Arnošt už nemohol zaspať. Len sa hniezdil na mieste a nakoniec po dlhej chvíli vošiel späť do hostinca, kde dojedali obed Beáta a Ján.
„Kde ste sa tak dlho zdržali?“ opýtal sa ich.
„Jeden malý chlapec sa porezal. Ošetrovala som mu to vonku.“
„Tak dlho?“
„Musela som pohľadať nejaké byliny a chlapec sa bál. Tak sa s ním rozprával Ján.“
Arnošt sa uspokojil a išiel si znovu podriemať vonku. Našiel si iný strom a pohodlne sa znovu usadil na plášť.
Nútená prestávka trvala niekoľko dní. Slečna Nicoletta však prenasledovala Arnošta svojou pozornosťou takmer všade a po kvapkách nalievala do jeho srdca svoj jed. Keď odchádzali, Arnoštov pokoj bol dávno preč. Podozrievavo sledoval Beátu a všetko, čo urobila, mu bolo podozrivé.
Cesta do Amiens už potom ubiehala rýchlo. Mesto bolo už takmer na dohľad, keď sa oproti nim vyrútila tlupa zbojníkov. Prvá ich zbadala Beáta.
„Pozor, tí jazdci vyzerajú ako zbojníci!“
Mala pravdu, boli to zbojníci. Čakali ľahkú korisť, ale prerátali sa. Strhla sa bitka. Lenže zbojníkov bolo viac a útočili hlavne na Beátu. Dokonca sa zdalo, že ju úmyselne chcú zabiť. Už to vyzeralo pre cestujúcich veľmi zle, ale z brány mesta vyšiel nejaký sprievod. Zbojníci sa zľakli, že protivníkom prichádza pomoc a ušli. Na zemi zostal ležať len jeden, ktorý bol veľmi ťažko ranený. Ale ani štvorica cestovateľov nezostala bez ujmy. O peniaze a cennosti síce neprišli, ale Karol a Ján utŕžili ľahké škrabance, Beáta dostala dlhý zásah cez pravé plece a Arnošt mal poranené stehno.
Po úteku zbojníkov sa najprv ošetrili sami. Až potom zbadali, že na lúke ešte niekto leží. Beáta prišla k nemu.
„Ukážte sa, ošetrím vás.“
„Vy ma chcete ošetrovať?! Veď som vás skoro zabil!“
„Pomáhať sa má trpiacim a majú sa zmierňovať ich bolesti, pane. Tak nejako je to učí cirkev. A myslím, že učí ešte niečo o odpúšťaní,“ odsekla mu a už mu ošetrovala ranu. Videla však, že muž asi čoskoro umrie. Rana bola veľmi vážna.
„Pani, vy ste mi odpustili?“ spýtal sa začudovaný.
Prikývla. Vzápätí sa ho opýtala: „Prečo ste na nás zaútočili? Cennosti neprenášame a jazdci sú zlá korisť.“
„Áno, máte pravdu. Nenapadli sme vás pre korisť. Dokonca sme čakali, že nebudete so sebou niesť nič. Mali sme zabiť vás, pani.“
„Mňa?“ spýtala sa začudovane. „Prečo?“
„U nášho vodcu si to objednala jedna mladá slečna. Nicoletta sa volá.“
„Nepoznám slečnu s takým menom. Prečo ma chce dať zabiť?“
„Kvôli tomu šľachticovi, ktorý patrí k vám. Vie, že to nie je váš manžel a nechce, aby si vás niekedy zobral.“
„Ale ten šľachtic si nevezme ani ju. Je to kňaz.“
„Kňaz? Keby to vedela, ešte by som žil,“ vzdychol a zamdlel.
„Karol,“ odviedla ho trošku bokom, „poznáš nejakú Nicolettu?“
Karol sa na ňu začudovane pozrel: „Načo to potrebuješ vedieť?“
„Ten útok je jej práca. Chcela ma dať zabiť. Práve dnes,“ a rozpovedala mu všetko, čo sa dozvedela od zraneného.
„Je to dievčina z hostinca, kde sme tak dlho bývali. Páčila sa mi, ale potom som zistil, že ide po Arnoštovi. Už by som si s ňou nezačal. Je to poriadna intrigánka. Sedí aj to, čo si mi teraz povedala. Arnoštovi nahovorila o tebe a Jánovi … no, veď vieš …“
„Tak preto sa Arnošt so mnou poriadne ani nerozpráva. Čo si počul, Karol?“
A Karol jej rozpovedal to, čo počul on. Zďaleka to však nebolo všetko.
Zraneného zbojníka zobrali so sebou do najbližšieho hostinca. Už sa neprebral a cestou umrel. Ďalšie najvážnejšie zranenie bolo práve Arnoštove. Rana bola hlboká, krvácala a navyše bola dlhá. Našťastie hostinec nebol ďaleko, ale aj tak Arnošt cestou zamdlel.
Ráno niekto zaklopal. Beáta otvorila a stál tam Ján.
„Beáta, potrebujeme teraz súrne ísť s Karlom do Amiens. Vy s Arnoštom sa musíte liečiť. Do večera by sme mali byť späť. Potrebujete niečo v meste?“
„Myslím, že budem niečo potrebovať.“
„Rád vám to prinesiem.“
„Potrebujem ihlu. Ale musí to byť zahnutá ihla ako háčik. A nite. Nie hrubé, ale musia byť silné. Nemusí ich byť veľa. To je všetko.“
„Smiem sa spýtať, na čo to potrebujete.“
„Spýtať sa smiete. Ale poviem vám to až keď sa vrátite, dobre?“ usmiala sa na neho.
Muži odišli. Arnošt bol ešte stále v bezvedomí. Čas utekal veľmi pomaly. Aj Beátu rana bolela, ale čo bolo horšie, bola dlhá a otvárala sa. Večer sa obaja vrátili. Ján jej odovzdal ihlu a nite.
„Čo chcete šiť s takou čudnou ihlou?“
„Prečo čudnou?“
„Lebo som ju dal pre vás vyhotoviť podľa vašich pokynov. Ten človek predával iba rovné ihly.“
„Budem ňou šiť kožu.“
„Akú kožu?“
„Moju vlastnú.“
„Čože?! To vám nedovolím! Veď si ublížite!“
„Nebojte sa, neublížim si. Možno tým iba urýchlim hojenie.“
„Aj tak vám to zakazujem! Ešte som nepočul o tom, aby sa živé telo šilo!“
„No a? Vyskúšať to môžem.“
„Beáta, prosím vás, nerobte to. Nechcem, aby ste si ublížili. Na to vás mám veľmi rád.“
„Dobre, Ján, aj tak vám ďakujem. Teraz by som rada išla spať. Tá rana ma bolí.“
„Je mi to ľúto. Viem, že ste ju utŕžili vtedy, keď ste mi prišli na pomoc.“
„Mala som vás nechať zabiť? To by ma vôbec netešilo. Rytier je predsa ochranca kráľov.“
„Takého rytiera by som mal rád na vlastnom dvore. A mal by som všetko.“
„Lenže potom by Karlov dvor veľa stratil. A moje miesto je tam.“
„Rád by som sa vymenil s Karlom. A ako rád,“ vzdychol. „Dobrú noc, Beáta.“
„Dobrú noc.“
Len čo sa za Jánom zavreli dvere, Beáta vytiahla ihlu. Zapichla ju do dreva a poriadne ju opálila nad sviečkou. Potom ju vytiahla a dopálila ešte hrot. Potom namočila kúsok odrezanej nite do vína a natiahla ju do ihly. Ihlu namočila vo víne a dobre ju vyutierala do plátna. Potom si dala dole obväzy. Zobrala ihlu, zaťala zuby a pichla. Ranu prešila v strede a niť zaviazala. Zbytok nite nechala visieť. Potom si priložila pripravené bylinky a znovu zaviazala obväz. Rozdráždená rana bolela ešte viac. Ľahla si a pokúsila sa zaspať. Bol to jej najosvedčenejší liek proti bolesti.
Ráno sa zobudila neskoro. Pri jej posteli sedel Ján a čakal, kedy sa zobudí.
„Dobré ráno,“ pozdravil ju. „Dúfam, že tú ihlu nepoužijete.“
„Dobré ráno. Preto ste ma prišli strážiť?“ usmiala sa. „Neskoro, milý priateľ.“
„Ukážte mi, čo ste to urobili!“ zvolal zhrozene.
Beáta si poslušne odmotala obväzy. Sama bola zvedavá na to, ako rana vyzerá. Bola pravda, že ju bolela omnoho menej. A naozaj, vyzerala lepšie.
„Pozrite sa, naozaj to pomohlo. Ešte by som ju potrebovala zašiť na dvoch miestach. Pomôžete mi?“
„Ako vám mám pomôcť?“
„Ja tú ranu prešijem a vytiahnem ihlu. Vy urobíte uzlík na niti. Robte ho opatrne, aby ste mi nepretrhli kožu. To bude všetko.“
„No, snáď to zvládnem.“
A naozaj urobili tak, ako povedali. Beáta si potom ranu ešte ošetrila bylinkami, zaviazala a išla sa pozrieť na Arnošta. A Ján s ňou. Pri Arnoštovi bol Karol a prechádzal sa. Arcibiskup bol pri vedomí. Keď zazrel vchádzať Beátu s Jánom, zamračil sa a zavrčal:
„Prišla si sa pozrieť na to, ako umieram?“
„Nepreháňaj, Arnošt. Neumieraš a ani tak skoro neumrieš. Keď som ťa ošetrovala prvý raz, bol si na tom omnoho horšie. Ukáž mi to stehno,“ pokojne mu odpovedala.
Arcibiskup poslúchol. Odhalil si poranenú nohu. Ona mu sňala obväzy.
„Arnošt, tá rana by sa mala zašiť.“
„Čože?! Ešte som nepočul, aby sa živé telo šilo! Ty ma chceš úplne zničiť!“
„Netáraj, nikto ťa nechce zničiť. Ak ti tú ranu nechám takto, čoskoro dostaneš zápal a neskôr možno aj otravu krvi.“
„Ty si sa zbláznila! Ja si tú nohu zašiť nedám a hotovo! Daj mi na ňu bylinky a zaviaž mi ju. To úplne postačí.“
„Nepostačí.“
„Nemusíš sa o mňa vôbec starať. Ošetrím si to aj sám!“
„Daj to sem, ty tvrdohlavec. Ale núdza ťa prinúti ustúpiť.“
„Neprinúti. Ja predsa niečo znesiem. A uzdravím sa aj bez tvojho šitia, aby si vedela!“
„Ako chceš.“
Prešlo niekoľko dní. Beátina rana sa krásne hojila, ale Arnoštova sa zapaľovala a bolela.
„Arnošt, mal by si si dať tú ranu zašiť. Nie je to až taká veľká bolesť.“
„Ty by si všetko iba šila. Ale teba to nebolí, však?“
Nahnevaná Beáta si rozopla šaty. Po rane jej zostala už iba jazva.
„Pozri sa, túto ranu som si sama zašila vlastnými rukami, aby si vedel! Chceš povedať, že vyzerá zle?“
„Nevyzerá, ale ja sa ti aj tak trápiť nedám!“
„Arnošt, si zbabelec!“
„Nech som aj zbabelec, ale týrať ma nebudeš!“
„Ako chceš, tak si trp ďalej!“
„Kým budem pri vedomí, nedovolím ti žiadne zašívanie!“
„Dobre. Dokedy chceš teda ešte trčať v tomto hostinci?“
„Zajtra môžeme pokračovať v ceste.“
„Ty si sa zbláznil! Veď to nevydržíš!“
„Ty sa láskavo staraj o seba!“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.