Keď skončili, prišiel za ňou kardinál Pierre:
„Pani Beáta, vaše znalosti o jedoch sú obdivuhodné. Mohli by ste mi porozprávať, čo zistil váš otec svojimi výskumami?“
„Rada, vaša milosť. V Prahe mám zapísané jeho poznatky na pergamenoch. Bolo by dobre, keby ste nás sprevádzali do Čiech, pravda, ak toto všetko prežijeme.“
„Keď mi tieto poznatky odovzdáte, nebude vám to ľúto?“
„Nie. Pretože tým môžete zachrániť viac životov.“
„Prečo ich nemáte so sebou?“
„Je to zvláštne, ale keď nejaký recept potrebujem, vybaví sa mi v pamäti. Lenže na všetky by som si asi naraz nespomenula. A vy asi budete chcieť všetky, však?“
Prikývol a pokračoval:
„Smiem sa vás ešte niečo opýtať?“
„Prosím.“
„Povedali ste, že radšej sa necháte zabiť sama, než by ste mali niekoho otráviť. Prečo?“
„Preto, lebo vždy je lepšie predstúpiť pred sudcu, ktorý bude posudzovať po smrti naše skutky, ako obeť než ako vrah. Závisí od toho náš život večný. Tak to predsa učí aj cirkev, nie?“ usmiala sa.
Prikývol.
„Beáta, kde si videla tých poľských mníchov?“ spýtal sa jej Ján, keď ju vyprevádzal do jej komnát.
„Boli na nádvorí.“
„Počula si ešte niečo?“
„Nie, iba tú správu o Bořkovi. Ale asi ich posiela Kazimír, lebo Bořek bol v príprave jedov jeho pravá ruka.“
„Vedel som to o Kazimírovi … Nevedel som, že ty si Bořkova dcéra …“
„Žiaľ áno. Každý musí mať nejakých rodičov. Bojíš sa ma?“
Ján neodpovedal. Mal strach. A tak odviedol reč iným smerom:
„Myslíš si, že Kazimír bude podporovať pápeža?“
„Je to viac než pravdepodobné. Na Kazimíra nič tak dobre neplatilo, ako pápežský príkaz.“
„Odkiaľ to vieš?“
„Chcel ma uniesť. Ten pápežský príkaz, ktorý ma z jeho rúk zachránil, vybavil Arnošt. A Karol mu pomáhal.“
„Kedy si sa rozišla s Karlom?“
„Dávno. Žili sme spolu iba pár rokov …“
„A ty si mu zachraňovala život po rozchode?“
„Nielen vtedy. Karol ako človek nie je zlý. Dokonca si myslím, že je to najlepší kráľ, akého Čechy dosiaľ mali. Zostali sme priatelia napriek tomu, čo medzi nami predtým bolo.“
„To sa často nestáva. Dokonca by som povedal, že opak je pravdou.“
„Ľudia nevedia, čo je odpúšťanie. Nedá sa bojovať proti zlu zlom. Z toho potom vzchádza iba ďalšie zlo. A tak to nemá byť.“
„Odkiaľ to vieš?“
„Akoby to bolo v mojej duši už dávno …“
Ján si vtedy spomenul na posledné Richardove slová: „… koruna všetkých cností …“ Pozrel sa na Beátinu hlavu a v prítmí akoby videl jemné obrysy koruny kráľovnej … Potom si spomenul na to, ako sa o neho starala, ako ošetrovala ostatných a pochopil, že jej sa báť nemusí.
Večer niekto zaklopal na jej dvere. Otvorila a tam stál Giovanni.
„Poď ďalej. Čo ťa ku mne privádza práve teraz?“
„Si sama? Čo sa stalo?“
„Mnohí sa musia vyrovnať s mojím dnešným priznaním. Ty sa ma nebojíš?“
„Prečo by som sa ťa mal báť?“
„Že ťa otrávim.“
„Prosím ťa, poznám tých jedov viac než ty. V Taliansku už deti vyrastajú s takýmito vedomosťami. A keď som videl Karla živého a zdravého aj po rokoch, tak som si povedal, že sa nemám čoho báť.“
„Prečo si si to pomyslel akurát pri ňom?“
„U nás sa trávia zvyčajne neverní milenci. A ty si mu zachraňovala krk aj vtedy, keď ho otrávil niekto iný.“
„Mohla som si vymýšľať.“
„Nevymýšľala si si.“
„Ako to vieš?“
„Povedal mi to Karol skôr ako si to povedala ty.“
„Kedy ti to vravel?“
„Keď si ho donútila zrušiť ten zákon o milenkách.“
„Kedy to urobil? Veď tvrdil, že ho nezruší.“
„Zrušil ho v ten istý deň. Keď som za ním prišiel, práve naň dával svoju pečať.“
„Ako vieš, že to bol práve ten zákon?“
„Strčil mi ho pod nos so slovami, že Beáta má radšej svojich milencov živých ako mŕtvych.“
„Ty si si k nemu išiel pre smrť?“
„Vieš aká je to čestná smrť?“
„Si blázon. Veď si so mnou nič nemal, iba si ma požiadal o ruku.“
„Aj to stačí. No a Karol mi povedal, že keď si bývala u Arnošta, už ste boli po rozchode. A ešte dodal, že aj potom si mu zachránila krk. A spomínal mi to aj s tým jedom.“
„Takže ťa môžem ponúknuť vínom?“
„A prečo nie. Víno mi u teba vždy chutilo.“
Vstala, priniesla džbán a dva poháre. Naliala a ponúkla ho.
„Čo ťa ku mne priviedlo?“ spýtala sa ho, keď dopili.
„Vieš … nejako ma bolí chrbát. Vraj máš na to nejaký liek.“
„Mám. Vyzleč si košeľu a ľahni si na brucho,“ ukázala na svoju posteľ. Giovanni poslúchol.
„Čo ti povie Ján, keď ma tu nájde bez košele?“
„Čo by mi mal povedať? Liečila som aj jeho.“
„Ja by som ti neveril.“
„Ty nie, ale on áno.“
Natrela mu chrbát a skúšala zľahka zatlačiť okolo chrbtice. Lenže žiadne pukanie sa neozývalo.
„Giovanni, myslím, že ťa chrbát vôbec nebolí.“
„A na to si ako prišla?“
„Jednoducho. Francesco?“
„Pred tebou sa nedá zatajiť nič. Francesco sa vyťahoval, že na celej ceste do Chambord bolo najlepšie to mazanie chrbta. Tak som to chcel skúsiť.“
„A?“
„A mal pravdu.“
„Tak sa obleč, ty podvodník.“
„Ale zajtra prídem znovu.“
„Príď.“
Na druhý deň ju vyhľadal kráľ v jej komnatách:
„Našiel som tých mníchov. Chcel by som sa ich spýtať, čo vedia o Kazimírovi. Lenže ja neviem poľsky.“
„Mnísi predsa vedia latinsky.“
„Nejde o to. Skôr si myslím, že sa budú medzi sebou dohovárať poľsky. Nemohla by si byť so mnou, keď sa ich budem spytovať?“
Prikývla a išla s ním do kráľovských komnát, kde už čakali mnísi.
Ján usadil Beátu za stôl. Ponúkol miesto aj mníchom a nakoniec si sadol sám. Pýtal sa ich taliansky, kde idú a na čo. Ako správne predpokladal, mnísi sa medzi sebou dohovárali poľsky a Beáta z ich rozhovoru vyrozumela, že idú za pápežom, že kráľ Kazimír podporuje pápeža a chystá sa čoskoro na návštevu do Avignonu. A to stačilo.
Mníchom ponúkol Ján pohostinnosť kráľovského dvora a po ich odchode zo siene začali konať. Beáta napísala list Kazimírovi:
„Drahý kráľovský priateľ,
dozvedela som sa, že sa v najbližšej dobe chystáte konať pokánie cestou k nášmu svätému otcovi. Dovoľte mi, aby som Vám ponúkla osvieženie na Vašej ceste pobytom v mojom francúzskom zámku, ktorého som odnedávna majiteľkou. Teším sa na Vašu návštevu a na naše skoré stretnutie.
Markíza Beatrix z Pardubíc“
List dala prečítať Jánovi. Usmial sa a hneď ho aj poslal po rýchlom poslovi do Poľska.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.