[hidepost=0]

Niekedy sa také medzi Ľuďmi ukulo
že sa pravé nepravým podkulo.
Stalo sa však len medzi takými,
čo stretali sa s Myšlienkami všelijakými.

Čo popúšťali ku sebe ako Zberbu dáku.
Postoj človek! Nesmieš to mať na Háku!
Veď mohol by to byť Hák tvojho Svedomia
čo ukotvil ťa do Temnôt. Slobodu ti podlomia!

Nemaj za zlé tomu, čo ťa napomína …
Pravda prichýli, no zbytočne sa nemíňa.
Hrdo si ona vo Svedomí buduje
ku Stolu hodovnému ona sa hotuje.

Veď ku Stolu Stvorenia každý svetlý je prizvaný.
Nevadí, že doteraz, nebol si ešte pozvaný.
Veď každým Chcením čistým Rúcho si vymieňaš,
sťa v Potoku bystrom Šaty na číre si prepieraš.

Ako je takto ľahúčko na Svete
keď Človek nadieľa po Kúsku, po Kvete,
čo vypestoval si v Záhrade Svedomia.
Naberaj, nasýť sa. Nech ti už zavonia.

Zaznievať už malo v Jasote, Chvále, Velebení
Pravda vždy vytryskne, keď ju niekto mieni.
Nuž zajasaj, rozozvuč Zvony Duše svojej
Svetlo nech blýska z teba vo Vôli Stvoriteľovej!

[/content_control]