Ďalší deň jazdy bol ešte únavnejší než ten prvý. Na poslednej zastávke, ktorú si urobili na lúke vedľa cesty, Beáta začala zbierať bylinky.
„Z toho budú nové lieky?“ opýtal sa Ján.
„Ani som nezbadala, kedy ste prišli,“ usmiala sa na neho. „Bude z nich kúpeľ. A keďže sme štyria, bude ich treba veľa. Pomôžete mi?“
„Rád.“
Keď ich uvideli Arnošt a Karol, pridali sa tiež. Vôbec ich k tomu nehnala láska k bylinkám ani túžba vzdelávať sa v botanike. Ale výsledok za to stál – bylinky boli nazbierané veľmi rýchlo. Večer z nich urobila odvar, ktorý rozdelila na tri časti. Vo všetkých troch prenajatých izbách už čakali kade s horúcou vodou na kúpeľ.
„Budete ma kúpať?“ opýtal sa Ján vo chvíli, keď mu nalievala jeden diel odvaru do kúpeľa.
„Ja zvyknem kúpať iba deti. A vy nie ste dieťa.“
„Akoby nie. Každý z nás je dieťaťom svojich rodičov.“
„Ale ja kúpem len malé deti. To sú také, ktoré ešte takmer nič nevedia. A vy ste predsa len odrastenejšie dieťa.“
„No dobre. Tak mi povedzte, čo mám robiť.“
„To je jednoduché. Vykúpete sa. Dobre sa vo vode vyhrejete a potom vyjdete von. Na stoličke máte pripravenú plachtu. Iba sa do nej zabalíte a vojdete do postele. Potom prídem ja a …“
„A?“ spýtal sa mierne bezočivo.
„A potom vás natriem masťou a pôjdete spať.“
„Sám?“
„Sám!“ a odišla.
Počas celej cesty až do Avignonu sa Beáta starala o pohodlie ich tiel. Zbierala bylinky na osviežujúce bylinkové kúpele alebo masti. Cesta ubiehala veľmi príjemne a nakoniec prišli o niekoľko dní skôr, než bolo potrebné.
Jeden deň si nechali na zotavenie a konečne si poriadne oddýchli a na druhý deň sa nechali ohlásiť u kardinála Richarda. Kardinál ich prijal. Ján predstavil prítomných.
„Vaše veličenstvá,“ ozval sa kardinál, „som veľmi potešený vašou prítomnosťou, ale očakávam ešte príchod dvoch otcov kardinálov. Bez ich prítomnosti by sme sa nedostali ďalej.“
„Asi, vaša milosť, budeme musieť počkať v hostinci, kým nám pošlete pozvanie,“ opýtal sa Karol.
„Áno. Ale predtým by som rád osobne vypočul korunnú svedkyňu.“
„Som vám plne k dispozícii, vaša milosť,“ odpovedala latinsky Beáta. „Kedy mám za vami prísť?“
„Znamenite rozprávate latinsky, madam,“ odpovedal prekvapene kardinál.
„Pani Beáta je vzdelaná dáma,“ sucho poznamenal Karol.
„Bol by som rád, keby ste tu mohli zostať už dnes po odchode ich veličenstiev.“
Beáta prikývla. Prvá spoločná audiencia bola veľmi rýchlo skončená.
„Milé dieťa, môžete si dať ten závoj z tváre dole,“ oslovil ju kardinál hneď po odchode kráľov a arcibiskupa.
„Vaša milosť, nechcela som budiť pohoršenie a tak som sa radšej obliekla takto,“ hovorila a skladala si z hlavy závoj.
„Madam, smiem sa spýtať, čo vás sem priviedlo?“
„Moja exkomunikácia z cirkvi, vaša milosť.“
„Mohli by ste mi porozprávať, ako ku nej došlo?“
„Všetko začalo tým, že kráľ a rímsky cisár Karol IV. dostal pozvanie na pápežskú audienciu do Viedne. A mal tam prísť – so svojou milenkou. Také pozvania predtým na kráľovský dvor nechodili.“
„A čo sa stalo potom?“
„Pripravila som sa na túto návštevu.“
„Môžete mi povedať ako ste sa pripravili?“
„Ale áno, vaša milosť. Vŕtalo mi v hlave, prečo chce pápež vidieť mňa a nie kráľovnú. Potom som si spomenula, že práve svätému otcovi sa veľmi páčia ženy.“
„Odkiaľ ste to mohli vedieť?“
„Bola som pri tom, keď kráľ posielal pápežovi dary. Svätý otec vždy požadoval, aby dary pre neho sprevádzalo aspoň desať pekných žien, ktoré si potom nechal.“
„Videli ste ich?“
„Raz mi ich kráľ ukázal. Ale posielal mu ich niekoľkokrát.“
„A nemohol niekto oklamať vášho kráľa a tie ženy si nechať. A neskôr svätému otcovi odovzdať iba tie dary?“
„Nemohol.“
„Prečo?“
„Lebo tie dary sprevádzali aj českí biskupi a arcibiskupi.“
„To vám hovorili oni?“
„Nie. Vypočula som si to síce od nich, ale bez toho, aby o tom vedeli.“
„Sledovali ste biskupov?“
„Nie. Nikdy som nič také nerobila. Prechádzala som okolo nich oblečená ako páža. A to viete, muži rozprávajú medzi mužmi priamo.“
„Vy sa obliekate do mužských šiat?“
„Niekedy áno. Zvlášť vtedy, keď ma chránia pred chlipnými mužmi.“
„To ešte nezistili, že ste žena?“
„Nie. Muži sú zvyknutí, že ženy nosia ženské šaty a tak obťažujú tie, ktoré ich majú na sebe. Iných mužov okolo seba si nevšímajú.“
„Ale to sa vzťahuje iba na mužov, ktorí neslúžia cirkvi svätej …“
„Ale áno, vaša milosť. Vzťahuje sa to aj na mníchov, arcibiskupov, či dokonca pápeža. To mi môžete veriť.“
„Vás už niekto taký obťažoval?“
„Áno. Jeden opát ma dal dokonca aj uniesť svojimi mníchmi. A jeden arcibiskup tiež. A pápež ma obťažoval priamo.“
„Môžete mi o tom niečo bližšie povedať?“
„Ale áno, vaša milosť,“ a Beáta porozprávala všetko o nevydarených pokusoch o únosy. Kardinál počúval, potom sa postavil a prešiel sa k Beátinmu kreslu. Pozeral sa jej priamo do očí. Keď dorozprávala, poznamenal:
„Ale podľa toho, čo hovoríte, vám sa nič nestalo.“
„Nie, nestalo a keby som nechodila ozbrojená, mohlo sa stať veľmi veľa. A nakoniec, niečo z toho vám môže potvrdiť aj jeho veličenstvo alebo jeho milosť pán arcibiskup Arnošt z Pardubíc, ktorý je tu s nami.“
„Ale predsa len nie je zvykom, aby žena nosila nejakú zbraň. Mohli by ste mi ukázať tie vaše zbrane?“
„Ale áno, vaša milosť,“ a Beáta začala s úsmevom vyťahovať z rôznych častí šiat rôzne dlhé a rôzne tvarované dýky. Kôpka na stole sa neustále zväčšovala a pripomínala menšiu zbrojnicu. Kardinál začudovane pozeral na jej počínanie.
„Mám ešte pokračovať, vaša milosť?“ spýtala sa.
„To ešte nie je všetko?“
„Nie, nie je. Dnes totiž žena nie je v bezpečí dokonca ani keď sa kúpe. Môžem už tie zbrane schovať tam, kde boli predtým?“
Kardinál sa jej uklonil, pobozkal jej ruku a milostivo jej dovolil zlikvidovať túto prenosnú zbrojnicu.
„To vždy chodíte takto ozbrojená?“
„Ó áno, vaša milosť. Kráľ Karol má svoje povinnosti a nemôže ma chrániť vždy.“
„A ako to bolo s pápežom?“
Beáta mu rozpovedala o tom, ako sa pripravila na neho a ako sa ho šikovne zbavila, ale spoluprácu s kýmkoľvek zamlčala.
„Ste ochotná toto prehlásenie aj podpísať?“
„Kedykoľvek, vaša milosť. Už nemám čo stratiť.“
„Dobre, dám to všetko zapísať,“ a kývol na pisára. „Kým to môj pisár zapíše, dovolím si vás pozvať na pohár vína.“
„Rada prijímam, vaša milosť.“
Kardinál ju galantne odviedol do susednej komnaty a kým ochutnávali víno, rozprávali sa. Zakrátko priniesol pisár pergamen a kardinál jej ho podal na podpis. Lenže Beáta si ho prečítala.
„Vaša milosť, ale váš pisár mi veľmi zle rozumel. V tomto zápise je veľmi veľa nepresností a dokonca, dalo by sa povedať, že aj chýb. Takýto dokument vám nepodpíšem.“
„Drahé dieťa, ale nám by sa to takto hodilo.“
„To je síce pekné, ale nie je to pravda. A ja vám podpíšem iba pravdu.“
„Čo teda navrhujete?“ spýtal sa mierne vykoľajený kardinál.
„Vezmem si tento zápis a budem vášmu pisárovi diktovať. Súhlasíte?“
Jeho milosť súhlasila, hoci nie celkom ochotne. Nakoniec pisár napísal všetko, čo mu diktovala. Po celý čas sa Richard spokojne usmieval a išiel na nej oči nechať. Keď dodiktovala, prečítala si, čo pisár napísal a až potom pergamen podpísala. S úsmevom ho podala do rúk kardinálovi:
„Dúfam, vaša milosť, že pre dnešný deň toto postačí.“
„Milé dieťa, samozrejme, že postačí. Môžete si ísť po takej únavnej ceste odpočinúť. Zajtra vás opäť budem očakávať v rovnakom čase.“
A naozaj očakával iba ju. Kráľov a arcibiskupa prijal až po príchode ďalších kardinálov.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.