„Kde je?“
„Poď, ukážem ti cez dvere, pri ktorom stole sedí.“
Paholok odchýlil dvere a ukázal ku stolu, kde sedel Ján s Beátou. Matilda sa začudovane pozerala a potom sa obrátila ku Karlovi, ktorý mlčal a držal si líce:
„Prepáčte, pane. Viem, že patríte k tomu pánovi … teda ku kráľovi. Ale kto ste vy?“
„Už som vám to povedal. Som kráľ. Ale česko-nemecký. Francúzsky kráľ je môj bratranec a švagor …“
„Och, pane, môžete mi odpustiť? Nevedela som … Mnohí tvrdia, že patria do kráľovej družiny a potom odídu bez zaplatenia … Odpustíte mi?“
„Poďte, francúzsky kráľ sa vás chcel niečo spýtať.“
Vystrašená Matilda prišla pred Jána. Hodila sa pred ním na kolená a rýchlo zo seba vysypala, čo sa stalo v kuchyni.
„… za toľkú opovážlivosť ma iste dáte katovi …“ zakončila so slzami v očiach.
Ján sa na ňu prekvapene pozeral a nevedel, čo jej má povedať. Beáta vycítila kráľove rozpaky i Matildino zúfalstvo, preto vstala, chytila ju za ruky a pomáhala jej vstať:
„Nebojte sa, pani Matilda, jeho veličenstvo francúzsky kráľ vás nedá katovi a neurobí tak ani jeho veličenstvo česko-nemecký kráľ. Došlo len k malému nedorozumeniu.“
Matilda už stála na nohách, ale Beáta ju ešte stále držala za ramená a pokračovala: „Sme vám veľmi vďační za liek, ktorý ste nám dali a ktorý nášmu priateľovi pomáha. A preto by sa vás chcelo jeho veličenstvo opýtať, či by ste neprijali jeho ponuku a nechceli sa stať jeho dvornou lekárkou. Videl vás pri práci a veľmi si cení vašu rozhodnosť a ráznosť.“
Matilda počúvala a od údivu sa tentoraz posadila na stoličku.
„Tak vy chcete, aby som vás liečila?“
„Je to tak, pani Matilda. Liečili by ste nielen mňa, ale celý môj dvor,“ pridal sa Ján. „Prijímate?“
„Ja … nemôžem tomu uveriť … veď som sa previnila …“ a pozrela sa na Karla.
„To je v poriadku,“ odpovedal jej Karol.
„Ak tomu správne rozumiem, tak prijímate,“ poznamenal Ján. „Nejaký čas tu ešte pobudneme a potom sa cestou späť zastavíme znova u vás. Môžete si to dovtedy v pokoji premyslieť.“
Matilda sa upokojila a do večera si dokonca pri práci aj spievala.
Arnoštovo zranenie sa natoľko zlepšilo, že mohli pokračovať do Amiens. Mesto bolo skutočne veľmi blízko a cesta netrvala dlho. V Amiens ich kráľ privítal vo svojom paláci.
Po krátkom oddychu išli na arcibiskupstvo. Kým muži čosi veľmi tajné vybavovali, Beáte sa venoval kardinál Jean. Po dlhej dobe prišiel sluha s pozvaním, aby sa dáma a pán kardinál pripojili ku kráľom a ich hostiteľovi.
V hosťovskej komnate sa ujal slova domáci arcibiskup:
„Je nám veľkým potešením, že smieme v mene francúzskeho kráľa Jána II. udeliť vysoký šľachtický titul, a to titul markízy, madam Beatrix z Čiech. Zároveň s týmto titulom jej jeho milosť daroval aj nádherný kráľovský zámok v … ako prejav tej najvyššej úcty. Dar v mene nášho arcibiskupstva schválil …“ a arcibiskup jej podal zvitok pergamenu s kráľovskou a arcibiskupskou pečaťou. Beáta sedela s otvorenými očami a nemohla uveriť tomu, čo práve vidí a počuje. Až po chvíli sa zmohla na to, aby za dar poďakovala. Čo sa dialo ďalej, ani poriadne nevnímala. Spamätala sa až keď boli sami s Arnoštom v kráľovskom paláci.
„Arnošt, ty si o tom vedel, na čo ideme do Amiens?“
„Nie. A chceš tvrdiť, že ty si to nevedela?“
„Nie, Arnošt, to som naozaj nevedela. Tak toto je ten kráľovský dar, čo mi Ján sľúbil cestou do Avignonu.“
„Beáta, netvár sa tak prekvapene. Myslíš si, že neviem, za aké služby sa dávajú ženám zámky?“
„Čo tým chceš povedať?“ opýtala sa začudovane.
„Nič, len to, že vysoké šľachtické tituly spolu so zámkami dostávajú iba kráľovské milenky. A ty si bola kráľovskou milenkou a ňou aj zostaneš.“
Arnošt odišiel a Beáta zostala stáť akoby do nej udrel hrom. Po chvíli sa spamätala a rozbehla sa za Arnoštom. Chcela vojsť, ale dvere ju nepustili. Zabúchala.
„Arnošt, otvor mi! Ako si to myslel s tým darom?!“
„Neotvorím ti. Ja sa už nemám o čom s tebou rozprávať.“
„Arnošt!!! Takéto spôsoby si od teba vyprosím!!! Čo si to dovoľuješ?!“
Dvere sa otvorili. V nich zastal Arnošt s ľadovou tvárou:
„Beáta, viem veľmi dobre, že si výnimočná žena, ale kráľovské zámky sa nedávajú len tak. To je všetko,“ a dvere sa zavreli. Podlomili sa jej nohy a zviezla sa na zem. Pochopila, že jej neverí ani slovo. A že je koniec … Rozplakala sa.
Schúlenú a plačúcu ju našiel Karol.
„Čo tu robíš? Poď, odprevadím ťa do tvojej izby.“
Zdvihol ju a mlčky ju viedol preč. Až v jej komnate sa jej opýtal:
„Kráľovský dar?“
Prikývla.
„Arnošt mi neverí, že je to len tak.“
„Ja by som tomu tiež neveril. Také vysoké pocty sa naozaj preukazujú iba milenkám kráľov. Ján musel byť s tebou veľmi spokojný.“
„Netáraj, Karol, nič som s ním nemala. Neviem, prečo to urobil.“
„Beáta, ale toto ti neverím ani ja.“
„Ty mi neveríš preto, lebo ty by si nebol schopný utiecť niekomu z postele. A zvlášť vtedy nie, keď ho máš rád. Ale prečo mi neverí Arnošt? On predsa niečo také nikdy nerobil.“
„Neviem, či ti to povedal, ale pred tebou mal nejaké milenky. Asi dve, pokiaľ sa pamätám. Obidve mu utiekli do mojej postele. Preto v tomto ohľade nedôveruje ani jednému kráľovi. Obzvlášť už nie Jánovi, ktorý ti celý čas otvorene dvorí,“ povedal a odišiel.
Vstala. Zrazu sa s ňou zakrútil svet a ona padla na drahé koberce. Takto ju našiel neskôr Ján.
„Beáta, Beátka, čo sa ti stalo?“
„Nič. To nič. Len taká drobná nevoľnosť. Asi únava z cesty.“
„Ja som ťa prišiel pozvať na prechádzku. Ale asi to nie je vhodné pozvanie.“
„Poďme niekam von. Všetko tu na mňa padá.“
Vyšli von. Prešli sa po veľkej kráľovskej záhrade. Pozdĺž chodníka boli lavičky, aby si panstvo malo kde oddýchnuť počas prechádzok. Za lavičkami boli vysoké kríky a stromy. Pomedzi stromy bola nízka tráva, po ktorej sa kráčalo ako po mäkkom koberci.
Prechádzali sa a ani nezbadali, že v záhrade nie sú sami. Niekto ich zbadal skôr, ale nechcel sa s nimi stretnúť. Schoval sa do zelených kríkov a oni ho vôbec nezbadali. Dokonca si sadli na lavičku, ktorá bola práve pred kríkom, kde sa človek ukryl.
„Tak čo hovoríš na môj kráľovský dar?“
„Chcete povedať, že to je výmena za toho motýľa?“
„Áno, aj to.“
„To nie je ešte všetko?“ spýtala sa prekvapene.
„Nie, nie je. Mám pre teba ešte nejaké prekvapenie v Paríži. Alebo v tom tvojom zámku.“
„Prečo si mi daroval ten zámok? Po toľkých zauchách a odmietaní by som skôr čakala vyhostenie.“
„Prečo asi? Milujem ťa, Beáta a chcem, aby si do Francúzska chodila často. Alebo aby si tu zostala. To by sa mi hodilo najviac. Nechcem, aby si si myslela, že si odkázaná na moju pohostinnosť a preto som ti ho daroval. Aby si tam mala útočisko a zostala naďalej sama sebou.“
„Lenže teraz si všetci myslia, že som tvojou milenkou.“
„Tebe to vadí?“
„Tebe to snáď lichotí!“
„A prečo nie. Mať pri sebe ženu, ktorá utiekla pápežovi a milencov si vyberá sama, to je pre mňa vyznamenanie.“
Beáta si vzdychla: „Tak taká je moja povesť po Európe?“
„Taká.“ Po chvíľke však pokračoval: „Tebe je môj dar na ťarchu?“
„Arnošt si myslí, že som bola tvojou milenkou. Vyzerá to, že ma opustil.“
„Mám mu povedať, že to nie je pravda?“
„Nechaj to tak. Aj tak by ti neveril.“
„Vrátiš mi ten dar?“
„Nie. Nepomohlo by mi to.“
„Zostaneš vo Francúzsku?“
„Neviem. Možno nejaký čas áno. Nerozmýšľala som o tom.“
„Beáta?“
„Hm?“
Ján sa priblížil ku nej a pobozkal ju. Vzápätí pleslo zaucho.
„Prepáč, Ján, ešte som sa z toho rozchodu nespamätala.“
„Ja počkám.“
„Lenže mne to spamätávanie trvá zvyčajne dosť dlho.“
„Ja som trpezlivý.“
„Po rozchode s Karlom mi to trvalo asi dva roky …“
„Dva roky?! Beáta, veď to už budeme starí!“
„Tak si nájdi inú. Obávam sa, že ja ňou asi nebudem.“
„To hovoríš len tak?“
„Nemôžem sa zmeniť kvôli tebe.“
„Ale tvoja povesť je iná.“
„Aj tá tvoja sa líši od skutočnosti.“
„Naozaj?“
„Uhm. Vzhľadom na počet mileniek, ktoré si mal, som predpokladala, že si neúnavný dobyvateľ. A naraz som zistila, že si veľmi nesmelý. Dokonca si sa sám neopovážil osloviť ženu, ktorá sa ti páčila.“
„Myslíš Matildu?“
„Myslím Matildu. Aj tú ti musel nahovoriť Karol.“
„Klebetné jazyky upravujú všetky chýry na svoj obraz.“
„Vráťme sa už späť.“
„Necítiš sa so mnou dobre?“
„Potrebujem byť sama.“
„Odprevadím ťa a nebudem ťa rušiť. Mám ťa rád, Beáta. Pamätaj na to.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.