Krátko po presťahovaní dostala návštevu.
„Tak vy ste ma našli aj tu?“ spýtala sa nie veľmi milo návštevníka.
Plukovník sa hlboko uklonil a pobozkal jej ruku:
„Milá slečna, za vami by som išiel aj na kraj sveta.“
„Obávam sa, milý pane, že po takom dlhom chodení by vás poriadne boleli nohy.“
„Pri vašom jedinom pohľade zabúdam na všetky bolesti sveta … Smiem sa opýtať, ako ste prišli k takému nádhernému palácu?“
„Daroval mi ho kráľ.“
„Kvôli dcére?“
„Nie, nie je to jeho dcéra, ak ste chceli vedieť toto.“
„Vy dokážete čítať myšlienky? Tak …“
„Zachránila som mu život.“
„Život? A prečo?“
„Je to moja záľuba – zachraňovať ľuďom životy.“
„A za to vám pridelil aj rentu?“
„Ó, vy ste teda informovaný! A navyše ma môže kedykoľvek navštíviť …“
„Nehovorte mi, že nie je vaším milencom! Také dary sa nedávajú iba tak!“
„Nič vám hovoriť nebudem, lebo vás do toho aj tak nič nie je!“
„Mohli by ste priniesť poháre?“
„Nie! Čo ste to naposledy priniesli za víno?!“
„Vy ste ho vypili?“
„Dopila som iba to, čo bolo v pohári. Čo ste do neho zamiešali?! Najradšej by som vám tou fľašou rozbila hlavu! Vy nehanebník! Na kráľovský dvor som vám nemohla zakázať chodiť, ale v mojom dome to urobiť môžem a ja to urobím! Pán plukovník, tam sú dvere!“
Hosť sa bez slova zdvihol, uklonil sa, zasalutoval a odišiel. Kytice kvetov jej však posielať neprestal. Denno-denne obchádzal jej dom. Striehol, v ktorom okne sa objaví a zdravil ju. Ak si vyšla iba sama na vychádzku, okamžite sa k nej pridal, prihovoril sa a vždy jej podal do rúk nejakú kvetinu. O pol roka ju požiadal o ruku.
„A vy ste ihneď prijali?“ spýtal sa kardinál.
„Sama som sa tomu neskôr čudovala a aspoň stokrát som to oľutovala … Ale veď viete, čo bolo za tým skryté …“
„Mágia je zvláštna, niekedy účinkuje hneď a niekedy vôbec … On vás k tomu ešte aj napájal rôznymi nápojmi.“
„Nie, potom už nie.“
„Ale áno! Odmietali ste vari tie kvety?“
„Nie, ale …“
„Prestaňte už s tým vašim ale … Ste si istá, že tie kvety niečim nepolial? A nehovorte mi, že ste ich neovoňali.“
„Ovoňala, ako inak, kvety sú predsa nádherné …“
„… pokiaľ ich dostanete od čistého človeka. Poznáte predsa jedy, ktoré vás zabijú dotykom. Čo keď existujú také, ktoré vás zabijú dychom?“
„On predsa nezabíjal.“
„To nie, vrah nebol. Ten príklad s jedmi platí predsa aj na iné nápoje … alebo vône …“
„Máte pravdu.“
„Prečo ste sa k nemu odsťahovali bez maličkej?“
„Nechcel, aby v jeho dome bolo nejaké cudzie dieťa. Napokon ma ovplyvnil tak, že som to nechcela ani ja. Pomohla mi Françoise. Maličká bývala s ňou častejšie než so mnou a dokonca ju považovala za matku. Zostali bývať v mojom dome. Françoise mala totiž priateľa …“
„… a bol to Mazarinov syn.“
„Odkiaľ to viete? Veď ste sa o dcéru nestarali …“
„Staral, ale vy o tom neviete. Vašej sestry som sa bál viac, ako vás. Napokon, ten roztomilý jazýček vo vašich ústočkách sa s tou jej britvou nedá ani porovnať … S dcérkou som sa stretával na dvore, keď ju Ľudovít brával ku svojím deťom.“
„Aj ja som tam chodila za ňou. Plukovník býval často preč, tak som to využívala.“
„To sa celý čas o tom nedozvedel?“
„Ale áno, dozvedel, no ako musel tolerovať kráľove návštevy, lebo od nich závisela moja renta, tak mi musel dovoliť navštevovať moju dcéru. Pohrozila som mu totiž, že poviem kráľovi o tom, že ma väzní.“
„Nakoniec ste od neho aj tak odišli a vrátili ste sa na dvor.“
„Pomohol mi opäť Ľudovít. Ako mnohokrát predtým.“
„Nuž, vtedy netušil, že si zoberie práve našu Jacqueline.“
„Ako to mal tušiť, keď to nebol on?“
„Skoro som zabudol, že máme dvoch Ľudovítov … Ale Petrovi sme ju predstavili ako jeho nevlastnú manželku …“
Athénaïs sa zasmiala …
Sprevádzala mladého kráľa ako už mnohokrát predtým, ale dnes to bolo omnoho ťažšie. Bolo to krátko po pohrebe Angelique a kráľ bol bez nálady. Navyše ho na nádvorí zhodil kôň a Ľudovít potreboval ošetriť. Pomohla mu vstať a previedla ho do svojich komnát.
V komnate bola mladá dáma, ktorá im hneď pribehla na pomoc. Pomohli mu sadnúť, Athénaïs mu vyzliekla košeľu a slečna išla po lieky.
Kráľ si pritiahol bližšie k sebe Athénaïs: „Kto je tá dáma?“
„Moja dcéra Jacqueline, veličenstvo.“
„Moja sestra?“ opýtal sa sklamane.
„Nie. Je to Richelieuova dcéra.“
Usmial sa a bolo vidieť, že mu odľahlo.
Kráľ ešte nebol poriadne vyliečený, keď sa stala nová vražda – otrávili Françoise de Scarron. Ako prvá s tým prišla práve Jacqueline. Ihneď utekala za Athénaïs a odviedla ju ku kráľovi.
„Athénaïs,“ privítal ju kráľ, „ešte nikto okrem nás troch nevie, čo sa stalo. Musíme jej smrť utajiť tak, ako sme utajili úmrtie môjho otca.“
„Prečo?“ zmohla sa na otázku.
„Prospech zo smrti vašej sestry by mala istá … radšej nemenovaná rodina, ktorá figurovala aj v travičskej a čarodejníckej afére. Nikto im však nič nemohol dokázať, a to ani jednému, jedinému členovi. Iba d’Estrées niečo zistil, ale dôkazy chýbali. A teraz by sa nám vďaka dedičstvu dostali priamo na dvor. To by bola katastrofa!“
„Čo navrhujete urobiť?“
„Nevidíte podobu medzi vašou sestrou a vašou dcérou? Je to celá ona, iba trochu mladšia. Keď sa to podarilo so mnou, možno by to šlo aj s ňou …“
Athénaïs sa na chvíľu zamyslela.
„Pôjde to. La chèvre sa minule chválila, že má akúsi omladzovaciu mastičku. Françoise si niečo také mohla priniesť z ostrova Martinique.“
„Zbláznili ste sa? Veď celé Francúzsko potom pobeží na Martinique!“ zvolal kráľ.
„Mohlo sa predsa stať, že domorodec, ktorý mal určite skoro 150 rokov a ktorý ten krík ako jediný poznal, umrel.“
„Najprv omladol a potom umrel? To vám neuveria.“
„To nie … ale … čo keby ho napríklad v spánku … teda po tom, ako zaspí po príjemnom pobyte s mladou domorodkou na brehu jazera … povedzme zožral krokodíl?“
„To už áno. Ale nie skoro 150 rokov, radšej nejaké, trochu menšie a neokrúhle číslo, aby to bolo znelo pravdivejšie. Komu to poviete?“
„V prvom rade tej, ktorá zázračne omladla. A potom to už stačí povedať iba niektorým dvorným dámam … Paríž nie je až také veľké mesto.“
Kardinál sa rozosmial: „Moja drahá, v tom falšovaní osôb máte veľmi dobrú prax.“
„Aké falšovanie? Snáď maskovanie, veď osoby boli vždy pravé.“
„Falšovanie. Ľudovít nebol …“
„Dobre, nech je po vašom.“
„A ako sa vaša mastička páčila la chè … chcem povedať Sévigné?“
„Div nepukla od závisti. Našu dcéru nikdy pred tým nevidela a preto si myslela, že Françoise naozaj omladla. Obchádzala si ma a snažila sa získať tú masť pre seba.“
„Bola to naozaj koza. A čo ste jej dali?“
„Nič. Vyhovorila som sa. Povedala som jej, že keby som ja mala takú účinnú masť, kráľ by ma nikdy neopustil. Tie moje akosi neboli až také dobré – chýbala v nich zrejme práve tá prísada, na ktorú prišiel ten domorodec, ale nemohli byť až také zlé, lebo som sa páčila aj iným mužom. Sévigné ich kupovala odo mňa naďalej.“
„Podľa toho, čo som počul, uverila vám aj celá kráľovská rodina.“
Athénaïs sa rozosmiala.
„Áno, dokázala som presviedčať. Takmer vždy sa mi to podarilo.“
„Viackrát od toho závisel aj váš život …“
„Máte pravdu. Ale nebolo to vždy veselé presviedčanie …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.