Spolucestujúca

Larisa Andrejevna vošla do kupé spacieho vozňa. Odložila si veci a sadla si k oknu.
Vzápätí vošla spolu so sprievodkyňou mladá žena a nevrlým hlasom oslovila sprievodkyňu:
„Cestujem raz za rok a musia mi dať horné lôžko.“
„Ale veď si mladá, ľahko vyjdeš hore a vyspíš sa ako doma,“ snažila sa ju upokojiť sprievodkyňa. Potom si vypýtala lístky a odišla.
„Ďaleko cestujete?“ spýtala sa Larisa Andrejevna.
„Nie,“ ešte stále nevrlým hlasom odvetila žena. „Prečo?“
„Ak cestujete ďaleko a nemôžete spať na hornom lôžku, určite niečo vymyslíme,“ odpovedala Larisa Andrejevna.
„Aj tak sa so mnou nevymeníte,“ zlostila sa spolucestujúca.
„Prečo by som sa nevymanila? Ak je to nutné…“
Žena hodila na ňu rýchly, začudovaný pohľad.
„Netreba. Vyspím sa aj na hornom lôžku. Len sa mi nepáči, ako sa správajú moji vlastní. Ja tiež pracujem ako sprievodkyňa vo vlaku.“
„Vy ste sprievodkyňa?“ začudovala sa Larisa Andrejevna.
„Čo je na tom čudné?“
Larisa Andrejevna nechcela hovoriť, čo jej je čudné, len povedala:
„Je to ťažká práca pre ženu, ak má rodinu a deti.“
„Práve som odviedla dcéru k rodičom na prázdniny. Už dlho som rozvedená,“ neočakávane sa rozhovorila žena. „Robím na krátkej trati. Motorovým vlakom vozíme robotníkov, ale na zastávkach čaká množstvo cestujúcich. V lete ich je toľko, že sa nedá prejsť vagónom. Nenávidím svoju prácu, týchto špinavých napoly opitých sedliakov. Celou cestou hrajú karty, kľajú, fajčia priamo vo vagóne, ohorky a odpadky hádžu pod nohy. Iba krik, nadávky a špina! Hrôza! Nenávidím! Ach, ako to nenávidím!“ vylievala si srdce spolucestujúca, ukladajúc si veci. Potom si zobrala kabelku a vyšla z kupé.
Kým bola preč, na voľné miesta si sadli dvaja muži. Vracali sa z dovolenky. Rýchlo našli spoločný jazyk a odišli do reštauračného vozňa.
Larisa Andrejevna vybrala noviny a so záujmom začala čítať. Vtedy sa vrátila spolucestujúca a mlčky sa posadila. V kupé bolo horúco, preto zapla klimatizáciu. Zakrátko sa v kupé ochladilo. Larisa Andrejevna si prehodila cez plecia kabátik a pokračovala v čítaní novín.
„Neviem nastaviť teplotu,“ povedala žena a obliekla si bundu.
Larisa Andrejevna dočítala a pozrúc sa na ženu, povedala:
„Nechcete si prečítať tento článok? Mohol by vám pomôcť vo vašej životnej situácii, ale len vtedy, ak to vy budete chcieť.“
„Aké sú to noviny?“ spýtala sa spolucestujúca.
„Názov asi nepoznáte, ale prečítajte si tento článok,“ Larisa Andrejevna jej podala noviny.
Žena zobrala noviny, ľahko vyšla na horné lôžko a začala čítať. Bolo vidieť, že ju článok zaujal. Prečítala ho, prezrela si noviny a ešte niečo si prečítala.
„Zaujímavé,“ povedala, keď vrátila noviny, „ale neverím tomu.“
„To je vaše právo. No niektoré veci nemôžete poprieť. Napríklad to, že keď zasadíte hrach, neurodí sa vám cvikla.“
„Tak je. A prečo mi to hovoríte?“
„Vy nenávidíte cestujúcich, a oni vám to stonásobne neúctivo oplácajú.“
„Ako mi to môžu oplácať? Vraveli ste, že oplácajú. Nech by len skúsili!“
„Nevracajú vám to rečou, ale skutkami – nadávajú, fajčia a robia neporiadok.“
„Myslíte, že sa tak správajú iba počas mojej smeny?“
„Spýtajte sa iných sprievodcov vášho vlaku…“
„Navrhujete mi, aby som sa im dobre pozrela na zuby?“
„Vôbec nie. Je možné, že ja sa už s vami nikdy nestretnem, ale teraz vám je daná šanca zmeniť svoj život k lepšiemu. Ak chcete pracovať na lepšej trati, zmeňte sa. Skúste mať rada ľudí a neželajte im zle. Prečítali ste si článok, tak teraz vyskúšajte vo svojom živote, či je to tak.“
Žena zmĺkla a už sa viac nerozprávali.
– – –
Prešli dva roky. Larisa Andrejevna vystúpila z vlaku na veľkej stanici a ponáhľala sa k pristavenej električke. Pricestovala tým istým vlakom, ako pred dvoma rokmi.
Vojdúc do električky, uvidela sedieť oproti seba dve sprievodkyne. Živo sa rozprávali. Jedna z nich sa jej zdala známa, preto podišla k nim.
„Dobrý deň. Pred dvoma rokmi sme cestovali spolu.“
„Dobrý deň. Aj ja som vás spoznala, len čo ste vystúpili z vlaku,“ prívetivo odpovedala mladá žena a usmiala sa. „Tak vidíte, predsa sme sa stretli.“
„Svet je malý,“ usmiala sa na ňu Larisa Andrejevna. „Vidím, že sa máte omnoho lepšie.“
„Veľa sa v mojom živote zmenilo k lepšiemu,“ odpovedala sprievodkyňa. „Ale aké to bolo ťažké, to si ani neviete predstaviť! A viete, čo bolo najťažšie?“
„Netuším.“
„Zmeniť seba.“
„Ale vy ste to dokázali.“
„Áno, dokázala!“