Všetko prebehlo podľa plánu. Štefana odviedli Lodovicovi muži do bezpečia a Arnošt sa pripojil k trojici, ktorá ho už očakávala. Prišiel oblečený ako šľachtic. V hostinci sa ešte najedli a potom vyšli von.
Pred hostincom videl po prvý raz Ján Beátu v mužskom odeve. Vyzerala ako páža ale mala ešte navyše aj pripnutý na boku svoj meč. Ján sa pri nej zastavil:
„Dáma a meč?“ začudovane sa spýtal.
Beáta sa uklonila tak, ako sa ukláňali rytieri pred kráľom a povedala:
„Rytier Václav k vaším službám, veličenstvo.“
Ján pokrútil hlavou, ale nepovedal nič. Vysadli na kone a vyrazili. Večer, takmer za tmy našli cestou hostinec. Nevyzeral zle a tak sa rozhodli, že prenocujú.
Po večeri sa ozvalo nesmelé zaklopanie na Jánove dvere. Otvoril a vonku stála Beáta:
„Prepáčte … ale Karol ma poslal … Vravel, že ste sa sťažovali na boľavý chrbát.“
„Poďte dovnútra,“ vpustil ju a zavrel dvere.
„Mohli by ste sa … vyzliecť?“
Ján sa na ňu začudovane pozrel: „Vyzliecť?“
„Áno, vyzliecť. Cez odev vám ten chrbát nemôžem ponatierať.“
Ján sa usmial a vyzliekol si košeľu.
„Teraz si ľahnite na brucho,“ pokračovala Beáta. Kráľ tak urobil. Ona pristúpila k nemu. Narovnala ho a zľahka mu postláčala chrbát. Bolo počuť zvuk, akoby sa presýpali orechy.
„Uvolnite sa, veličenstvo.“
„Hovoril som vám, že v súkromí nie som žiadne veličenstvo.“
„Dobre, Ján, tak sa uvolnite aj bez toho veličenstva. Lenže … zavadzajú mi vaše vlasy …“
„Vám sa nepáčia?“ ohradil sa prudko.
„Ale áno. Sú krásne. Lenže teraz ich musím dať preč z vášho krku,“ Beáta mu z vlasov urobila chvost, zakrútila ho, zo svojich vlasov si vybrala sponu a pripla ňou kráľovi vlasy. „Hotovo. Už nezavadzajú. Teraz vám môžem natrieť krk, plecia a celý chrbát.“ A už vyberala z malej nádobky akúsi zelenkavú masť a rozotierala ju kráľovi po chrbte.
„Juj, to je studené!“
„Ale pomáha. Musíte niečo vydržať.“
„Aj Karla takto natierate?“
„Áno.“
„A on teraz natiera chrbát vám?“
„Kdeže! Na zvádzanie má síl vždy dosť, ale aby niekomu pomohol od bolestí, na to je príšerne lenivý.“
„Mám vám natrieť chrbát ja? Urobím to veľmi rád.“
„Netreba, natrie mi ho Arnošt. Za tie roky, čo žijeme spolu sa veľa naučil o bylinkách a liečení.“
Chvíľku bolo ticho. Beáta ošetrila kráľov chrbát, plecia a krk a on začal spokojne driemať.
„Ján! Zobuďte sa. Ešte potrebujete natrieť nohy, lebo zajtra na koňa ani nesadnete.“
„Ste zlá! Takto mi rušiť také nádherné sny!“
„Verte mi, že už by som veľmi rada spala aj ja. Nech sa páči, priniesla som vám čistú plachtu. Zabaľte sa do nej. Nebudem sa pozerať.“
Kráľ poslúchol a o malú chvíľku už poslušne ležal zabalený v bielej plachte na posteli. Kým mu natierala nohy, pýtal sa jej:
„Odkiaľ máte meč?“
„Je to môj meč, tak ako máte vy svoj.“
„Predstavili ste sa mi ako rytier Václav. Rytiersky titul sa nesmie zneužívať.“
„Ja ho používam plným právom.“
„Ako to: plným právom?“
„Lebo som bola pasovaná za rytiera so všetkým, čo k tomu patrí.“
„Kto vás pasoval?“
„Kráľ. Iba on môže z pážat pasovať rytierov.“
„Vy ste boli Karlovo páža?“
„Áno, nechcel aby ostatní rytieri videli, že zamestnáva ženu.“
„A potom vás pasoval za rytiera?“
„Áno.“
„Karol vždy narobil z lásky množstvo hlúpostí.“
„Súhlasím, ale toto asi nebolo z lásky.“
„A čo ho k tomu viedlo?“
„Neviem. Asi to, že som mu krátko pred tým mojím mečom zachránila život.“
„Ako to?“
„Vyrazila som ním dýku, ktorá ho mala prebodnúť.“
„Vy viete šermovať?“
„Áno, naučila som sa to ešte pred tým, ako som prišla na dvor.“
„Takže rytier s jemnými rukami … Nechceli by ste zostať v Paríži a pomáhať mne?“
„Už som vám povedala, že moje miesto je v Prahe.“
„Vám sa Francúzsko nepáči?“
„Páči. Je nádherné. Ak by som sa mohla narodiť ešte raz, rada by som žila vo Francúzsku.“
„Ale vy sa môžete rozhodnúť teraz.“
„Ale ja som sa už rozhodla. Najprv Čechy, potom azda aj Francúzsko. Ale až keď splním to, čo splniť mám. A nakoniec – veď sa vám nepáčilo to, ako som krútila vašou hlavou.“
„Nepamätám sa, že by sa mi niečo od vás nepáčilo.“
„A čo vtedy, keď som sa prihovárala za vášho najnovšieho spojenca?“
„No, nebolo to príjemné. Zvlášť, keď som si myslel, že je to váš milenec. Ale teraz je to iné.“
„Môžete mi povedať v čom?“
„Vo všetkom. Už vás poznám trošku lepšie.“
„V čom lepšie?“
„Vo všetkom. Ale aj tak si myslím, že je ešte niečo, čo nepoznám vôbec.“
„Dobre. Nechajme to tak. Oblečte sa, urobím vám zatiaľ posteľ.“
Kým sa kráľ obliekal, Beáta mu pripravila posteľ. Podušky mu však nedala pod hlavu, ako to bolo zvykom, ale popodkladala mu ich okolo chrbta. Nakoniec ho zakryla a odišla.
„Nemala si zopnuté vlasy, keď si odchádzala?“ spýtal sa jej hneď z príchodu Arnošt.
„Mala. Moja spona zostala v Jánových vlasoch. Možno na to príde. Ja som na to zabudla.“
„A ako sa tá spona dostala na jeho hlavu?“
„Normálne. Zapla som mu vlasy, aby mi nezavadzali.“
Arnošt sa rozosmial.
„Nesmej sa. Už si mal byť vyzlečený a mal si čakať na natieranie chrbta.“
„Rozkaz, pán vojvodca!“
Beáta si vzdychla a ošetrila aj jeho. Keď natieral chrbát Arnošt jej, od únavy zaspala a spala až do rána.
Ráno, ešte pred tým, než vysadli na kone, prišiel za ňou Ján. Uklonil sa jej: „Tie vaše bylinky sú skutočne zázračné. Zahnali mi bolesť a spal som výborne až do rána.“
„Som rada, že vám pomohli. Mohli by ste mi teraz vrátiť jednu vec, ktorú som si u vás včera zabudla?“
Ján sa zamračil: „Akú vec?“
„Moju sponu do vlasov. Vám je aj tak nanič, verejne ju aj tak nemôžete nosiť.“
„Ako viete, že som niečo také mal v úmysle?“
„Tak. Ako ste ju chceli nosiť?“
„Dal by som si z nej urobiť brošňu.“
„A nechcete ju rovno vymeniť za brošňu?“
„Lenže tá spona sa dotýkala vašich vlasov.“
„Táto brošňa tiež,“ povedala a už si odopínala z goliera nádherného zlatého motýľa so vsadenými drahými kameňmi. Akoby na dôkaz zafúkal práve vietor a prameň jej vlasov sa dotkol brošne.
„Súhlasím,“ odpovedal a už aj vyťahoval z mešca sponu. Podal jej ju a ona mu pripla na golier motýľa.
„Toho motýľa vám po návrate vymením za dar hodný kráľovnej.“
„Nič sa nestane, ak na to zabudnete.“
„Nezabudnem.“
Neodpovedala. Sponou si zopla vlasy a nasadila si čiapku. Ján odišiel ku Karlovi, ale hneď na to prišiel zachmúrený Arnošt:
„Videl som tvoju brošňu na kráľovom golieri. Môžeš mi vysvetliť, čo tam robí?“
„Vymenila som ju za sponu do vlasov.“
„Ale veď aj tá bola tvoja.“
„Áno, lenže kráľ mi ju nechcel vrátiť. A sponu potrebujem, brošňu nie.“
„Ja ti tých kráľov asi zakážem,“ zadudral.
„A prečo?“
„To nevidíš, že tento je do teba zaľúbený?!“
„Vidím, a čo má byť?“
„Tebe to nevadí?“
„Kým ma neunáša, tak nie.“
„Ja ti tie návštevy zakážem!“
„To už urobil pred tebou pápež. A nakoniec, išiel si so mnou sem dobrovoľne.“
„Dobrovoľne, ale až po tom, ako si ma prehovorila.“
„Pozri sa, Arnošt, Ján má moju brošňu a ty máš niečo, čo on nemá a vyzerá to, že ani nebude mať.“
„A čože je tá vzácnosť?“
„No predsa ja! To nevieš?!“
„No dobre, snáď to už s tebou nejako prežijem. A ozaj, on ti nedal nič?“
„Zatiaľ nie. Sľúbil mi však po návrate nejaký dar.“
„Aký dar?“
„Kráľovský.“
Arnošt prevrátil oči. Lenže okomentovať to už nestačil, lebo sa ku nim pridali Karol a Ján. A už znovu boli na ceste.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.