[hidepost=0]

Takto to nateraz v tom Živote chodí,
kde sa Povrchnosť s Požadovaním schodí.
Vynucujú si obaja. Veď sú z jedného Cesta.
Jeden chce pre seba, druhý iného trestá.

Idú si zatiaľ vedno, no nevedia dokedy a kam.
Rozum nechce len jediné. Nechce však ani byť sám.
Ustelie si vždy, kde to zaváňa Strachom.
Ide vtedy dovnútra. Napojiť sa tým Pachom.

Donekonečna, Človek, chceš chytiť
seba samého. Iných nechceš sýtiť.
Láskou, čo voňala by… A aj viedla.
Rozum nechce odísť, von zo svojho Sedla.

Ukáž, Človek, Plody svoje biedne …
bo ísť môžeš vždy. Hoci aj do Viedne.
Neďaleko od nej Pravda tam povstala,
ľudská malosť HO však, opäť, nespoznala.

Čo očakávaš, že sa má stať?…
Len na dôvažok… poď sa odobrať.
Za Pravdou, čo na teba volá
Spravodlivosť navždy ťa už zdolá!

[/content_control]