„Gerhardt! Prečo idete tak neskoro?“
„Prepáčte, markíza, nechcel som vás tak skoro rušiť.“
„Tu sa nejedná o čas! Prečo ste neprišli na druhý deň, ako som to žiadala?!“
„Prepáčte, prosím, pricestoval manžel tejto mladej dámy, ktorá je mojou vzdialenou sesternicou.“
Natália spozornela, ale napodiv mlčala. Dokonca sa na starú dámu milo usmievala. Johann si pomyslel: ‚Povedz si čo chceš, my ti to prisvedčíme, nech to už máme za sebou.‘ Navonok však zachoval dôstojné mlčanie.
„Potom je to v poriadku. Poďte ďalej, dala som uvariť čaj. Dúfam, že máte radi čaj. Káva je niečo odporné a nedôstojné! Je to z Afriky a je to čierne ako uhlie! Nechápem, ak to môže niekto piť!“
„Samozrejme, markíza, je to veľmi nechutné,“ svorne dodala trojica. ‚Ešte šťastie, že sme si ju dali ráno,‘ – prišlo im na um všetkým trom naraz.
„Drahá teta, dovolíte, aby som vám predstavil baróna Johanna von Görlitz a jeho manželku Natáliu? Budete ju asi poznať ako barónku Natáliu von Rosenheim.“
„To je veľmi zaujímavé, Gerhardt. Barón von Görlitz pochádza z vetvy po pratete Elvíre, ktorá bývala, ako dobre viete v Salzburgu. Jej synovec sa potom priženil do rodiny barónky…“
‚Otca koňa brata syn,‘ pomyslel si Gerd.
‚Hrôza, len nech nás z toho neskúša,‘ myslela si Natália.
Johann si preventívne nemyslel už vôbec nič. Svoj názor o starej bosorke od príchodu nezmenil.
„A vy, drahá Natália, pochádzate z vetvy po slávnom kniežati… ktorý si zobral iba nejakú grófku,“ s opovrhnutím dodala.
„Vy máte niečo proti grófom?“ spýtal sa Gerd.
„Milý Gerd. Aj vaša matka je len obyčajná grófka. Prečo si myslíte, že som sa prestala rozprávať s vaším otcom? Je to pod moju dôstojnosť. Rodinná hanba!“
‚Pekná rebeka,‘ utvrdil sa v myšlienkach Johann.
„Počula som, Gerhardt, že študujete v Paríži. Raz som vás videla s Natáliou v kaviarni u Maxima…“
Gerd si pomyslel: ‚To muselo byť najmenej desaťkrát. Veď ma predtým ani nepoznala.‘
„… vrátnik u Maxima mi povedal, že je to barónka von Görlitz…“
Gerd rozmýšľal ďalej: ‚Aha, tak toto mal riaditeľ na mysli, keď tvrdil, že ten vrátnik nebol až taký loajálny.‘
„… a zaskočil ma tým oznámením. Pokiaľ som si rodokmeň dobre pamätala, barónka von Görlitz nemala dcéru Natáliu…„
‚… zato mala dva kone, štyroch sluhov a desať svíň!‘ pomyslel si Johann.
„… tak som jej musela napísať – ako to, že o nejakej novej barónke nič neviem! Veď ja viem predsa všetko!“
‚Tak odtiaľ vietor fúka, potvora jedna,‘ pomyslel si Johann.
„Ste vy ale tajnostkár, barón, keď ste ani vlastnej matke nepovedali, že máte manželku!“
„Viete, drahá markíza, ja som ju uniesol a bol to tajný sobáš. Tuto bratranček nám bol za svedka, on ma bližšie zoznámil s Natáliou.“
Barónka blažene zaklipkala očami:
„Ó, aké romantické! Hneď vidno, že ste vyšší šľachtic! Staré dobré mravy nevymreli! Únos, ach! A tajný sobáš! Vôbec sa čudujem, že ešte existujú verejné sobáše! Natália, ste šťastná žena!“ a pomyslela si: ‚Potvora jedna, tá má ale šťastie! Milenec knieža a manžel barón, tajný sobáš a neskončilo to súbojom! Šťastná to žena. A jeden je krajší ako druhý. Koľko námahy stálo mňa, kým som markíza dohnala k sobášu a koľko úsilia som musela venovať tomu, aby sa manžel nestretol s mojím milencom. To by sa navzájom pozabíjali v súboji, hlupáci! Nevedia, čo žena potrebuje! Toto keď budem rozprávať Matilde u Maxima, ani mi nebude veriť!‘ Nakoniec pokračovala nahlas:
„Gerhardt, teraz mi vysvetlite, ako to bolo s tým držaním kytice!“
„Milá markíza,“ prerušila ju Natália, „držal mi kyticu, ktorú mi kúpil z príležitosti ukončenia môjho štúdia v Paríži. Ale vysvetľujte to polícii, to by predsa bolo pod moju šľachtickú dôstojnosť, nie?“
„Máte pravdu, milá barónka. Načo by ste to tým policajným hlupákom vešali na nos. Gerhardt! Dúfam, že ste jej nekúpili nejaké obyčajné ruže, ktoré rastú kdekade v záhradách?“
„Samozrejme že nie. Objednal som kyticu orchideí,“ dodal Gerd, mysliac si v duchu: ‚Žiaľ, nedostali ich načas, tak som musel kúpiť len tie obyčajné ruže. Ale dnes sa tam pôjdem pozrieť, ty stará bosorka, už by ich mohli mať.‘
„A ako to bolo s tým prepadom?“
„Markíza, vy viete o všetkom!?“ zvolala prekvapene Natália a pomyslela si: ‚Pekná rafika. To aby som zahrala nejaké divadielko. No dobre, potvora jedna, ale aj tak ti nič nepoviem!‘
„Samozrejme, že viem o všetkom, veď sa spoločensky stýkam na úrovni.“
„Drahá markíza, to by ste neverili, čo sa dnes po Paríži narozpráva. Bola som na obed u Maxima a predstavte si, čo som tam počula… Ó, ani sa to neopovážim zopakovať, toľká opovážlivosť. No a ten zlodej vám potom ukradol náhrdelník. A ľudia z toho urobili také hlúpe reči.“
„Milá barónka, viete to tak krásne povedať. A prečo ten šperk dal zlodej do Gerhardtovho vrecka?“
„Asi sa zľakol, keď sa zabuchli dvere. A Gerhardt bol zrejme prvý, kto mu prišiel do cesty, tak sa šperku zbavil. Veď viete, drahá markíza, obyčajný zlodej.“
„Je to strašné, čo vravíte, drahá barónka. Ešte aj v tej opere aby si človek dával pozor na všelijakých vagabundov. To je zaujímavé, že ich tam pustia. Kúpil vám niečo Gerhardt ako poďakovanie za to alibi?“
„Ale áno. Kúpil mi tento perlový náhrdelník,“ dodala Natália a pomyslela si: ‚Nevadí, že to bolo na Vianoce a o nejaký rok skôr. Povedzme, že asi predpokladal, že to bude potrebovať.‘
„Perlový? A nie briliantový? Gerhardt!“
„Perlový sa pani barónke viac hodí k očiam. Však vidíte ten ich krásny zamatový lesk?“
„Musím uznať, Gerhardt, že ste predsa len básnikom a nemáte až taký zlý vkus. Čo jej kúpite ako pamiatku na štúdium?“
„Myslím milá markíza, že snáď ten briliantový.“
„Nie, taký sa mi nehodí k šatám. Hodlám si nechať ušiť zelenkavú alebo ružovú róbu a k nej sa bude hodiť skôr smaragdový alebo rubínový náhrdelník. Čo poviete pani markíza, aký je váš názor?“
„K zeleným šatám patria rozhodne smaragdy. A k ružovým naozaj iba rubíny. Máte dobrý vkus, barónka. Ja by som si dala ušiť obidvoje.“
„Máte pravdu, pani markíza. Váš vkus je obdivuhodný. Budem sa riadiť vašou radou,“ povedala Natália, mysliac si: ‚Načo by mi bolo toľko handier?! A kde ich tam u nás budem nosiť?‘
V rozhovore, nie veľmi príjemnom, zotrvali ešte určitý čas. Muži sa niekam vytratili, ani nezbadala kedy.
„Drahá markíza, musíte ma ospravedlniť. Rozbolela ma hlava.“
„Ach, to bude migréna. Mňa vždy rozbolí hlava pri splne mesiaca. Choďte si ľahnúť, to pomáha. A dajte si pohárik koňaku.“
„Ďakujem za radu, drahá markíza.“
Zo susednej izby práve vychádzali Gerhardt s Johannom a tvárili sa veľmi nadšene.
„Ospravedlňte nás, prosím,“ povedala markíza a vtiahla Gerda späť do izby, div že nespadol na prahu. Myslel, že tam ide na popravu.
„Gerhardt! Nabudúce si láskavo dávajte pozor, kto stojí vedľa vás! Nesmiete dovoliť, aby sa kvôli vám dáma opäť kompromitovala! Mimochodom, ten výstup u Maxima som videla. Tomu vagabundovi tá facka teda sadla! To bolo dekórum! A ešte vám poviem, milý synovec, dáma sa len tak ľahko pre hocikoho nekompromituje! Niečo také môže urobiť iba z veľkej lásky! Dúfam, že vám je to jasné! Môžete odísť!“
Gerd odchádzal z izby so zvesenou hlavou a červenými ušami. Trojica sa rozlúčila s markízou a pobrala sa domov. Cestou sa obaja páni ospravedlnili, že si potrebujú v meste niečo veľmi súrne vybaviť, ale že nebudú dlho.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.