O nejaký čas bola v kráľovskom divadle uvedená Moliérova hra Tartuffe. Madame de Sévigné sa najprv zabávala. Až neskôr pochopila, že jej pokrytectvo a svätuškárstvo bolo odhalené pred celým dvorom. A navyše – ten odporný herec ju odmietol! Ju, markízu! Veď čo by iní muži dali za to, deliť sa s ňou čo i len jednu noc o jej posteľ! A tento …! Urazená do špiku kostí začala konať.
„Vaša eminencia, taká nehoráznosť!“ začala svoju obvyklú spoveď u biskupa.
„Aká, milé dieťa?“ spýtal sa d’Estrées.
„Ten, ja ani nemôžem vysloviť jeho meno, ten herec, on urazil cirkev!“
„A čím, milé dieťa?“
„Poslednou hrou, čo bola uvedená včera večer.“
„Prečo si to myslíte, drahé dieťa?“
„No predsa, ako tam vykresľuje toho …“
„Aha?!“
„Presne tak, a predstavte si, slová piesní mu skladal gróf de Peyrac!“
„Čo nepoviete, drahé dieťa, nevšimol som si. Povedali ste už o tom niekomu?“
„Ešte nie, bola som rozhorčená. Ale určite to poviem.“
„Nemusíte, drahé dieťa, ja sa už postarám, aby sa to dozvedeli príslušné miesta. Taká nehoráznosť nemôže zostať len tak.“
„Presne tak, vaša eminencia.“
„A čo máte ešte, drahé dieťa?“
„Ešte … povedal, že … A ešte … a … a … a …“
„Stačí, milé dieťa, stačí. Veľa hriechov je na tomto dvore. Veľmi veľa. Musíte sa pomodliť desať otčenášov, inak sa tento dvor hriechov nezbaví. A pre svätú cirkev venujte dvesto livier. Teraz choďte v pokoji.“
Biskup sa ponáhľal za kráľom. Výsledky takýchto spovedí už poznal. Cestou zavolal aj grófa de Peyrac.
Na kráľovej pracovni sa prudko otvorili dvere. Psi, ktorí ležali dosť ďaleko od nich, sa so strachom skryli pod stôl. Iní neboli dosť rýchli a tak sa Richelieu potkol o jedného z nich:
„Psiská lenivé, nepodarené! Vyvaľujete sa tu ako tá banda byrokratov v kráľovskom parlamente! Kráľ by mal rozohnať aj túto svorku darmožráčov!“
„Čo máte Richelieu?“ opýtal sa pokojne Ľudovít.
„Ona ich skoro udala!“
„Koho?“
„Peyraca a Moliéra. Našťastie, ešte nebola za Bossuetom. Ale, ako ju poznám, pôjde za ním. Ja jej neverím ani to, že sa narodila.“
„Musíme niečo urobiť. Vyženiem ju zo dvora!“
„A bude šíriť reči ešte viac. Musíme s ňou urobiť niečo iné.“
„A čo také, drahý Joffrey?“
„Povýšte ju, a pošlite ju ďaleko, ale nie príliš, aby bola pod kontrolou.“
„Samozrejme, Richelieu, už viem, ako to urobím. A to hneď zajtra.“
„Teraz vyriešme, čo s Joffreyom a Baptistom,“ navrhol Richelieu.
„Moliére si nechá narásť bradu ako Colbert,“ odpovedal Peyrac. „Ja si ju tiež môžem nechať narásť, ale nezakryjem krívanie.“
„Budete sa musieť skrývať. Časom sa uvidí, ako to vyriešime. Teraz odídete do vyhnanstva. Pôjdete na zámok v Toulouse. Ako poznáme tú … radšej sa hneď začnite pripravovať na cestu.“
Ešte v ten večer prišla Sévigné znovu na spoveď.
„Drahé dieťa, tak čo ťaží vašu dušu?“ mierne sa spýtal kardinál.
„Musela som povedať o tej hre aj biskupovi …“
„Čože?“
„Moliére ma veľmi urazil. Pochopila som, že nielen svätú cirkev, ale aj mňa osobne vysmial v tej hre. Musela som to povedať aj iným!“
„Dobre, dobre drahé dieťa. A čo máte ešte?“
„A … a … a …“
„Ľudovít, ona ich udala!“
„Čo urobíme?“
„Musia okamžite odísť. Každú chvíľu môžeme očakávať návštevu.“
„Choďte, drahý Richelieu za Moliérom, ja idem za grófom.“
Moliér zakrátko sedel v koči, ktorý ho spolu s kráľovým listom odvážal ďaleko na juh – do Toulouse. Do grófovho apartmánu však prišli neskoro. Na posteli sedela vystrašená grófka de Peyrac a plakala.
„Madam, kde je váš manžel?“ spýtal sa kráľ.
„Veličenstvo, práve ho na váš rozkaz zatkli.“
„Na môj rozkaz?! Kto?!“
„Vaši ozbrojenci. Viedol ich Bossuet …“
„Bossuet! Kde sa len pozriem, všade je Bossuet! Už má vo Francúzsku väčšiu moc ako kráľ! Vychováva následníka, ale ja žijem, aj keď sa mu to nehodí!“
„Poďte, Ľudovít, musíme mu prejsť cez rozum. Každá stratená minúta spôsobí grófovi bolesť.“
„Richelieu, ako ho dostaneme z rúk tých inkvizičných pomätencov?“
„Kým by som vybavil milosť u pápeža bolo by po ňom …“
„Nie! Musíme konať! Hneď!“
Peyraca vypočúvali. Účasť na Moliérovej hre poprel. Žiaľ, Bossuet mal ďalší tromf – len diabol dokáže vyrobiť zlato z ničoho. A gróf bol veľmi, veľmi bohatý. Nasledovalo vypočúvanie, mučenie a nepriechodná zadubenosť inkvizície. Po nespočetne dlhých dňoch nasledoval jediný rozsudok – upálenie grófa de Peyrac na hranici …
Až vtedy mohol kráľ konať. Ľudovít i biskup zisťovali, podplácali a pripravovali grófov útek. Ten sa nakoniec podaril. Gróf bol však po mnohých vypočúvaniach v takom stave, že nedokázal ani len stáť na vlastných nohách. A tak ho ukrývali v jednom parížskom dome, kde ho ošetrovali iba dve ženy – Angelique de Peyrac a Athénaïs de Montespan.
Bossuet sa však nechcel vzdať. Zožieralo ho, že mu kráľ vyfúkol spred nosa Peyracove bohatstvo a ešte navyše mal podozrenie, že kráľ pomohol väzňovi ujsť. A tak neúnavne snoril v kráľovej blízkosti, lenže nikto nič nevedel. Nakoniec prišiel sám Bossuet ku kráľovi:
„Veličenstvo, nepopierajte, že ste grófovi pomohli utiecť.“
„Utiecť? Vari ste ho neupálili na námestí de Gréve?“ začudovane sa spýtal kráľ.
„Veličenstvo veľmi dobre zamenilo odsúdeného za mŕtveho tuláka, ktorého upálili miesto grófa.“
„Vážený pán biskup, pri bdelosti vašej inkvizície by sme o tom ani len neuvažovali …“
Zrazu sa rozleteli dvere a v nich zastal Richelieu: „Ľudovít, tá loď už odplávala do Novej Zeme …“
„Tak do Novej Zeme ste mu pomohli utiecť!“
Richelieu s kráľom pozreli na seba. Loď do Novej Zeme odplávala, ale odvážala so sebou šľachtica, ktorého chcel kráľ zatknúť. Och, ako sa im toto nedorozumenie teraz hodilo! Nech si Bossuet pláva do Ameriky! Aspoň bude od neho aspoň pol roka pokoj.
Bossuet vybehol rozčúlený z kráľovskej pracovne, ale do Ameriky neodplával. Ale aspoň nehľadal Peyraca.
Trvalo však niekoľko mesiacov, kým sa gróf vyliečil. Od nehody, ktorú utrpel ako veľmi mladý pri zrážke s kráľovským kuriérom, kríval. Ale aj tak vtedy obišiel lepšie. Muž, ktorý niesol správu, spadol tak nešťastne, že si zlomil väzy. Po inkvizičnom vyšetrovaní však kríval ešte viac, ale hoci jeho telo nieslo ťažké následky, jeho veselá až uštipačná povaha sa nezaprela ani v takých chvíľach. Pri jednej návšteve Richelieuho a Athénaïs sa gróf neudržal a tenkým hlasom napodobnil Sévigné.
„Drahý priateľ, už viem, ako urobíme vaše maskovanie,“ povedala Athénaïs.
O dva dni na kráľovskom dvore:
„Ľudovít, zajtra očakávajte vzácnu návštevu z cudziny.“
„Odkiaľ Richelieu?“
„Zo Španielska.“
„A kto príde?“
„Jedná vzácna pani, ktorá ovláda výborne francúzštinu.“
„Vítam Vás, vzácna pani, na našom dvore,“ povedal kráľ a hlboko sa uklonil. V polovici ukláňania sa lepšie zahľadel do napudrovanej tváre pred ním sediacej návštevy, ustrnul a vybuchol smiechom – v invalidnom vozíku, ktorý jediný maskoval krívanie, sedel Peyrac. Našťastie, nezasvätené služobníctvo nebolo prítomné. Jean z kuchyne sa o to postaral.
„Kto to urobil?“ opýtal sa kráľ.
„Vaša francúzska Aténa,“ odvetila vzácna pani.
„Výborná myšlienka, toto by mi ani na um neprišlo. Odkiaľ viete tak krásne hovoriť ženským hlasom?“
„Naučil som sa to počas štúdií, keď som hrával divadlo. Včera mi spomínal Richelieu najnovšiu hru, ktorú ste našli po Moliérovom úteku. Chcel som ju vidieť. Spomenul som si na svoje divadelné začiatky a drahá markíza prišla na túto myšlienku. Už sa teším na dnešnú reprízu. A môžem ísť aj do parku a budem vám k dispozícii, samozrejme, kedykoľvek počas dňa.“
„Milá priateľka, neverím, že ženský hlas bol to jediné, čo vás na takúto myšlienku priviedlo,“ usmial sa kardinál.
„Samozrejme, že nie,“ zasmiala sa. „Gróf bol tiež veľký sukničkár. Takto aspoň nemohol naháňať mladé slečny …“
„Vy ale máte prevýchovné metódy. Ale počul som, že vo väzení bol aj predtým.“
Athénaïs sa rozosmiala: „Bol …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.