Dar
„Pani Beáta!“
„Veličenstvo, čo tu robíte?“ spýtala sa prekvapene keď zbadala Jána.
„Čakám tu na vás. Dlho ste u mňa neboli …“
„Myslela som si, že sa už bez ošetrovateľky zaobídete.“
„Nešli by ste si so mnou zajazdiť?“
„Musím sa na to prezliecť.“
„Počkám tu na vás.“
O chvíľku už vychádzali dvaja jazdci z brány.
„Kde ste sa stratili v posledných dňoch?“ spýtal sa jej, keď už boli dosť ďaleko od paláca.
„Vy ste ma hľadali?“
„Je to tajomstvo?“ dal jej protiotázku.
„Trošku áno.“
„Milenec?“
„Nie. Je to žena.“
„Viac mi o nej nepoviete?“
„Už môžem. Robila som spoločníčku Lodovicovej žene.“
„Neverím vám.“
Beáta mykla plecami: „Nemusíte.“
Kone prišli na lúku. Kraj bol ružový v lúčoch zapadajúceho slnka. Bol to nádherný letný podvečer. Kráľ zoskočil z koňa. Potom podal ruku Beáte a pomohol jej zísť. Rozopol si plášť a prestrel ho na lúku.
„Sadnite si.“
„A vy?“
„Sadnem si vedľa vás.“
Sadli si. Ona si chytila kolená a oprela si o ne bradu. On ju pozoroval.
„Na čo myslíte?“
„Na západ slnka u nás.“
„Chcete sa vrátiť?“
„Každý túži po svojom domove, nie?“
Namiesto odpovede sa priblížil k nej a objal ju. Kým sa stačila vyslobodiť, vtisol jej na pery bozk. Ale bol to veľmi krátky bozk, lebo Beáta sa rýchlo vyslobodila a strelila kráľovi také zaucho, až sa mu zablyslo pred očami. Ten krátky okamih jej stačil na to, aby vysadla na koňa a odcválala. Kráľ tam zostal sám.
Po návrate do pláca zašla ihneď do Karlových komnát.
„Karol, mohli by sme sa už vrátiť do Čiech?“
„V Čechách sme mali byť už dávno, ale ty si si želala zostať,“ odpovedal jej nemecky.
„Vieš veľmi dobre, že to nebol môj rozmar.“
„Zostala si liečiť Jána. Ako keby nemal vlastného lekára.“
„Ten hlupák by ho bol zabil.“
„Vidíš, záležalo ti na ňom a predsa si mu ušla z postele ako pápežovi.“
„To nie je to isté.“
„Akože nie. Útek ako útek.“
„Nemáš pravdu. Nie je útek ako útek. Nemôžeš porovnávať Jána s pápežom.“
„A prečo nie?“
„Pretože Ján je dôstojný, múdry, galantný a jemný panovník, kým pápež nemá ani štipku z týchto vlastností.“
„Môžeš mi vysvetliť, prečo si mu potom ušla?“
„To by si ty, Karol, asi nepochopil.“
„Myslíš?“
„Viem to.“
„Aj tak mi to skús vysvetliť, pretože ja v tvojom konaní rozdiel nevidím.“
„Je to jednoduché. Ja dokážem žiť iba s jedným mužom, preto.“
„Takže keby si nemala Arnošta, dopadlo by to inak?“
„Myslím, že áno. Prečo sa ma tak podrobne vypytuješ? A nakoniec, ešte si mi neodpovedal, kedy sa vrátime domov.“
„Ešte sa zdržíme. Dnes nás Ján pozval do Amiens.“
„Do Amiens? Kedy bol za tebou?“
Karlov pohľad zaletel k závesu. Beáte to neušlo. Podišla k nemu a odhrnula ho. A zrazu stála zoči-voči Jánovi. Teraz jej bolo jasné, prečo sa Karol pýtal. A prečo sa pýtal nemecky.
„Mala by si teraz všetko odvolať,“ neodpustil si Karol sarkastickú poznámku.
„Ja nič odvolávať nebudem,“ pokojne mu odpovedala a odišla.
O nejaký čas sa ozvalo klopanie na jej dvere. Otvorila a vonku stál Karol.
„Prišiel si mi povedať, kedy odchádzame?“
„To tiež. Nepozveš ma ďalej?“
„Poď.“ Zavrela dvere. „Tak si sadni.“
„Ešte sa hneváš?“
„Nie. Už ma to prešlo.“
„To je dobre. Ján mi sľúbil, že ti už dá pokoj. Bude rešpektovať to, čo si povedala a neodvolala,“ usmial sa. „Záleží mu, aby si do Amiens išla aj ty. Vlastne, aby sme tam išli všetci tak ako sme boli v Avignone. Po tejto návšteve sa vrátime domov.“
„Koľko času mám na prípravu?“
„Dva dni.“
„To mi postačí. Potom sa vrátime do Paríža, alebo odtiaľ už pôjdeme preč?“
„Ak do toho nič nepríde, z Amiens odchádzame priamo domov.“
Deň pred odchodom z Paríža však dostal Ján správu, že za niekoľko dní prídu do Paríža piati kardináli z Avignonu a chcú sa stretnúť ešte s hosťami z Čiech. A tak do Amiens nešiel kráľovský sprievod, ale len štyria jazdci na koňoch.
Prvú nútenú prestávku si museli urobiť po pol dni jazdy za Parížom. Jána začala znovu pobolievať zranená noha a tak museli cestu prerušiť v najbližšom hostinci, ktorý patril istej talianskej rodine. Kým sa Beáta starala o poranenú Jánovu nohu, mladá slečna Nicoletta dole v hostinci obletovala Arnošta, ktorý mal na sebe šľachtický odev. Arnošt si jej pozornosť všimol, ale neopätoval jej ju. Naznačil jej, že dáma, ktorá opatruje zraneného, patrí k nemu.
Na druhý deň schádzal Ján s Beátou dole do hostinca. Jána podopieral sluha. Vtom sa zvonku ozval krik a plač. Beáta vybehla von. Stál tam asi desaťročný chlapec, jednou rukou si držal druhú a z dlane mu tiekla prameňom krv. Priskočila k nemu, chytila mu ruku a prezerala si ranu.
„Čo sa ti stalo?“ opýtala sa ho taliansky.
„Chytil som kosu … Umriem?“
„Nie, neumrieš, neboj sa.“
Zdvihla zo zeme väčší kameň. Opláchla ho v sude s vodou a strčila ho chlapcovi do poranenej ruky.
„Musíš ho držať pevne. Ja pôjdem pohľadať bylinky na zastavenie krvi.“
„Bojím sa.“
Vtedy vyšiel von aj Ján so sluhom. Sadol si na lavičku pred hostincom. Keď ho uvidela, priviedla k nemu chlapca.
„Chlapec sa porezal a veľmi sa bojí. Musím ísť na bylinky. Skúste ho utíšiť.“
Kráľ si ho posadil vedľa seba a rozprával sa s ním. Kým sa Beáta vrátila, vedel, že chlapec sa volá Liugi, žije sám s matkou, ktorá je vdova a slúži v hostinci u svojho brata za byt a stravu. Pomohol jej ošetriť chlapcovu ruku a ponáhľali sa na obed. Karol a Arnošt už boli naobedovaní a išli von. Karol mal svoje záujmy, ale Arnošt si prestrel plášť pod košatý strom za hostincom a driemal. Prebral ho ženský smiech. Stála tam Nicoletta, pozerala sa na neho a smiala sa tak, že jej bolo vidieť takmer všetky krásne zuby.
„Smiem sa opýtať, čo vám je také smiešne,“ opýtal sa jej mrzuto Arnošt.
„To, že vy si tu bezstarostne spíte.“
„A je na tom niečo zlé?“
„Nie. Ale vaše prebudenie nemuselo byť vôbec príjemné.“
„Smiem vedieť prečo?“
„Pretože si vedľa vás ľahol jež. Stačilo, aby ste sa neopatrne otočili …“
„Ja by som sa popichal a vy ste ho, samozrejme odohnali. Tak vám veľmi pekne ďakujem a budem driemať ďalej.“
„To si asi veľa nepodriemete.“
„A prečo?“
„Lebo tá vaša dáma zostane potom s tým druhým pánom sama.“
„No a?“
„Možno budú spolu dlhšie než vtedy, keď boli obaja vonku.“
„Čo tým chcete povedať?“
„Že bozkávanie bez svedkov je veľmi sladké. Iba to,“ a so smiechom odišla.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.