[hidepost=0]

Zasa raz hrmí to nad Ľuďmi, do Útoku tiahne.
Len ľudská Masa nič netuší, Meravosť ňou prahne.
Stoj už Človek, ako stáť máš vo Stvorení!
Trpezlivosť s tebou na tvoj Údel už sa mení.

Si Škodca a Darmožráč vo Stvorení!

Už dlho však nebudeš zo spoločného ukrajovať,
Hostina sa končí. Budeš zo seba upratovať.
Všetko rozdrobené, čo ostalo po tebe
všetko pošpinené, čo nahromadil si okolo a v sebe.

Všetko čo ničil si Chamtivosťou svojou
čo spustlo od Zloby tvojich Zdrojov.
Teraz je Koniec takého Konania
Súd už sa zaplnil. Valí sa už do Zdolania..

Armády Svetlých už tiahnu …
Utláčaní po Uľahčení Duší už prahnú.
Čo čisté Túžbou je, teší sa na Zmenu.
Čo škodilo, chytá ho Panika. Zle je mu.

Obrodenie vo Stvorení …
Ľahko, slobodne bude Duši na Zemi,
bo Šťastie zasiate všade bude…
Vyšľachtí ho Láska z tvojej Hrude.

Len tíško pretekaj Túžba, zmnožuj sa v Kvete,
čo vyrastie z tých Túžob zasiatych po Svete.
Do Ľalií Čistoty, do Rozpukov Ruží
nech Duše ovláda, čo ON pre Tvora ušil.

Nos svoje Rúcho hrdo a v Pokore
túto Túžbu z Duše nič už nevyorie!
V jednotnom Prúde ku Nemu obrátení,
Bytostní, pozrite! Sme už zjednotení!

Domov Tvoj týči sa ďaleko od Zeme
Diaľka nás neodradí. Za Tebou ideme.
Ušľachtilosť Tvoja je ako Magnet pre nás.
Pane! V Tvojom Slede už len! Znie Hlas náš.

[/content_control]