[hidepost=0]

Netušia Ľudia, nevedia
čo vo Stvorení sa chystá.
Zima či keď je chladivá
či Jar keď si má k nej privstať.

Nemôžu to vytušiť, bo sa nestarajú
Túžbu svoju neistú v sebe si nezalievajú.
Všetky tie Signály nebeské
v sebe tak nanovo pochovávajú.

Takto nemôžu budovať,
Záhrady v sebe sadiť.
Rozpínavosť ich prerástla
nemôžu sa už vradiť.

Do toho Prúdu, čo ako Rieka si plynie
všetkých navôkol ku sebe privinie.
Aby tak spoločne v Ľahkosti plynuli,
do Vôle s Ním, Všemocným, splynuli.

Čo ponúka, nasýti a premnoží sa
do spoločného Vedomia vyvinie sa.
Takto že to už bude a nemôže ináč,
Krása v sebe kde zaiskrí. Stačí len ju vnímať.

Tykadlami Ducha, čo Stvoriteľ do Daru dal ti
aby si mohol zatúžiť. ON takto pomáha ti.
Môžeš sadať ku Stolu. Štedrosť od Neho pochádza
a každú čistú Dušu ON v Láske pohládza.

Aby si ona vpečatila, natrvalo do Ducha vpísala
odkiaľ tá Štedrosť pochádza, od Koho povstala?
Zabudol si Človek na Zemi, vysielať Túžbu po Mieri…
Pochádza predsa od Neho! Ale len kto verí.

Čo Mu ty, Človek, maličký, nehodný
ponúkať môžeš po tisíc Dní?…
Seba samého že dávaš?…
V Objatí Jeho budeš zaspávať.

[/content_control]