S Moliérom písali jednu z jeho komédií. Ľudovíta odvolal posol späť do paláca kvôli akejsi súrnej návšteve. Joffrey a Athénaïs zostali sami s Moliérom. Písanie im išlo od ruky a hru ešte v ten večer dokončili.
Neskoro v noci sa vracali do paláca. V koči sedeli sami dvaja a Peyrac jej začal veľmi jemne dvoriť. Najprv ju chytil za ruku:
„Athénaïs, ste taká krásna. A keď sa smejete, ste nádherná. Tie vaše oči …“
„Prestaňte, som unavená.“
„To ste taká ľadová vždy?“
„Iba vtedy, keď sa mi spoločník nepáči.“
„Tak ja sa vám nepáčim?“
„Ste hnusný, odporný a skazený darebák.“
„Nechápem, čo môže byť hnusné na mojom správaní. Veď som ku vám jemný …“
„Tu nejde o jemnosť. Ako môžete naháňať naraz toľko žien?“
„Keď sú také pekné a milé …“
„Ja vás raz určite zabijem! Veď vám ani celé vaše bohatstvo nepostačí na výchovu všetkých vašich potomkov.“
„Moje bohatstvo je väčšie, než má sám kráľ. A on má tiež veľa detí …“
„Nemá ich toľko ako vy. Vy z tých vašich môžete zostaviť armádu!“
„Athénaïs, ste zlá. Ako môže mať taká krásna žena také ľadové srdce? Hovorím vám, dosiaľ som dostal každú ženu, ktorú som chcel dostať. A vy tiež nebudete výnimka. A môžem sa s vami staviť, že do mesiaca mi dáte bozk!“
„Jedine ak budem v bezvedomí!“
„Budete pri vedomí a dáte mi ho dobrovoľne!“
„To sa nemôže nikdy stať!“
„Takže sa so mnou stavíte?“ zasvietili mu oči.
„Ja nemám čo stratiť. Dobrovoľne vás nepobozkám a z vlastnej vôle už vôbec nie!“
Mesiac sa chýlil ku koncu a stávka platila ešte pár dní. Moliére skúšal novú hru. Pri posledných skúškach mu asistovali aj obaja spoluautori a kráľ.
„Jean-Baptiste, navrhoval by som,“ ozval sa Joffrey, „aby pieseň na začiatku a na konci hry spievala moja manželka. Má veľmi pekný hlas a vie hrať aj na lutnu.“
„Dobre, lenže ochorela nám jedna herečka …“
„Herečka? Tuto pani markíza pozná celý text naspamäť, môže zaskočiť za hocikoho. Athénaïs, nechceli by ste si zahrať na javisku?“ spýtal sa jej kráľ.
„Čože? Veď ma dvorania budú ohovárať ešte viac než doteraz!“
„Ak ste si to doteraz nevšimli, herci majú na tvári masky. Nikto z dvoranov vás nespozná,“ odsekol jej Joffrey.
„Moja drahá,“ povedal jej kráľ. „Minule ste mi hovorili, že by ste si to rada vyskúšali … Teraz máte príležitosť.“
„A … nebudete sa na mňa hnevať?“
„Prečo by som sa mal hnevať? Skúste to.“
Pri tom aj zostalo. Hra dopadla veľmi dobre. Končila tým, že Athénaïs mala pobozkať Moliéra a odísť zo scény. Aké bolo však jej prekvapenie, keď pobozkaný po zatiahnutí opony zložil masku … bol to Joffrey de Peyrac!
„Vyhral som stávku!“ triumfálne jej oznámil.
V tom okamihu mu začala tiecť z nosa krv, pretože zaucho, ktoré mu uštedrila Athénaïs bolo. trochu silnejšie
„To neplatí! Bol to podvod! Keby som vedela, že tam sedíte vy, toto zaucho by ste dostali už na javisku!“
„Dobrovoľne ste prijali úlohu a teda ste ma pobozkali dobrovoľne!“
„Hlúposť! V tej hre ste nemali čo robiť!“
„Viete čo? Nech nás rozsúdi kráľ!“
„Dobre, poďme za kráľom, vy podvodník!“
Ľudovít si spor vypočul a nevedel, ako by ich mal rozsúdiť. Bola to pravda, že Athénaïs prijala úlohu dobrovoľne a tiež bola pravda, že Peyraca by radšej zabila, keby vedela, že je tam on. Kráľ rozmýšľal. A vtedy si spomenul, ako sa gróf ku nej správal celý čas a o čo mu ide. A nahneval sa.
„Zavolajte mi Moliéra!“
Moliére prišiel a uklonil sa. Ľudovít sa postavil:
„Môj rozsudok je takýto: Gróf nemal na javisku čo robiť. Jeho ciele boli nemravné a zištné. Ale nedostal by sa tam, keby mu miesto neurobil herec Moliére. Obaja páni za odmenu prenocujú v prázdnej vínnej pivnici v mojom paláci.“
„Nebola by lepšia Bastila?“ poznamenala ľadovo Athénaïs.
„Athénaïs! Vy ste sa nemali s ním staviť o takúto nemravnosť. Preto im do tej pivnice pošlete súdok vína, aby im nebolo tak smutno. Proti tomuto rozsudku niet odvolania!“
Moliére s Peyracom sa v pivnici vynikajúco zabávali. Pri svetle sviečok hrali karty a výdatne si upíjali z vysúdeného vína. Nadránom spievali tak hlasno, že ich kráľ radšej dal vyviesť, aby sa aspoň trošku vyspal.
„Ako je možné, že som o tom nevedel?“ spýtal sa kardinál.
„Kráľ navrhol, že ich tam máte odprevadiť. Tí dvaja sa v tom okamihu rozbehli a sami sa tam zamkli.“
Kardinál sa rozosmial: „Tak sami. Ohne pekelné by sa im nepáčili …“
„Veru nie. Kráľovi navrhli, že si tam odsedia radšej deň navyše, len aby to nepovedal vám.“
„Raz darmo – autorita je autorita. Ale ako vidím, gróf sa nepolepšil?“
„Presne tak, iba sa slušnejšie správal … asi sa dozvedel, že robím s jedmi, preto bol ako baránok.“
„No, k baránkovi mal ešte veľmi ďaleko …“
„Máte pravdu …“ a Athénaïs pokračovala ďalej.
Keď gróf videl, že kráľ pred ním stále starostlivejšie ochraňuje Athénaïs, prestal si ju všímať. Na verejnosti ju síce milo a slušne pozdravil a to bolo všetko. Athénaïs si vydýchla.
V ten deň mal byť ples. Nechala si do svojich komnát priniesť vaňu a sluhovia jej nanosili teplú vodu na kúpanie. Sluhov vyprevadila a zamkla dvere. Potom sa vyzliekla a vošla do vody. Zavrela oči a vychutnávala si kúpeľ. Ale aké bolo jej prekvapenie, keď tie oči otvorila. Na stoličke oproti nej sedel Peyrac a so spokojným úsmevom sa pozeral na ňu.
„Ako ste sa sem dostali a čo tu chcete?!“ vyrútila sa na neho.
„Dostal som sa sem dvermi a chcem sa na vás pozerať,“ odpovedal jej bezočivo.
Athénaïs zúrila, ale vo vani bola bezmocná. Zrazu jej zišla na um myšlienka.
„Pán gróf,“ oslovila ho milo, „boli by ste taký láskavý a podali mi tú plachtu na utretie?“
Peyrac sa postavil a plachtu jej priniesol až k vani. Potom si tam zastal a s bezočivým úsmevom čakal, čo urobí. Ona sa postavila, vystúpila z vane, zahalila sa plachtou a nič netušiaceho grófa zrazu vsotila do vody. Potom sa na neho usmiala:
„Príjemnú zábavu, pán gróf. Večer sa spýtam vašej manželky, kde sa vám podarilo tak zmoknúť,“ vyšla a zamkla ho v izbe.
„Dokedy ste ho tam väznili?“ spýtal sa kardinál.
„Vôbec som ho neväznila. Večer bol na plese skôr než ja. Z tej komnaty musela viesť nejaká tajná chodba.“
„Splnili ste svoju hrozbu?“
„Tú s manželkou? Nie. Ten lotor mi povedal, že je chorá a na ples vôbec nepríde.“
„A prišla?“
„Prišla. A on ma zaviedol rovno k nej a bezočivo jej vysvetľoval, ako ho zhodil kôň rovno do mláky a on sa musel umyť a prezliecť.“
„Dúfam, že ste mu to nedarovali.“
„Samozrejme, že nie. Na oplátku som ho zaviedla k Ľudovítovi a povedala som mu, že gróf objavil tajnú chodbu vedúcu rovno do mojich komnát a že v záujme mojej bezpečnosti sa radšej presťahujem do blízkosti kráľovských komnát.“
„Čo na to kráľ?“
„Zo samej vďačnosti ho, ako obvykle, ubytoval na niekoľko dní v Bastille.“
„O tom viem, ale nevedel som začo tam sedel. Napokon ma to ani nezaujímalo, lebo on mal vždy niečo za ušami. Oplatil vám to?“
„Už nestačil. Zakrátko sa o neho postaral Bossuet.“
„Koľkokrát ste mu vlastne zachraňovali život?“
„Neviem, ale mnohokrát.“
„Pokiaľ sa pamätám, keď Peyraca zabili v lese, tak ste ho našli vy dvaja s kráľom.“
„Áno. Bolo to strašné. Ale ešte horšie bolo, keď neskôr zastrelili kráľa.“
„To vaše tajomstvo o jedoch si zoberiete do hrobu?“
„Nie. Mala som viacero žiakov … aj našu dcéru.“
„Jacqueline?“
„Jacqueline-Françoise. Vy ste o tom nevedeli?“
„Nie. Nikdy mi o tom nehovorila.“
„Vedela, že sa bojíte jedov a tak radšej mlčala.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.