Kráľ ju odprevadil späť do zámku. Na ďalší deň sa s ňou prechádzal po záhrade znovu. Znovu si sadli na rovnakú lavičku a znovu mali svedka svojho rozhovoru. Lenže oni o tom nevedeli. Tak to šlo celý týždeň …
„Dnes sme tu posledný deň. Ešte sa pôjdeme pozrieť na katedrálu a zajtra odchádzame späť do Paríža. Potom ti pôjdem ukázať tvoj zámok. Dobre?“
„Ty si berieš so sebou lutnu?“
„Prečo nie. Ty nemáš rada hudbu?“
„Ale áno. Ale tento nástroj nedokážem zvládnuť.“
„To nikto od teba nechce. Tento nástroj ovládam a myslím si, že celkom dobre. Nechceš sa o tom presvedčiť?“
„Rada.“
„Arnošt za tebou nebol?“
„Chodí za mnou celý týždeň.“
„Čo ti povedal?“
„Čo mi mal povedať? Vyhodila som ho skôr ako otvoril ústa.“
„Ty si ho ani nenechala povedať, prečo za tebou prišiel?“
„Od určitého času bol na mňa veľmi protivný. To ho mám nechať, aby ma svojimi nepodloženými domnienkami urážal naďalej?“
„A čo keď ti chcel povedať niečo iné?“
„Rozprával sa s tebou?“
„Nie. Ale patrí ku kráľovským cnostiam vypočuť si každého, kto za tebou príde.“
„Ja nie som kráľovná.“
„Mohla by si byť.“
„Ponúkaš mi trón?“
„Ako vždy.“
„Ja … musím odmietnuť.“
„A aký je tvoj dôvod dnes?“
„Som tehotná, Ján. A otcom je …“
„Arnošt. Mala by si mu to povedať.“
„Zbláznil si sa? Myslel by si, že ty si ma opustil a že chcem silou-mocou získať otca pre svoje dieťa. To teda neurobím!“
„A čo chceš urobiť?“
„To dieťa vychovám sama. Bohatá som na to dosť, aby som si sama poradila.“
„Keby si mne zatajila môjho potomka, neodpustil by som ti to.“
„Vážne?“ usmiala sa. „Odkiaľ by si sa o tom dozvedel?“
„Pravda vždy vyjde najavo.“
„A keď nie?“
„Beáta, na mojom dvore je dosť miesta nielen pre teba, ale aj pre tvoje nenarodené dieťa.“
„Vrátim sa do Čiech. Moje miesto je zatiaľ tam. Potom sa uvidí.“
„Si tvrdohlavá.“
„Nie. Som rytier. A rytier sa musí vrátiť tam, kde ho kráľ potrebuje.“
„Karol ti nebude robiť prekážky. Už som sa ho na to pýtal.“
„Mojím kráľom nie je Karol.“
„Nie? A kto to je?“
„Parsifal. Ak ma on pošle sem, prídem. Ak nie, musím zostať tam, kde je okrúhly stôl. Karol ešte nie je ani rytierom. To ma mrzí najviac.“
„Kráľ rytierom, okrúhly stôl, čo to všetko znamená?“
„Počul si už legendu o Grále?“
„Čítal som ju.“
„Vieš o tom, že tam hore je okrúhly stôl? Tak obraz toho je vybudovaný na Karlštejne. Sú tam aj rytieri. Sú to tí najčistejší z ľudí. Vyberajú ich dvaja rytieri, ktorí prišli na zem zhora. Ak prídeš do Čiech, možno ti ho Karol bude môcť ukázať.“
„Čo robia títo pozemskí rytieri?“
„Prenášajú plnenie Slova do bežného života. Inými slovami, učia sa sami ako žiť podľa desatora v pozemských podmienkach a učia to iných.“
„Ako to všetko vieš?“
„Som jedným z rytierov.“
„Nechcela by si ma to učiť?“
„Teba? Príď sa učiť do Čiech. Ja som iba sama, ale okolo okrúhleho stola je dvadsaťštyri rytierov.“
„Ostatní sú muži?“
„Zatiaľ áno. Možno to časom bude iné.“
„Len čo si vo Francúzsku zariadim tie najnutnejšie veci, prídem na dlhší čas do Prahy. Ale teraz by som ti rád niečo zahral. Môžem?“
„Budem rada.“
Na obed sa vrátili do paláca. Na chodbe už čakal Arnošt:
„Beáta, rád by som sa s tebou porozprával. Môžem prísť za tebou?“
Pozrela sa na Jána a prikývla: „Dobre, príď.“
Nestačila za sebou ešte ani poriadne zavrieť dvere, už sa ozvalo klopanie. Otvorila. Vo dverách bola obrovská kytica červených ruží. Až potom zbadala Arnošta. Odstúpila od dverí a pustila ho dnu.
„Beáta, prišiel som ťa poprosiť o odpustenie. Mýlil som sa. Viem, že všetko bolo ináč. A o dieťa sa postarám tak, ako som sa postaral aj o tie ostatné …“
„Odkiaľ vieš o dieťati?“
„Počul som vás ako ste sa rozprávali … A počul som aj tie rozhovory predtým. Chcel som za tebou prísť hneď, ale ty si ma nepustila k slovu.“
„Myslela som si, že mi budeš vytýkať ten zámok.“
„Ozaj, pozveš ma na jeho obhliadku?“
„Ty ho chceš vidieť? Veď také dary sa dávajú iba kráľovským milenkám!“
„Viem, že to nie je pravda. Počul som všetko. Najprv som sa skryl pred tebou, aby som ťa v záhrade nemusel stretnúť … Potom som tam chodil každý deň … Neviem prečo, lebo o svojom omyle som sa presvedčil hneď v prvý deň. Možno … som ti to nechcel kaziť, ak by si sa rozhodla pre Jána … Odpustíš mi?“
„Arnošt! Ja … neviem. Najradšej by som ťa zabila za to, že si si to o mne len pomyslel … Dobre, pozývam ťa na obhliadku môjho kráľovského daru. Spokojný?“
„Ešte si mi nepovedala, že mi odpúšťaš.“
„To si ešte rozmyslím.“
„Tak nerozmýšľaj dlho.“
„Arnošt!!!“
Popoludní sa vybrali na návštevu katedrály. Bola to nádherná stavba. Nebola ešte dokončená a vo vnútri boli ešte umelci, ktorí pracovali na výzdobe.
„Beáta!“
Otočila sa za hlasom: „Giovanni! To je stretnutie!“
„Ty rozprávaš taliansky?“
„Naučila som sa to tu, vo Francúzsku.“
„Si tu dlho?“
„Niekoľko mesiacov.“
„Čo tu robíš?“
„Som tu na návšteve.“
„Ešte maľuješ?“
„Už dlho nie. Ale keď sa vrátim domov …“
„Ty vieš maľovať?“ spýtal sa Ján.
„Tak trošku. Učil ma to majster Giovanni keď pracoval na Karlštejne. Už je to dávno …“
„Vaše veličenstvo, pani Beáta je veľmi nadaná a maľuje krásne. Hlavne portréty …“
„Namaľuješ mi portrét?“ zasvietili Jánovi oči. „Ale tvoj! Svojich mám dosť.“
„Ty chceš môj portrét?“
„Áno. Tvoj a od teba.“
„Veličenstvo, pani Beáta je vaša … milenka?“ začudovane sa spýtal maliar.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.