[hidepost=0]

Sedela tichúčko, hľadiac spoza Stola
vnímala Slová, čo prichádzali zhora.
Polnoc sa blíži, Snahu tvoju, čo skríži?…
Únava či Úsilie … Čo ťa zdolá?…

Polnoc sa už privinula
na Driemotách spočinula.
Už len tíško skáče, stene
je to Prízrak? A či Tiene?…

Čo také na tebe, Človek, spočinulo
že také z Duše tvojej sa vyvanulo?…
Normálne je ľudským, nápomocným byť.
Chceš sa Duša na to cez Noc pripraviť?…

Čo si z Cesty svojej spraceme,
tým viac vtedy získame na Cene,
ktorou Čírosť hore vynáša.
Teba do Výšin povznáša.

Aká si tenká, bledučká…
a prečo si sama, samučká?…
Zdanie sa ti len pritrafilo,
Chcenie čisté či sa v tebe zúročilo?…

Vyčíriť treba len pokojne,
to, čo prichádzalo svojvoľne.
Poriadok v sebe si nastoliť,
do Harmónie Božej ho ponoriť.

Láska si taká všemocná,
ty nepátraš, nie si zlomocná,
keď Duša ešte predtým takto konala
kým Jeho, Všemocného, spoznala.

Je to Láska, čo ťa objala!
Duša v Lúči tom HO spoznala!
Rozhodnutá je už, zjasnená…
Smerom ku Nebu je jej Premena!

[/content_control]