Arnošt neustúpil. Ráno prvý čakal na koni kým ostatní len vychádzali na dvor. Asi po hodine jazdy začal Arnošt strácať rovnováhu. Beáta, ktorá mu cválala tesne za chrbtom, popohnala koňa a práve včas zachytila padajúceho arcibiskupa. Kým jej ostatní prišli na pomoc, už bol v bezvedomí.
„Tvrdohlavec jeden! Toto mu nedarujem. Ja mu tú ranu zašijem kým nebude pri vedomí, zbabelec!“ hromžila Beáta. „Už mohol byť aj vyliečený, strachopud!“
„Neďaleko je jeden hostinec. Chodievam tam rád, keď cestujem do Amiens. Hostinská tiež dokáže liečiť a naprávať zlomené údy. Trošku sa vám podobá,“ povedal jej Ján.
„Výborne. Arnošta uložíme na nosidlá a tam si s ním dám rady.“
Okolo obeda prišli do hostinca. Arnošta uložili do postele, Beáta mu previazala a ošetrila ranu a dala mu na čelo studené obklady.
Beáta s Jánom sedeli práve za stolom a jedli, keď prišiel do hostinca pocestný. Na ruke mal zapálenú ranu a zavolal si hostinskú Matildu. Beáta vstala a pozorovala hostinskú, ako ošetruje ranu. Mala pri sebe niečo ako posekaný hnedý vosk a prikladala to na zapálené miesto.
„Vyzerá to zle,“ prihovorila sa jej Beáta.
„Do rána to bude lepšie, uvidíte,“ odpovedala jej Matilda.
„Prepáčte, ak to nie je vaše tajomstvo, čo ste mu na to dávali?“
„Volá sa to propolis. Je to najlepší liek proti všetkým zapáleným ranám.“
„Odkiaľ ho máte?“
„Dávajú mi ho včelári.“
„Dali by ste mi trošku toho lieku? Vyvážim vám ho zlatom.“
„Nepotrebujem zlato. Stačí mi to, čo mám. Dám vám z neho,“ a Matilda nasypala do ľanového obrúska trošku tých záhadných hnedých hrudiek. „Ak budete potrebovať viac, dám vám ho ešte zajtra. Majú mi ho priniesť.“
„Čo vám za to dám?“
„Vyrovnáme sa, keď vám pomôže.“
„Zatiaľ vám ďakujem.“
Beáta si doniesla liek ako poklad. Položila ho na stôl, obrúsok rozbalila a prehŕňala sa v ňom.
„Nad čím premýšľate,“ oslovil ju Ján, ktorému neušlo ani slovo.
„Ako ho Arnoštovi dám na tú veľkú ranu. Je ho málo a rana je hlboká. Cítim, že toto by mu mohlo pomôcť.“ Chvíľku ticho premýšľala a kráľ ju nerušil.
„Už to mám!“
„Čo máte?“
„Ako mu ten liek dám do rany. Počkajte, niečo si idem vybaviť,“ a už sa rozbehla do kuchyne. Keď sa vrátila, niesla džbán, z ktorého sa parilo.
„Čo to máte?“
„Prevarené víno. Teraz sa pozerajte.“
Zobrala obrúsok a do horúceho vína nasypala propolis. Potom zmes miešala drevenou paličkou až kým sa jej hrudky nerozpustili. Ešte raz sa vrátila do kuchyne. Keď vychádzala, niesla čistú bielu plachtu.
„Poďte, ideme hore,“ a Ján ju poslušne nasledoval.
V izbe natrhala z plachty obväzy. Jeden z nich poskladala a namočila ho do prevareného vína. Trošku ho vyžmýkala a priložila ho Arnoštovi na ranu. Nezaväzovala ju. Len mu priložila navrch väčší kus plátna a zakryla ho. Do rána mu obklady vymenila ešte niekoľkokrát. Ráno rana vyzerala celkom dobre, ale Arnošt ešte spal. Zobudila teda Jána a Karla. Obaja jej museli Arnošta držať a ona mu ranu zašila. Na zašitú ranu mu dala ešte jeden vyžmýkaný obklad a nohu mu zaviazala. Vtedy sa Arnošt prebral.
„Beáta, ty si tu? Dúfam, že mi tú ranu nebudeš šiť!“
„Sľubujem ti, Arnošt, že tú ranu ti už vôbec nebudem šiť. Uzdravuj sa ako sa vieš, lebo ty aj tak poslúchať nechceš.“
„No dobre, už toľko nedudri. Budem ťa poslúchať a budem sa liečiť.“
„Tým som si nie celkom istá.“
„Čo ty máš proti môjmu poslúchaniu?“
„Nič. Iba to, že ťa za tie roky poznám.“
Vtedy sa zamiešal do rozhovoru Karol: „Arnošt, Beáta má pravdu. Tú nohu ti už šiť nebude. Naozaj jej môžeš veriť. Teraz by si si mal ľahnúť a oddychovať. Aby sme ešte tohto roku do Amiens došli.“
„Tebe verím, Karol. Ale aby si vedel, Beáta je prešibaná ženská. Tá od svojho neodstúpi až kým to nedosiahne.“
„Neboj sa, máš moje slovo, že zašívať ťa už nebude a hotovo!“
Arnošt sa upokojil a zaspal.
„Beáta,“ ozval sa Karol, „ako chceš Arnoštovi odstrániť tie nite? Vtedy to už bude vedieť.“
„Neboj sa, Karol. Niečo vymyslím. Hlavne, že sa mu to zahojí.“
„Lenže potom nebude veriť ani jednému z nás.“
„Keď mu to pravdivo vysvetlíme, bude. A nakoniec, netrápme sa teraz niečím, čo bude až za pár dní. Buďme radi, že sme dosiahli aspoň nejaké to malé víťazstvo.“
„No dobre. Teraz to nechajme tak. Choďte sa s Jánom najesť. Zostanem pri ňom.“
Beáta mu úsmevom poďakovala a ťahala Jána dole do hostinca.
Už boli sýti a zapíjali jedlo vínom, keď sa pri nich objavil Karol:
„Tak, čo Beáta, podarilo sa ti to?“
„Čo sa mi malo podariť?“
„Ukázať Jánovi to, čo si mu chcela ukázať.“
„Ako vieš, že som mu chcela niečo ukázať?“
Karol sa zasmial.
„Myslíš si, že ťa za tie roky nepoznám? Tak už prišiel na to, čo to je?“
„Nie, neprišiel.“
„Pomôžem mu.“
„Karol!“ škaredo na neho zazrela. „Myslím si, že v tom, čo mu chcem ukázať, pomoc nepotrebuje.“
Vtedy sa v hostinci strhol krik:
„Vážený pane,“ kričala Matilda a držala muža jednou rukou za golier a druhou si podopierala bok. „Toto nie je žiadna krčma, ale slušný hostinec. A vy, keď sa neviete vpratať do kože, môžete ísť nocovať ku koňom! A môžete byť radi, že to zaucho ste dostali iba od ženy!“ Odsotila ho od seba tak, že sa rozprestrel na zemi za hlasného smiechu ostatných. A dôstojne odišla do kuchyne.
Karol sa smial, až sa chytal za boky.
„Beáta, myslím, že viem na koho si chcela Jána upozorniť.“
„Mlč!“
„Lenže to tu budete sedieť asi do rána. On keď je zaľúbený do jednej ženy, inú si nevšíma.“
„Takže vy ste mi sem prišli ukázať ženu?“ spýtal sa začudovane Ján.
„Áno. Jednu krásnu, energickú a múdru ženu. Takú by ste na dvore potrebovali.“
„Matildu? Už som o tom premýšľal, ale nikdy som sa neodvážil ju osloviť. Zvlášť po tom dnešnom výkone nie.“
„Ján, tá žena je omnoho múdrejšia a šikovnejšia než ten váš študovaný lekár. Táto by vás pri ošetrovaní nezabila.“
„Myslíte si, že by som jej mal to miesto ponúknuť?“
Beáta prikývla a do rozhovoru sa zamiešal Karol:
„Beáta, nechcem ťa sklamať, ale Ján je veľmi nesmelý, keď má osloviť cudziu ženu. Milenky, ktoré mal, prebral mne. Lebo som ho s nimi zoznámil. Ale vyberať si potom vedel veľmi dobre. Vždy mi prebral iba tie najlepšie.“
„Medzi vami to takto funguje?“ zasmiala sa. „Tak počúvaj, Karol, nahovor mu ju ty. Tebe nebude vadiť, keď dostaneš nejaké to zaucho navyše. Odo mňa si už zvyknutý.“
„A nechcela by si sa spýtať Jána, či ten pokus bude stáť za to? Nakoniec ja dostanem poza uši a on mi ju nechá.“
Beáta s Jánom vybuchli smiechom. Keď sa konečne utíšili, spýtala sa:
„Ján, chcete si zobrať Matildu na dvor ako svojho osobného lekára?“
„Rád by som to urobil, len či mi nedá košom.“
„No vidíš, Karol, máš voľné ruky.“
„Tak na objednávku som ešte nedvoril nikomu. A ozaj, keď sme už pri tom dvorení, zaujímalo by ma, ako si ťa získal Arnošt. Veď sa ešte pamätám na to, ako si o ňom tvrdila, že je to také suché povrieslo.“
„Urobil to veľmi jednoducho. Najprv si získal mojich synov. A potom aj mňa.“
„Idem za Matildou,“ oznámil sucho.
Karol vošiel do kuchyne dverami, ktorými predtým vyšla hostinská. Bola tam sama. Karol podišiel ku nej a oslovil ju:
„Pani Matilda?“
„Kto ste a čo tu robíte?“ spýtala sa ho rázne. „Sem hostia nesmú.“
„Ja som kráľ a chcel som sa vás spýtať …“
„Kráľ?! Takých kráľov sem chodia desiatky! Vráťte sa k hosťom!“
„Aj medzi hosťami máte ešte jedného kráľa. A ten sa vás chce spýtať …“
Karol ešte ani nedopovedal a už pleslo zaucho. „Dvaja králi! Za chvíľu bude plný hostinec kráľov! To vám tak budem veriť. A teraz sa vráťte k hosťom!“
Otvorili sa dvere a dnu vbehol mladý chlapec: „Matilda! Matilda! Vieš, koho máš v hostinci? Je tu kráľ!“
„Kráľ? Ako si na to prišiel?“
„Na postrojoch je kráľovský znak. A Jean tvrdil, že v hostinci naozaj sedí francúzsky kráľ. Videl ho raz, keď bol v Paríži. Hovorí, že sa určite nemýli.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.