Večer opäť čakala Beáta v parku. Štefan sa k nej ponáhľal.
„Máte niečo nové?“
„Oh, veľmi veľa, vaša milosť.“
„Počúvam.“
„Zajtra, veľmi skoro ráno cestujú obaja králi do Amiens. Idem s nimi aj ja. Na ďalší deň sa tam vyberie aj arcibiskup Arnošt. Zajtra má ešte nejaké povinnosti v Paríži, ale pozajtra tam pôjde sám kočom.“
„A prečo do Amiens?“
„Však viete že tam kráľ Ján buduje najväčšiu katedrálu vo Francúzsku, a tá by mala byť čoskoro dokončená. Preto tá cesta.“
„To je všetko?“
„Zatiaľ áno. Asi sa stretneme až po návrate.“
„Alebo v Amiens.“
„Vy tam chcete prísť za nami?“
„Povedzme, že tam prídem s arcibiskupom Arnoštom.“
„Výborne. Potom mi dáte vedieť, kedy mám to jedlo dochutiť?“
„To som nečakal, že budete tak rýchlo súhlasiť.“
„Nuž, možno sa potom Karol opäť vráti ku mne. A ja si budem môcť vyberať medzi dvoma kráľmi a dvoma dvormi …“
„Škoda, pani Beáta, že sme sa my dvaja nespojili už skôr …“

Hneď po schôdzke so Štefanom sa ponáhľala do komnát kráľa Jána. Tam ju už čakal Lodovico. Len čo vošla dovnútra, hodil sa kolená a pobozkal jej lem šiat.
„Milý priateľ, vstaňte. Toto naozaj nie je potrebné.“
Potom ho zdvihla zo zeme: „Poďme si radšej sadnúť.“
Sadli si. Chvíľku bolo ticho. Beáta si mladíka prezerala a potom začala:
„Milý priateľ, som veľmi rada, že vaša hlava pevne sedí a ešte dlho bude sedieť na vašich pleciach.“
„Ďakujem vám, veličenstvo.“
„Nehovorte mi veličenstvo. Som veľmi rada, že sa mi podarilo prehovoriť oboch kráľov a oni mi vyhoveli. Ak si dobre spomínate, sľúbila som vám spojenectvo s oboma kráľmi. Vtedy ste súhlasili. Budete súhlasiť aj dnes?“
Lodovico prikývol: „Bola by to pre mňa veľká česť byť spojencom dvom najmocnejším kráľom Európy.“ Dokonca sa na ňu usmial. Beáta mu úsmev opätovala a pokračovala:
„Pane, ide o veľmi nepríjemnú, ale zároveň veľmi dôvernú záležitosť. A vy ste človek, ktorý je spoľahlivý a dokáže mlčať.“
„Aká je to záležitosť?“
„Jeden vysokopostavený človek chce otráviť česko-nemeckú kráľovnú.“
„Mám ho zabiť?“
„Vy by ste to urobili?“ začudovane sa spýtala.
„Neviem, ešte som nikoho nezabil.“
„V tomto prípade nejde o zabitie alebo vraždu. Človek nemá právo siahať na život iného človeka. Samozrejme, pokiaľ si ten človek nemusí chrániť holý život. Tu ide o to, aby bol tento nebezpečný človek na nejaký čas zajatý na nejakom bezpečnom mieste, aby nemohol nikomu ublížiť.“
„Na to miesto ho mám odviesť ja?“
„Nie vy osobne. Vaši ľudia, ktorým dôverujete a ktorých nikto z tohto dvora nepozná. Musíme totiž rátať s tým, že toho človeka nebudeme väzniť do smrti. Môžete na svojich ľudí dohliadať, ale tak, aby vás ten muž nepoznal.“
„Súhlasím so všetkým.“
„A nechcete vedieť meno toho muža?“
„Predpokladám, že je to arcibiskup Štefan.“
„Hm, odkiaľ to viete?“
„Pretože už navrhoval spojenectvo na vašej vražde mne.“
„A vy?“
„Odmietol som!“
„Oh, milý priateľ, ak ten človek ujde, zabije s nami aj vás. Za to odmietnutie.“
„To som nevedel. Odkiaľ to viete vy?“
„Žiaľ, toho muža poznám dlhé roky. Alebo ste s ním, alebo ste proti nemu. On neodpúšťa. Ide nemilosrdne za kardinálskym klobúkom a možno ešte vyššie. Odstraňuje z cesty každého, bez ohľadu na to, kto to je: kráľov, kráľovné, arcibiskupov a ak by sa mu to hodilo, tak aj pápeža. Ste knieža, ale musíte sa ešte veľmi veľa učiť, lebo ináč nebudete kniežaťom dlho. Rozumiete mi?“
„A kde sa to všetko mám naučiť?“
„V blízkosti silných a múdrych vladárov. Alebo pri Jánovi alebo pri Karlovi. Musíte sa nielen pozerať, ale sa aj pýtať a počúvať, lebo navonok všetko vyzerá inak. Ale teraz vás pozvem do inej komnaty. Ich veličenstvá čakajú. Poďte.“

„Vitajte, milý priateľ,“ ujal sa slova Ján. „Poďte ďalej a sadnite si. Pani Beáta vám už iste povedala …“
„Pani Beáta?!“ ozval sa prekvapený Lodovico.
„Áno, pani Beáta,“ potvrdil Karol.
„Takže vy ste pani Beáta!!! Dobehli ste ma, milá pani Beáta! A ja, hlupák, som vám veril! Vraj kráľovná! Iba ak posteľná kráľovná!“ Lodovico zúril.
Na tieto slová sa k nemu priblížili dvaja muži – Arnošt a Ján. Ján bol však rýchlejší a kým sa Lodovico spamätal, streli mu kráľ dve poriadne zauchá. Knieža prestal kričať a prekvapene sa pozrel do pokojnej Jánovej tváre. Ján využil ticho a začal:
„Milý mladý priateľ, v spoločnosti budete o tejto dáme hovoriť s úctou. Táto dáma je skutočnou európskou kráľovnou aj keď nenosí korunu. Jej múdrosť, pohotovosť, dobrosrdečnosť a pracovitosť si skutočne tú korunu zaslúžia. A ja som veľmi potešený, že táto dáma požíva pohostinnosť francúzskeho kráľovského dvora, lebo iba v jej prítomnosti som pochopil, prečo sa stal kráľ Karol IV. mocným európskym vladárom. Pane, táto dáma nie je milenkou žiadneho z kráľov. Žije iba s jediným mužom, ktorého ľúbi a ktorého si váži. A mimochodom, mladý muž, len vďaka tejto dáme je vaša hlava ešte stále na krku. Pretože vo Francúzsku platí zákon, že za únos akejkoľvek ženy je smrť! Takže očakávame, že vy sa budete správať tak slušne, ako sa na urodzené a vznešené knieža sluší a patrí a my zabudneme na váš, povedzme, prehrešok,“ po tých slovách sa kráľ Beáte hlboko uklonil a pobozkal jej ruku.
Potom podišiel k Beáte Karol. Tiež sa jej uklonil, ale nie až tak hlboko ako Ján a tiež jej pobozkal ruku, ale nie tak dlho ako jeho švagor. Potom sa obrátil k Lodovicovi a spustil výchovnú lekciu on:
„Milý mladý priateľ, len s ohliadnutím na váš veľmi mladý vek nebudeme trvať na tom, aby ste za vašu opovážlivosť a vrcholnú nezdvorilosť zaplatili hlavou. Pani Beáta je žena, od ktorej by sa mali kresťanskej morálke a vernosti učiť práve tí počestní ľudia, ktorí ju s takou radosťou ohovárajú …“
Lodovico viac nevydržal. Rozplakal sa a vybehol dvermi, ktorými len pred chvíľkou prišiel. Beáta sa otočila a vyšla za ním. Našla ho sedieť za stolom. Hlavu mal zloženú na rukách a plakal. Prišla k nemu a pohladila ho po hlave. Pozrel sa na ňu a spýtal sa:
„Prečo ste mi povedali, že ste kráľovná?“
„Aby ste sa ma ani nedotkli.“
„Vám by to vadilo?“
„Veľmi.“
„Zvláštne.“
„Čo je na tom zvláštne?“
„Uniesol som niekoľko žien. Boli aj mladé aj staršie, Talianky i Francúzky. V prvý deň plakali, nariekali, zaprisahávali ma, aby som ich pustil, lebo si niečo urobia. A na tretí deň ma znásilňovali ony. Ja som sa nemusel vôbec namáhať. Preto hovorím, že zvláštne. Naozaj ste sa správali ako kráľovná. Tí muži mali pravdu. A čo to ostatné, čo ste mi hovorili?“
„Všetko ostatné je pravda. O tom pochybovať nemusíte.“
„Lenže rozprávali ste mi, že Beáta sa do kráľa zamilovala a on do nej. Mali spolu deti a žijú šťastne až do smrti. Teraz mi tí dvaja povedali, že žijete s niekým iným. Aj to je pravda?“
„Áno. Beáta sa zamilovala do Karla a on do nej. Lenže on nedokázal byť verný a tak od neho Beáta ako žena odišla. Zostala pri ňom však ako priateľka. Potom si našla iného muža a všetci žijú šťastne, až kým neumrú. A deti? Karlov najstarší syn má toľko rokov ako vy. Druhý je o rok mladší. Obaja sú v štátnických službách svojho otca.“
„Čo to znamená – priateľka?“
„Pomáham mu riadiť krajinu.“
„Nič viac?“
„Nič viac.“
„A ako mu pomáhate riadiť krajinu?“
„Počúvajte, o čom sa rozprávame a uvidíte sám.“
„Podľa toho, čo hovoríte, by ste naozaj mohli byť kráľovná.“
„Nuž kráľovná nemusí byť nutne manželkou kráľa. Dokonca ani jeho milenkou.“
Lodovico si utrel slzy a konečne sa usmial: „Prečo vás pápež exkomunikoval?“
„Lebo si chcel urobiť zo mňa svoju milenku a ja som nechcela. Tak som mu zaprela dvere jeho vlastnej spálne a ušla som. Exkomunikácia bola jeho odplatou za moju drzosť.“
„Kde je ten muž, s ktorým žijete?“
„Je to ten šľachtic, ktorý bol v prítomnosti oboch kráľov.“
„Takže som urazil aj jeho. Zabije ma. Och, ja hlúpy nešťastník!“
„Nenariekajte. Keď vás ušetrili králi, ušetrí vás aj môj muž. Nemusíte sa báť, len chvíľku počkajte.“
Beáta sa vrátila ku trom mužom. Karol s Arnoštom sa dosť búrlivo rozprávali a Ján stál dosť ďaleko od nich. Beáta podišla k Jánovi:
„Pane, mohli by ste ísť za Lodovicom? Myslím, že bude potrebovať pár vašich rád medzi štyrmi očami.“
„Pôjdem, lenže Arnošt ho chce zabiť za to, ako sa ku vám správal. Mali sme čo robiť, aby nevtrhol za vami a nezaškrtil ho tam na mieste.“
„Nebojte sa, nezaškrtí ho. Ani ho neprepichne a ani ináč nezabije. O to sa postarám. Choďte za tým mládencom. Sami vidíte, že je to ešte dieťa. Ale nie je zlý.“
Usmiala sa na neho a on bez slova poslúchol. Potom prišla k Arnoštovi a za ruku ho priviedla do kúta:
„Arnošt, prosím ťa, odpusť mu. Je to ešte dieťa.“
„To ho neospravedlňuje! Má sa správať slušne!“
„Arnošt, spomeň si, čo si mi ty sám rozprával, keď sme boli spolu v tých kláštoroch. Pamätáš sa ešte?“
Arcibiskup sa kyslo usmial a Beáta pokračovala:
„Vidíš, sám si mi hovoril, ako hanebne sa správajú ženy. Ten mládenec mi rozprával to isté. Nič iné v živote nevidel a nemá si prečo vážiť ženy. Arnošt, Karlovi si odpustil niečo oveľa horšie … buď k tomu chlapcovi veľkodušný. Ospravedlnil sa mi a povedal, že tí dvaja mali pravdu. Však mu neublížiš?“
Arnošt sa dlho pozeral do jej očí a až po chvíli prikývol:
„Dobre, doveď toho hriešnika.“
Usmiala sa a išla po neho.
„Pane!“ Lodovico sa hodil pred Arnoštom na kolená. „Urazil som pred vami vašu ženu. Vezmite si za to moju hlavu. Vaša žena si naozaj také slová nezaslúži!“
„Vstaňte, pane. To všetko je už v poriadku. Teraz si sadneme k stolu a preberieme vec, pre ktorú sme sa teraz tu všetci zišli,“ odpovedal mu Arnošt, zdvihol ho zo zeme a usadil ho za stôl.
Celá schôdzka netrvala ani hodinu. Lodovico s danou úlohou súhlasil a pri odchode sa už na Beátu nehneval. Dokonca sa jej hlboko poklonil a veľmi úctivo jej pobozkal ruku. Beáta zostala prekvapene stáť, pretože knieža sa za celý čas, čo ho poznala, tak vyberane nesprávalo. Výchovná lekcia od starších mužov mala svoj účinok.
Len čo sa za ním zavreli dvere, ozval sa Ján:
„To by sme mali. Lenže aj tak nás Štefan obral najmenej o týždeň. Takto schôdzku v Avignone nestihneme. Možno by sme prišli včas, keby náš koč mal krídla.“
„Koľko trvá tá cesta kuriérovi?“ spýtala sa Beáta.
„Niekedy aj menej o dva týždne. Všetko záleží aký je to kuriér a či sú pripravené oddýchnuté a vytrvalé kone na kuriérskych staniciach. Prečo sa pýtate? Chcete tam poslať odkaz, že sa zdržíme?“
„Nie. Mohol by nás zaskočiť pápežov návrat a to by nebolo dobré. Pýtam sa preto, či by sme tam neprišli včas ako jazdci.“
„A čo vy?“
„Ja jazdím veľmi dobre. Je síce pravda, že na takej dlhej ceste som ešte nebola, ale aj tak máme ešte týždeň k dobru.“
„Ale v dámskom sedle sa jazdí veľmi zle. A cesta je dlhá.“
„Prepáčte, Ján, zabudla som, že vy o tom neviete. Ja totiž jazdím ako muž. A tiež som takto oblečená.“
„Prosím?“
„Je to tak, Ján,“ ozval sa Karol. „Naozaj jazdí skvele. Presvedčíš sa o tom.“
„Ale po takej dlhej jazde bolia aj nohy aj chrbát …“
„Nemusíte sa báť, mám v zásobe dosť mastí proti bolesti. A keď by nestačili, nazbieram si cestou potrebné bylinky a pripravím ich v nejakom hostinci.“
„Vy viete liečiť?“
„Beáta je môj osobný lekár, Ján,“ zasmial sa Karol.
„Radca, lekár, kastelán, pisár, štátnik. Čo ešte, Karol?“
„To ti nepoviem, lebo by si ju odtiaľto nepustil. A ja ju v Čechách potrebujem.“
„Potreboval by som ju aj ja …“
„Ja som si ju vychoval a vyučil. Ty máš lepší výber vo Francúzsku. Vychovaj si aj ty kráľovnú.“
„Páni,“ ozvala sa Beáta, „vráťme sa k prípravám na cestu. Máme na to ešte dva dni. Bolo by dobre, keby nás na kuriérskych staniciach čakali čerstvé kone. Ján, pošlite kuriéra, ktorý im to oznámi. Myslím, že dvojdňový náskok mu na celé zabezpečenie postačí.“
„Urobím to hneď. Čo navrhujete ďalej?“
„Zajtra ráno naozaj odísť. Arnošta počkáme v nejakom hostinci neďaleko Paríža. Bolo by dobre, keby tam zajtra išiel s nami, aby vedel, kde má prísť keď sa zbaví Štefana. A potom by sme bez meškania vyrazili do Avignonu.“
„Myslím, že k vášmu návrhu nemám čo dodať. Urobíme to podľa vašich slov,“ usmial sa Ján a tak sa aj stalo.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…