[hidepost=0]

Stvoriteľ do tvojich Rúk všetko ti dal
aby si Sady zakladal, ušľachtilé pestoval.
V Dôvere nehatenej, vo Voľnosti Slede
Ľudia stále nevedia sadiť si v sebe.

Nevieme už Pane, aká je Krása
čo k Tebe smeruje, s Dobrom sa znáša.
S Pohľadom nahor, v Duchu ku Tebe upriamení
priame je správne, nech nás Sloboda mení.

Stále neviem, čo je Láska Božská
nechcem však zaostať, postrácať Množstvá,
čo poukladať z Prežití je treba,
lebo sú pečené z Božieho Chleba.

Ten Chlebík ochutnať, aj na Cestu si vziať.
Do Skúseností Krokov ich porozdeľovať.
V Kole tom, aby poukladali sa, veď čo keby,
tú Stavbu chceli uvidieť? Hoc aj v Nebi!

Ako je lahodne takto si žiť …
Ľahko dýchať si, s Pokojom sa zžiť.
Radosť tá dvíha nás, ako je známe…
Keď v Tvojom sme, krásne je vtedy známe!

Ako tak môže byť asi u Teba?…
Všetko čo pekné je, slúži pre Teba.
Žiarivosť Tvoja nedá sa nám zniesť
pod Záhyb Plášťa, Kúsok tak, z nej si zniesť.

Nechceme len sebe, aj inému chceme dať,
do Diaľav, spolu s ním, chceme sa vliať.
Naberať vtedy, keď je v nás vypratané,
s Ľahkosťou v sebe s Tebou sa postretáme.

[/content_control]