Ján sa pomaly zotavoval. Bolesti hlavy postupne prechádzali a aj zranenie na nohe sa liečilo. Lenže musel sa ešte stále vyvarovať prudkých pohybov kvôli závratom. Už však nemusel ležať. Práve vtedy sa vrátil z Benátok Lodovico. A nevrátil sa sám. Priviedol so sebou mladú a krásnu dámu. Najprv o nej nikto nevedel, lebo Lodovico ju nepriviedol na dvor, ale nechal ju bývať vo svojom dome v Paríži.
Raz prechádzal po nádvorí. V tých časoch neboli nádvoria upravené, povaľovalo sa tam hocičo a voda po umývaní sa vylievala priamo pred dvere. Nepozeral si pod nohy a pošmykol sa. Spadol tak nešťastne, že si zlomil nohu. Zraneného Lodovica chceli práve odniesť do jeho domu, keď sa vonku objavil kráľ Ján.
„Čo sa vám stalo, drahý priateľ?“ oslovil zraneného.
„Neviem, veličenstvo. Mám niečo s nohou. Nemôžem na ňu ani len stúpiť.“
„Dám vás zaniesť do mojich komnát. Myslím, že pani Beáta na vaše zranenie nájde nejaký liek.“
„Pani Beáta?“
„Áno. Teraz lieči mňa. Po tom úraze, čo som mal, ak viete …“
„Počul som už o tom.“
Sluhovia preniesli vzdychajúce knieža do paláca. Zložili ho do kresla a zavolali Beátu.
„Lodovico, čo sa vám to stalo?“ oslovila ho po francúzsky.
„Vy poznáte tento jazyk? Veď ste tvrdili, že ho neovládate?“
„Kým ste boli preč, liečila som jeho veličenstvo kráľa Jána. A on ma na oplátku naučil tento jazyk.“
„A nechceli by ste liečiť aj mňa? Ja by som vás možno naučil taliansky.“
„Myslím si, že tá ponuka stojí za uváženie. Ukážte mi tú nohu.“
Beáta mu ju prehmatala a hovorí: „Je to zlé. Máte ju zlomenú.“
„Čo s tým?“
„Ošetrím vám to. Ale chodiť nebudete môcť aspoň mesiac. Nechceli by ste zostať týždeň-dva tu, v paláci?“
„Radšej by som bol vo svojom dome. Ale asi vás budem musieť poslúchnuť.“
„Ťahá vás tam niečo?“
„Jedna dáma. Preto by som chcel, aby ste sa naučili taliansky. Ona iný jazyk nepozná.“
„A nechcete učiť aj ju nejaký iný jazyk?“
„Naučím ju. Myslím, že ona si to zaslúži. Len či bude chcieť?“
„Už vám to odmietla?“
„Áno. Vraj sa nesluší, aby žena bola múdra. Nepohovorili by ste si potom s ňou?“
„Ak ma za tie dva týždne naučíte dobre taliansky, tak áno.“
„Ste veľmi milá. Ďakujem.“
„A kto je tá dáma? Vaša manželka?“
„Nie. Je to manželka môjho mladšieho brata.“
„Prosím?“
„Keď som bol doma, dal som manželke voľnosť, ako ste mi poradili. Lenže ona začala nariekať, že si ju nevážim, lebo manželia iba tak manželky neopúšťajú. Bol z toho mierny škandál. Nakoniec som všetko uzavrel politickou dohodou.“
„To ma teda zaujíma.“
„No, vzdal som sa vlády v prospech svojho najstaršieho syna. Lenže môj syn je ešte len dieťa, tak som vymenoval za tútora môjho mladšieho brata. Lenže ako tútor si začal veľmi dobre rozumieť s mojou manželkou … No a ja som medzitým zistil, že jeho manželka je veľmi milá žena. Tak sme si ich vymenili. Jemu navyše zostala moc v Benátkach, tak ani neprotestoval. Myslí si, že získal viac.“
„Tá dáma sem prišla s vami dobrovoľne?“
„No, nie celkom … rozumiete?“
„Takže vy ste ju uniesli so súhlasom vášho brata?“
„Tak nejako.“
„Vy ste sa jej nepýtali, či by s vami nešla dobrovoľne?“

„Nie, lebo by nešla. Vy nepoznáte talianske manželky. Možno tie dva týždne samoty v Paríži jej trošku pomôžu.“
„Nuž čo, iný kraj, iný mrav.“
Zakrátko už ošetrený Lodovico vychutnával pohostinnosť francúzskeho kráľa. A ako utekali dni, obaja učili Beátu francúzsky i taliansky.

Utekali dni a obaja pacienti sa zotavovali. Kráľ už dokázal sedieť na koni bez toho, aby sa mu točila hlava a noha ho už vôbec nebolela. Lodovico mal ešte znehybnenú nohu a pohyboval sa pomocou dvoch palíc, ale už sa chystal do svojho domu a Beátu pozval so sebou.
„Čo mám povedať vašej panej?“ spýtala sa, keď už sedeli v koči.
„Mali by ste ju presvedčiť, aby sa učila a aby bola sama sebou. Poznal som ju ako dievča. Bola veselá a krásna. Lenže rodičia ju zasľúbili môjmu bratovi a nie mne. A ako sa vydala, stala sa z nej taká socha bez života. Horko-ťažko sa mi podarilo vykúzliť na jej tvári úsmev. A viete, čo urobila ona? Išla sa z toho vyspovedať! Vraj mať radosť je hriech! Hrôza! Kým predtým si dokázala presadiť svoje, teraz mi iba prikyvuje na všetko: áno, áno, áno … Kto má s takou ženou žiť?! Čo sa to s ňou stalo? Veď predtým taká nebola! Beáta, veľmi vás prosím, pomôžte jej.“
„Neviem, či na niečo také nájdem bylinky.“
„Tu nejde o bylinky. Vy ju musíte presvedčiť, že mať radosť je dobré a že žena nemá mužovi iba prisviedčať! Rozumiete mi?“
„Má so sebou svoje deti?“
„Má. S nimi sa dokáže smiať, vtedy to nepokladá za hriech.“
„Dobre, Lodovico, urobím, čo budem môcť. Bolo by dobre, keby ste po chvíľke odišli a nechali nás potom samé. Môžete počúvať, ak chcete. Aspoň sa dozviete, prečo je taká.“
Lodovico prikývol.

Prvá návšteva bola skôr kŕčovitá. Mladá pani sedela a bez toho, aby sa jej pohol sval na tvári, rozprávala o tom, ako sa jej páči vo Francúzsku. Usmiala sa len vtedy, keď sa začali rozprávať o deťoch.
„Vy máte dve dcérky?“ spýtala sa Beáta.
„Dve. Sú krásne, ale môj manžel chcel synov. Možno aj preto sa ma tak ľahko vzdal.“
„Ja som si vždy želala dcéru. Jediná, ktorá sa mi narodila, umrela ako maličká. Vychovávala som iba päť synov. Vlastne som ich mala šesť. Jeden z najmladších nedávno umrel. A tí dvaja najstarší sú teraz v kráľových službách. Aj tak si myslím, že dcéry sú milšie a prítulnejšie ako synovia.“
„Sú, aspoň si to myslím. Mám ich veľmi rada.“
Zakrátko sa Beáta rozlúčila. Pri východe ju čakal Lodovico: „Beáta, musíte ešte prísť. Ona sa usmiala. Videl som to. Príďte zajtra a doveďte aj niektorého zo synov. Viem, že sú tu. Musíte jej rozprávať o tom ako žijete vy so svojím mužom, že chodíte na návštevy, že liečite. Ona si totiž myslí, že domáca pani má sedieť iba doma a starať sa o deti. A skúste sa dozvedieť, prečo je tákáto.“
„Dobre, prídem tak ako dnes.“
„Budem vás čakať.“

Na druhý deň prišla tak, ako sľúbila. Priviedla so sebou najmladšieho syna. Chlapec mal asi štyri roky. S oboma dievčatami sa spriatelil veľmi rýchlo a Lodovico ich odviedol do susednej izby, aby sa tam mohli hrať. Dve ženy osameli.
„Myslím, že oni si budú rozumieť,“ usmiala sa na ňu Beáta.
„Pani, Lodovico mi vravel, že ste sa naučili po taliansky iba nedávno.“
„Áno, to je pravda. Ešte neviem tak dobre rozprávať ako rozprávam latinsky.“
„Vy rozprávate dvoma jazykmi?“
„Nie. Teraz ich je šesť.“
„Asi veľa cestujete.“
„Oh nie, necestujem takmer vôbec. Ale pomáham kráľovi a môjmu mužovi.“
„Ako im pomáhate?“
„Napríklad píšem listy, liečim ich, rozprávame sa.“
„Vy sa nevenujete deťom?“
„Áno, ale nie celý deň. Na to majú svojich učiteľov a vychovávateľov.“
„O čom sa dokážete rozprávať s mužmi?“
„O všetkom.“
„Ale žena by mala iba mlčať a poslúchať svojho muža.“
„To vás učili v Taliansku?“
„Áno. Predtým ako ma vydali za Lodovicovho brata.“
„Kto vás to učil?“
„Matky a staré matky v mojej a jeho rodine.“
„Môžete mi povedať, čo vás učili?“
„Prečo to chcete vedieť?“
„U nás sú iné zvyky. Preto by som chcela vedieť, aké sú u vás.“
„Učili ma, že hlavnou úlohou manželky je rodiť synov a starať sa o blahobyt manžela. Manžel môže všetko, manželka nič. Ona sa nesmie rozprávať s neurodzenými dámami, nesmie mať milenca. Lebo by hanba padla na celú rodinu a muž by ju za to mohol zabiť. Muž však môže mať mileniek koľko chce. Lenže milenkami každý pohŕda. Úctu majú iba vydaté ženy. Lenže vydaté ženy sa nesmú so svojimi mužmi rozprávať. Práve na to majú muži tie milenky. Dokonca zámožnosť mužov sa posudzuje podľa toho, koľko si muž vydržuje mileniek. Trápi ma, že Lodovico nemá žiadnu. Veď takto nemôže mať žiadnu úctu. Môj manžel ich mal niekoľko.“
„A vás by to netrápilo, keby tú milenku mal?“ začudovane sa spýtala.
„Bol by spokojný. A takto nie je.“
„Keby mal môj muž milenku, opustila by som ho.“
„To môžete urobiť?“
„Už som to raz urobila. Potom bola z toho taká rodinná výmena. Muž, s ktorým teraz žijem milenku nemá.“
„Ako to môžete vedieť?“
„Cítila by som to podľa toho, ako sa ku mne správa. A viem, že ma ľúbi.“
„A vy?“
„Ja tiež. Nedokázala by som s ním žiť bez lásky. S láskou je život krásny.“
„Vy mu to hovoríte?“
„A prečo nie? Vy to nesmiete?“
„Nie. Žena nemá nikdy dať najavo to, čo cíti. Je to ponižujúce.“
„Nikomu? Ani inej žene nie?“
„To áno. To ešte môže.“
„A páči sa vám takýto suchý život?“
„Ja … neviem. Musíme ho takto žiť.“
„Prečo ho nezmeníte? Vám sa to nepáči a ani Lodovicovi sa to nepáči.“
„On vám povedal, že taký život sa mu nepáči?“
„Áno. Rozprávali sme sa, kým som ho liečila v paláci. Povedal mi, že si vás pamätá veselú a usmievavú a že teraz ho trápi to, že ste sa prestali usmievať. Preto vás priviedol sem, aby ste sa to tu naučili znovu.“
„Ale veď to nemôžem. Veď je to hriech!“
„Čo je hriech? Radosť?“
„Áno.“
„Zvláštne. Chodíte do kostola?“
„Áno, to musíme.“
„Iste si pamätáte, že keď sa narodil Syn Boží, všetci mali radosť a tešili sa. Myslíte si, že aj vtedy to bol hriech?“
„Ja som sa tešila, keď sa narodili moje deti. Ale musela som to skryť.“
„Prečo?“
„Dôstojná a zámožná talianska manželka to nesmie. Má byť vážna, aby nestratila úctu.“
„Ale úcta sa nestráca tým, keď sa niekto usmeje. Úcta sa stráca zlým správaním.“
„Prečo to Lodovico povedal vám a nie mne?
„Čo?“
„Že sa mu nepáči to, ako sa správam.“
„Vaše správanie sa mu páči, ale je nešťastný z toho, že vy nie ste šťastná. A to chce zmeniť.“
„Ale prečo to povedal vám?“
„On sa chcel s vami rozprávať. Ale myslel si, že ho nepočúvate, keď mu neustále hovoríte iba: áno, áno, áno.“
„Vy sa so svojím mužom rozprávate?“
„Pravdaže, veď na to máme jazyk.“
„O čom sa s ním rozprávate?“
„O všetkom.“
„Naozaj o všetkom? Aj o tom …“
„O čom?“
„No … o tom … tam … v spálni …“
„Áno. Aj o tom.“
„To my nesmieme. O tom sa naši muži môžu rozprávať iba so svojimi milenkami. To nie je dôstojné manželiek.“
„A čo robia dôstojné talianske manželky?“
„Prečo sa pýtate?“
„Lebo podľa toho, čo nesmú, nezostáva veľa toho, čo smú.“
„Je to pravda.“
„A nechcete to zmeniť? Veď teraz nežijete v Taliansku.“
„A ako mám žiť?“
„Šťastne. Ja by som pri takomto živote umrela.“
„Ale ja neviem, ako sa tu žije. Ukážete mi to?“
„Rada.“

A každý ďalší deň si Beáta vždy našla dve-tri hodinky na to, aby sa stretla s Lodovicovou ženou. Najprv ju zobrala kočom do mesta, aby pozorovala ľudí. Potom jej navrhla, že ju naučí jazdiť na koni.
„To nie je treba,“ usmiala sa mladá pani, „to už viem.“
„Ale ja vás chcem naučiť jazdiť na koni ako muža.“
„Aj to už viem.“
„Odkiaľ?“
„Moja pestúnka bola Francúzska. Naučila ma to tajne. Nikto o tom nevedel.“
„Ale to je dobre! Dajte si ušiť jazdecký odev a môžeme spolu jazdiť.“
„A Lodovico?“
„Spýtajte sa ho. Myslím si, že bude rád.“
Dni utekali a mladá pani sa menila k lepšiemu. Lodovico bol šťastný a nevedel, ako by to mal Beáte oplatiť. Raz ráno ju nečakane navštívil:
„Prišiel som vám poďakovať za moju ženu. Už je z nej opäť tá nádherná deva, ktorú som kedysi poznal a už sa nehanbí tešiť. Nemám slov na to, aby som vám všetko opísal. Začala sa učiť francúzsky aj latinsky. A už sa naučila čítať a písať! Môj život sa od základu zmenil tak, ako ste mi to poradili. Už sa nevyhýba spoločnosti, ale veľmi rada ma všade sprevádza. Beáta, dokázali ste zázrak!“
Beáta sa usmievala a bola šťastná z toho, že niekto iný bol zrazu šťastný. Lodovico rozprával a rozprával, lebo sa musel zo svojho šťastia vyrozprávať. Nakoniec jej daroval truhlicu nádherných zlatých šperkov a ešte jednu vzácnosť – benátske zrkadlo. Darmo sa bránila, tieto dary jej vyslovene vnútil. Neskôr tých dvoch často vídala ako sa vracajú z prechádzky na koňoch. A bolo na nich vidieť, že sú šťastní.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…