáta, chcem sa ťa niečo spýtať.“
„Či si si tu nechal lutnu? Neboj sa, tu je,“ podávala mu ju.
„Nie. Je to niečo iné.“
„Čo je to také dôležité, že ti nedovolí dlhšie spať?“
„Je to pravda … že … že si bola znásilnená?“
Prekvapená Beáta odložila lutnu.
„Odkiaľ to vieš?“
„Povedal mi to včera Arnošt. Tak je to pravda?“
„Je.“
„A Karol to dovolil?!“
„Nemohol tomu zabrániť. Otec oklamal aj jeho a uniesol ma.“
„Zabijem ho za to, že ťa neochránil!“
„Ty si sa zbláznil! Prečo ho chceš zabiť? Táto záležitosť sa týka iba mňa, tak sa do toho láskavo nepleť!“
„Budem sa pliesť! Milujem ťa, chcem si ťa zobrať a za túto tvoju urážku Karla zabijem! A zabijem ho napriek tomu, že je kráľ!“
„Hovorím ti, on to už oľutoval a odškodnil ma za to! Táto vec je dávno uzavretá!“
„Takáto urážka sa nedá len tak uzavrieť!“
Beáte bolo na omdletie. Chytila Giovaniho za obidve ruky, pozrela sa mu do očí a začala ticho hovoriť:
„Giovanni, zlo sa nikdy nesmie oplácať zlom. Ak niekto urobí chybu a potom ju oľutuje a urobí všetko pre to, aby ju napravil, nemáme právo mu tú chybu vytýkať. Rozumieš mi?“
Vtedy sa otvorili dvere a v nich stál Arnošt.
„Ach, prepáčte, nebudem vás v takejto dôvernej chvíli rušiť,“ a chystal sa odísť.
„Arnošt! Poď sem!“ Tón Beátinho hlasu neveštil nič dobré. Arnošt sa otočil a pokorne vošiel ďalej. Vedel, že niečo zbabral, ale ani za ten svet si nevedel spomenúť čo. Vedel, že večer ešte popíjali s Giovannim víno a potom sa už nepamätá. Žeby vtedy niečo vyviedol?
„Stalo sa niečo, Beáta?“ ticho a pokorne sa spýtal.
„Stalo, ty klebetník! Čo si to narozprával Giovannimu?!“
„Na nič si nespomínam. Je to naozaj také zlé?“
„Zlé?! To je hotová katastrofa, čo si spôsobil! Giovanni chce Karla zabiť!“
„Čože? A prečo?“
„Pre tvoje reči! Tak teraz naprávaj, čo si zbabral!“
„Včera som asi trošku prebral. Ja sa naozaj na nič nepamätám …“
„Tak dobre, vy dvaja opilci! Načo vám zachraňujem krky a životy?! Nato, aby ste sa navzájom vraždili?! Dobre, Karol mi ublížil. Ale nezdá sa vám dvom, že mu vytýkate iba to, kde sa pomýlil? Spomenuli ste si na to, čo za svojho života dokázal? Asi nie, lebo to by ste si netrúfli posudzovať ho takto jednostranne. Žiadny človek nie je iba dobrý a iba zlý. Aj ten dobrý urobí niekedy chybu a aj ten zlý urobí občas dobrý skutok. Zoberte si dve misky váh. Na jednu dajte jeho chyby a na druhú to dobré, čo vykonal pre iných. Jeho chybou sú ženy a jeho pýcha. O iných neviem. A čo vykonal dobrého? Spomeňte si na to, že vybudoval mesto, univerzitu, stavia mosty, buduje katedrály, kostoly a kláštory na novom mravnom základe. Z cudziny prináša knihy a dáva ich prekladať do rôznych jazykov a prepisovať mníchom, aby sa vzácne poklady zachovali a rozšírili. Pestuje umenia a dáva ľuďom prácu. Politickými vyjednávaniami sa snaží predchádzať vojnám. Do služieb ľudu dal seba tak, ako to urobil veľmi, veľmi dávno keď vyvádzal svojich z Egypta. Ešte stále si myslíte, že si zaslúži smrť za chybu, ktorú on ani nespôsobil a napriek tomu ju napravil? Nikto totiž nemôže za to, čo robia jeho rodičia.“
Muži mlčali. Za Beátiným chrbtom sa ticho objavil Ján. Dotkol sa jemne jej pleca:
„Môžeš mi vysvetliť, čo sa tu deje?“
„Spýtaj sa týchto dvoch. Ja som už rozprávala dosť,“ a s plačom vybehla von.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.