Cesta späť bola omnoho pohodlnejšia, lebo už sa nebolo kde ponáhľať. Napriek tomu, že všetko vychádzalo veľmi dobre, po návrate do kráľovského paláca sa stalo nešťastie. Jánov kôň sa splašil a strčil ho tak nešťastne, že si kráľ poranil nohu a udrel si hlavu. Beáta to zazrela a hneď pribehla ku kráľovi. Chytila mu hlavu a na rukách jej zostala krv.
„Ján, Ján, preberte sa!“
Ján na chvíľu otvoril oči a potom opäť upadol do bezvedomia.
„Karol, je to zlé. Je v bezvedomí.“
Karol poslal po Jánovho lekára. Beáta kľačala pri zranenom a prezerala ho. Až teraz si všimla, že kráľ má ešte navyše poranenú nohu. Vyzula ho, stiahla mu dole pančuchu a prehmatala ju. Našťastie nevyzerala zlomená. Bola iba vytknutá.
„Karol, potrebujem niekoľkých chlapov, aby držali kráľa, kým mu tú nohu napravím. Prelož im to.“
Karol prekladal a hneď sa ich prihlásilo niekoľko. Beáta si vybrala tých najsilnejších. Rozostavila ich tak, aby vytknutie napravila s najmenšou námahou. Podarilo sa jej to hneď na prvý raz.
Kráľa si zobrali jeho služobníci. Chcela ísť za ním, ale Karol jej povedal: „Nechoď tam, Ján má osobného lekára, ten sa o neho postará.“
„Karol, pozri! Čo robí ten človek! To nesmie, veď ho zabije! Nesmie mu púšťať žilou. Zakáž mu to!“
„Upokoj sa. Ja tu nič nezmôžem, nie som francúzsky kráľ.“
„Skús to! Zakáž mu to, veď si kráľ a jedno aký! Zastav ho!“ a už sa rozbehla k mužovi, ktorý sa chystal porezať kráľovu ruku. „Non! Non! Karol, zastav ho! Veď ho zabije!“
Muž sa začudovane na ňu pozeral. Karol mu niečo vysvetľoval po francúzsky a on poslúchol a nechal kráľa na pokoji. Dokonca si zobral svoje nástroje a odišiel.
„Povedal som mu, že ty si môj osobný lekár a že si sa o Jána starala aj počas našej cesty. Tak ti ho prepustil aj naďalej.“
„Ďakujem ti, Karol,“ hodila sa mu okolo krku, stisla ho a potom ho pustila. „Teraz ho daj preniesť do jeho spálne. Pôjdem tam s ním.“

Na druhý deň za ňou prišli Karol a Arnošt.
„Ako sa má?“ spýtal sa Karol.
„Zle. Ešte sa neprebral.“
„Ale aspoň žije.“
„Teraz neviem, či je to dobre alebo zle.“
„Ako to myslíš?“
„Úrazy hlavy mávajú veľmi vážne dôsledky. Môže stratiť pamäť alebo ochrnúť. Dokonca môže z toho dostávať aj kŕče s bezvedomím. A my zatiaľ nevieme, čo s ním je.“
„Odložíme náš odchod. Aspoň kým sa nepreberie,“ povedal Karol. „Čo môžeš pre neho ešte urobiť?“
„Ver mi, že robím, čo môžem. Teraz musíme iba čakať.“
Na tretí deň sa Ján prebral:
„Beáta, vy ste tu zostali?“
„Nikto neodišiel. Sú tu všetci a čakajú na to, kedy sa konečne zobudíte.“
„Trošku ma po tom spánku bolí hlava.“
„Tak to vás ešte nejaký čas bude. Pamätáte si, čo sa stalo?“
„Ale áno. Splašil sa mi kôň a ja som si udrel hlavu.“
„Výborne, Ján. Zdá sa, že bude všetko v poriadku.“
„A čo by nemalo byť v poriadku?“
„Napríklad vaša noha. Tým pádom ste si ju vytkli. Takže musíte na ňu veľmi opatrne dostupovať.“
„Viac úrazov som už nemal?“
„Vám to nestačí?“
„Ale áno. Vy ste tu boli celý čas?“
„Áno. Driemala som na vašej posteli a vymieňala som vám obklady.“
„Och, ja nešťastník! A ja to všetko prespím! Hrôza!“
„Len sa neľutujte. Keby sa vám nič nestalo, už som dávno na ceste do Prahy.“
„To je pravda. Ale ani toto nie je zlé,“ a chcel vstať.
„Neopovážte sa vstávať! Zakrúti sa vám hlava a upadnete nám znova do bezvedomia!“
„Musíte mi zakazovať všetko?“
„Musím. Zisťujem, že najrozmaznanejší pacienti sú králi.“
„Ako ste na to prišli?“
„Karol tiež nebol odchodnejší. A jeho otec ešte horší.“
„Sľubujem, že sa polepším.“
„Len aby.“
„Pozrite sa, už ležím. Ako dlho tu budem takto ležať?“
„Dosť dlho.“
„Hm, čo budeme za ten čas robiť?“
„Zatiaľ sa budeme rozprávať, neskôr budete môcť aj čítať alebo sa prechádzať. Ale to sa uvidí.“
„A nechcete sa učiť rozprávať po francúzsky?“
„Po francúzsky? Prečo nie. Rada sa učím. Kedy začneme?“
„Ak mi to dovolíte, tak aj hneď.“
„Tak začnime.“
Keď sa na nich prišli pozrieť Karol s Arnoštom, našli ich smiať.
„Vám je tu nejako veselo,“ nevrlo poznamenal Karol.
„Mal by si byť rád, aspoň vidíš, že je všetko v poriadku.“

Kým musel Ján ležať, Beáta zostávala v susednej izbe. V ďalších miestnostiach sa aj v noci zdržiavalo služobníctvo. Napriek všetkému však mávala pri posteli meč. Spať dokázala hlboko, ale keď bolo treba, akoby zázrakom sa zobúdzala včas.
V tú noc ju zobudil nezvyčajný nepokoj. Všade bolo ticho, ale niekde za stenou bolo niečo počuť. Bol to nejaký slabý šramot. Nie, toto nemohla byť myš. Beáta schovala pod perinu meč a čakala.
Ozvalo sa tiché cvaknutie a niekto vošiel. Boli to dvaja muži, ktorí sa ticho zakrádali k jej posteli. Tvárila sa, že spí, ale spod viečok pozorovala, čo sa deje.
Jeden z mužov postavil niečo na stôl. Sňal z neho prikrývku a miestnosť osvetlilo slabé svetlo lampáša. Ten druhý pristúpil k posteli a v rukách mal povraz. Už nečakala. Vyskočila spod periny s mečom v ruke a muža s motúzom udrela naplocho mečom cez krk. Muž sa zatackal a spadol. Rovnako sa vyrútila aj na jeho prekvapeného pomocníka a rovnako ho zneškodnila. Prvý sa spamätal ten s tým motúzom. Oprela mu hrot meča o krk a francúzsky prikázala:
„Zviažte ho!“ a zopakovala to ešte latinsky aj nemecky. Muž poslúchol a keď už bol hotový, otvorili sa dvere na kráľovej spálni a stál v nich Ján:
„Čo sa tu deje?“
„Veličenstvo, mám pre vás úlohu. Musíte tomuto mužovi zviazať ruky. A vy, pane, ak sa len pohnete, prepichnem vám krk.“
Muž si nechcel dať prepichnúť krk a preto pokojne čakal, kým ho kráľ zviaže.
„Veličenstvo, môžete zavolať služobníctvo?“
„Zavolám ich. Ale najprv sa opýtam týchto pánov, čo tu robia a ako sa sem dostali.“
Muži sa tvárili, že nerozumejú. Beáta však zopakovala otázku ešte latinsky aj nemecky. Vedela, že aspoň jeden z nich rozumie. Ale neodpovedal ani jeden.
„Nuž čo. Zavolám služobníctvo a dám ich katovi,“ povedal jej latinsky Ján.
„Milosť!“ skríkol latinsky jeden z nich a hodil sa na kolená. „Milosť, veličenstvo! Dostali sme rozkaz uniesť túto dámu a konali sme podľa toho. Nevedeli sme, že tá dáma patrí vám.“
„Kto vám to prikázal?“
„Jeho milosť … jeho milosť pán kardinál.“
„Ktorý pán kardinál?“
„Pierre.“
„Ako ste sa dostali do mojich komnát?“
„Nevedeli sme, že sú to vaše komnaty.“
„Ako je možné, že ste to nevedeli?“
„Prišli sme tajnou chodbou, veličenstvo.“
„Odkiaľ ste sa o nej dozvedeli?“
Obaja mlčali, ale keď im kráľ znovu pripomenul kata, povedali meno. Bol to kráľov pobočník. Muži mu ešte ukázali vchod do tajnej chodby a aj to, ako sa otvára.
„Dobre, páni. Za to, že ste mi všetko povedali, vás dám vyviesť za hranice Francúzska. Ale až zajtra. Túto noc si môžete oddýchnuť v mojom väzení.“
Keď ich sluhovia vyviedli, opýtala sa:
„A čo váš pobočník?“
„Zajtra ho dám katovi. Prezradil neznámym ľuďom niektoré tajomstvá. V čase vojny je to nebezpečné, povedal by som, že je to zrada. Ale najprv si zistím, čo ešte vie.“
„Mali by ste si ľahnúť, aj tak ste už dlho na nohách.“
„Nepohnem sa od vás. Čo keď sem príde niekto iný a unesie vás naozaj?“
„Kto je to kardinál Pierre?“
„Jeden z kardinálov okolo kardinála Richarda.“
„Prečo ma chcel uniesť?“
„Jeho slabosťou sú ženy. A nie hocijaké. Iba vznešené s povesťou dobrých spoločníčok.“
„Povyšuje ich na svoje milenky?“
„Áno. Ale po určitom čase im dáva slobodu.“
„A nechcel ma uniesť preto, aby ma umlčal?“
„Keby vás chcel umlčať, rovno by vás otrávil. Bolo by to menej riskantné ako váš únos. Ale ženy zvyčajne netrávi. Pre neho sú zaujímavejšie živé.“
„Pekný kardinál – ženy a otravy! Neotočí sa proti vám, keď mu nebude vhod vaše svedectvo?“
„Neviem. To všetko sa uvidí neskôr. Tiež nie som nadšený, že je teraz na našej strane.“
„Vy ste o tom nevedeli?“
„Nie. Richard ma postavil pred hotovú vec.“
„A čo Richard? Aký je to človek?“
„Ako väčšina. Tiež má svoje slabosti, ale on nevraždí. Aspoň som o tom ešte nepočul.“
„Mali by ste si ľahnúť. Vaša hlava ešte nie je v poriadku. Netočí sa vám?“
„Točí. Preto musím sedieť. Nepriniesli by ste mi trochu vína z mojej spálne?“
„Dobre, idem.“
„A prineste dva poháre,“ zavolal ešte za ňou.
Keď sa vrátila, div nespadla z nôh. Ján ležal v jej posteli a úplne blažene sa tam rozťahoval.
„Čo tam robíte?“
„Nevidíte? Ležím. Sama ste ma poslali do postele.“
„Ale do vašej, nie mojej!“
„A nie je to jedno?“
„Nie.“
„Mohli by ste naliať víno?“
„Mohla. Nech sa páči.“
„Na čo si pripijeme?“
„Na vaše uzdravenie.“
„Na vašu krásu.“
Prevrátila oči, ale neprotestovala. Vypili víno.
„Mohli by ste ešte naliať? Myslím, že to potrebujete aj vy.“
„Mohli by ste mi povedať, kde budem spať ja?“
„Vedľa mňa,“ bezočivo sa na ňu usmial a zobral si pohár vína.
„Ja si radšej ľahnem do vašej.“
„To nesmiete!“
„A prečo?“
„V kráľovej posteli nesmie spať nikto iný okrem kráľa. A to pod veľmi prísnym trestom.“
„Netárajte. Taký zákon nemôže platiť.“
„Platí. A platí ešte veľa iných nezmyselnejších zákonov.“
„Takže si mám ľahnúť vedľa vás?“
„Iné vám nezostáva.“
„Tak vám veľmi pekne ďakujem. Dúfam, že ma necháte spať.“
„Nenechám.“
„Ale čo? Vy ste sebevrah?“
„Zabijete ma?“
„Zabije vás vaša hlava.“
„Moju hlavu prehovorím.“
„To by som chcela vidieť.“
„Tak sa poďte pozrieť.“
„Počkám, kým vás to prejde.“
„Vy vôbec nechcete spať?“
„Ale áno. Takže si počkám.“
„Tak čakajte,“ povedal a upíjal si z vína.
Beáta sedela v kresle a popíjala tiež. Zároveň čakala, že Ján zaspí, veď bola možno len polnoc. A naozaj, už mu začali klipkať oči, dopil, odložil pohár a zaspal. Ešte chvíľu počkala a ľahla si tiež. Lampáš nechala svietiť na stole. Práve začala sladko driemať, keď zacítila silné objatie a bozk. Strhla sa a odsotila ho od seba.
„Vy podvodník! Keby som nepamätala na vašu hlavu, tak vás omráčim zauchom! Čo si myslíte?! Okamžite sa vráťte do svojej postele!“
„Nevrátim.“
„Tak sa vrátim ja tam, kde ste mi vyhradili ako hosťovi miesto!“
„A čo moje zranenie?“
„Vy si s vašou hlavou rozumiete veľmi dobre a žiadnu opatrovateľku nepotrebujete! O tom ste ma pred chvíľou veľmi dobre presvedčili! Dobrú noc, veličenstvo!“
Tresnutie dverí takmer zobudilo palác.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…