Gerd odišiel na poštu a vrátil sa až podvečer.
„Dobre že už idete. Máme predsa objednanú večeru u Maxima a príde i profesor s manželkou a priateľkou z Versailles.“
Gerd sa rýchlo prezliekol a zakrátko sa v krásnom salóne u Maxima stretla šestica ľudí – Natália s Johannom a Gerdom, a profesor literatúry so svojou manželkou a priateľkou.
„Drahý pán profesor, som rada, že ste prijali naše pozvanie.“
„Potešenie je na mojej strane. Ale moja priateľka bola viac prekvapená, že ste pozvali aj ju.“
„Och, vám, madam, vďačíme za krásne poznanie, ktoré sme mohli vo Versailles nájsť,“ obrátila sa k nej Natália.
„Takže oslavujeme nielen ukončenie štúdia, ale aj odhalenie tajomstva minulosti.“ dodal Johann.
„Pán profesor, chcem sa vám poďakovať za všetko, čo ste pre mňa urobili,“ povedala Natália a podala profesorovi zabalený obrázok. „Gerd, i vám ďakujem, toto je pre vás,“ a tiež mu podala balíček.. Obaja sa prekvapene poďakovali a začali ich rozbaľovať. Na obrázkoch boli Versailles namaľované v zvláštnom nadpozemskom svetle.
„Milá Natália, vaše tri obrázky Versailles sú čarokrásne!“ vyhŕklo z profesorových úst.
„Vy poznáte aj ten prvý obrázok?“
„Môj starý priateľ zo štúdií sa mi ním pochválil – mimochodom – je to otec teraz už našej priateľky. Nevedel som však, že ste ho maľovali vy. Ten jeho by som nazval Spomínanie. Druhý, ktorý má teraz Gerd, by som nazval Láska a tento tretí by som nazval Poznanie.“
„Tento štýl rozprávania mi je veľmi známy, s Gerdom sme veľmi radi hrávali Shakespearea.“
„Veď kto by mohol lepšie učiť Shakespearea ako Shakespeare sám. A kto by mohol lepšie prekladať Goetheho ako Goethe,“ s úsmevom konštatoval profesor. Otvoril aktovku a vybral odtiaľ tri obrázky, ktoré položil na stôl vedľa seba.
„Na prvom obrázku je neznámy muž z Versailles, na druhom je mladý Goethe. A na tomto treťom je Gerd. Čo poviete na tú podobu?“
„Skutočne, pán profesor, ako keby to bol jeden človek, len farba vlasov je všade iná.. Tento prvý obrázok sme predsa videli v depozite.“
„Už vidíte, prečo som poprosil priateľku, aby vás tam voviedla? Ten obrázok som totiž už videl, a to skôr ako vy. A našiel som tam i viacero iných zaujímavých obrazov. Ako sa tak pozerám, tak aj niekoho, kto sa podobá na vášho manžela.“
„Máte pravdu, pán profesor. Spomíname si na ten obraz, len nevieme kto to bol.“
„Je to dôležité?“
„Ani nie. Je to skôr zaujímavé pre pochopenie súvislostí.“
Vtedy sa pridal Johann: „Keď som ten obraz zazrel, spomenul som si na jeden krásny sen, v ktorom sa mi zdalo, že som na francúzskom dvore Ľudovíta XIV. Videl som tam kráľa, Gerda aj Natáliu. Potom som videl niekoho, kto som musel byť ja, ale neviem kto to bol.“
„Videli ste, kto bol Gerd a Natália?“
„Áno. Gerd mal jazvu na pravom líci, presne ako na tomto obrázku.“
„Ste pozorný, tú jazvu na obrázku sme si doteraz vôbec nevšimli. Bolo nám povedané, že tohto muža udal inkvizícii pravdepodobne kráľ, lebo bol bohatší než on sám,“ povedala Natália.
„Tak to nebude pravda. V tom sne som to videl úplne inak. Inkvizícia tohto muža prenasledovala a kráľ ho musel ukryť. Čas mnoho zahalil a dnes sa už veľmi ťažko hľadá pravda.“
„A vy ste sa videli ako kto?“ spýtal sa profesor.
„Bol som kňazom.“
„Zaujímavé,“ a vytiahol ďalší obrázok. „Toto som priniesol na pamiatku Natálii, ale ako vidím, tak jej ho asi nedám.“
Na obrázku bola Natália a za ňou stál v šľachtickom rúchu Johann. Gerd si ho zobral a povedal:
„Tak teraz mi je už všetko jasné. Prepáčte, Natália, že som to nepochopil skôr. Až teraz viem, čím pre vás Johann je.“
„Milý Gerd, keď som vás pred niekoľkými rokmi s Natáliou spoznal, myslel som si, že patríte k sebe. Na obrázku, ktorý som vám teraz dal, je však iný muž, čo potvrdzuje moju teóriu. Moja manželka je matematičkou, ale moja priateľka je znalkyňou umenia. To budete pre Natáliu vy. O nás, Francúzoch, sa hovorí, že každý z nás má manželku aj milenku. Pravý Francúz nemá nikdy milenku v tom zmysle ako ju chápu ľudia, ale môže mať priateľku na rozhovory. To isté platí aj o ich manželkách. Žena s mužom sa majú dopĺňať a priatelia sa majú obohacovať. Myslím si, že taký charakterný kráľ ako Ľudovít XIV. vôbec nemohol mať milenku. Skôr jeho údajné milenky mali tajných manželov.“
„Prečo práve tajných?“ spýtala sa Natália.
„Kňazi sa nikdy nemohli ženiť a vyhnanci sa nikdy nemohli objaviť na verejnosti, asi preto. Ten s jazvou mal určite manželku a tento kňaz tiež. Na obraz sa radšej nechal namaľovať ako šľachtic, nenechá si predsa upáliť ženu, ktorú navyše miluje.“
„A čo deti?“ spýtal sa Johann.
„Deti vyhlásil kráľ za svoje. Nedá si predsa upáliť vlastných poddaných, zvlášť ak to boli jeho priatelia. A Natália si predsa nenechá zavrieť priateľa, zvlášť keď jej držal kyticu,“ dodal profesor, usmial sa a pokračoval: „Napokon, aj Ľudovít XIV. bol len Francúz. Drahí priatelia, teraz však musím tri Gerdove obrázky darovať Johannovi s Natáliou. Nebude vám to vadiť?“
„Nie, pán profesor, to nemusíte. Ja ich radšej všetky odmaľujem, dokonca aj ten so šľachticom za tou dámou,“ dodala Natália. „Kto ich odmaľoval vám?“
„Drahá Natália, to si už nepamätáte, že i vy ste v rámci štúdia odmaľovávali obrázky v múzeách?“
„Ach, áno! Ale nikdy som nemaľovala vo Versailles.“
„Vy nie, ale iní áno.“
„Mám pre vás ešte jedno prekvapenie, pán profesor,“ ozval sa Gerd.
„Aké, milý priateľ?“
„Včera vyšla moja zbierka Goetheho prekladov. Dovoľte, aby som vám venoval jeden výtlačok. A druhý si dovolím darovať Natálii.“
„Vy tajnostkár! Tak toto ste včera schovávali,“ rozosmiala sa Natália.
„Vy nie ste o nič lepšia. Kto tak tajomne balil dva obrazy a nechcel ich ani za svet ukázať?“
Na toto sa všetci úprimne rozosmiali. Profesor dodal: „Toto mi bude na trhovisku chýbať, keď odídete.“
„Vy tam stále chodievate?“
„Vtedy som nevynechal ani jedno vaše predstavenie. Keď mi Gerd raz prišiel povedať, čo sa vám stalo s nohou, už som to dávno vedel. Mimochodom, Shakespeare by dnes podľa vás určite upravil samovraždu milencov na únos. Myslím si, že je predsa len lepšie žiť.“
„Vy sa nehneváte, že sme tie diela vždy akosi upravili a ukončili inak, než boli napísané?“
„Nie, nehnevám, práve naopak, veľmi som sa zabával. Okrem toho, Francúz nie je Brit.“
„Máte pravdu, Shakespeare bol Angličan.“
„A veru nebol. To sa ani možno nevie, ale bol to Walesan. Aspoň po rodičoch, nech sa už narodil kdekoľvek.“
„A v tom je rozdiel?“ spýtal sa Johann.
„Veľký. Angličania sú suchí, konzervatívni, takmer bez fantázie. Walesania sú presný opak – veselí, otvorení a šťastní, v tom je ten rozdiel. A najveselší sú Škóti – to by ste nepovedali, však? A vôbec nie sú lakomí, toto o nich šíria práve Angličania,“ usmial sa profesor.
„Ďakujeme za poučenie, to sme naozaj nevedeli,“ dodala Natália.
„A ja by som vás mohol vidieť vystupovať na trhovisku?“ opýtal sa Johann.
„Ak si to prajete, prečo nie?. Tak či tak sa ešte musíme rozlúčiť s trhovníkmi, tak prečo nie záverečným predstavením. Čo budeme hrať?“ spýtala sa Natália.
„Byť či nebyť, to je otázka,“ navrhol Gerd.
„Ďakujem, potešíte ma,“ dodal Johann. „Hamleta som ešte v divadle nevidel.“
„Odkedy poznáte klasiku?“ začudoval sa Gerd. „Myslel som si, že matematika sa k divadlu nehodí.“
„Aby ste sa nemýlili,“ zasmial sa Johann. „Otec má veľkú knižnicu – samých klasikov. Aj Goethe sa tam nájde.“
Priatelia zotrvali v príjemnom rozhovore dlho do noci. Len ťažko sa lúčil bývalý profesor so svojimi najlepšími študentmi a na záver ich pozval stráviť ďalšie prázdniny k sebe do Paríža. Súhlasili a smútok z rozlúčky už nebol až taký veľký.
Ráno sa trojica priateľov vybrala za Gerdovou tetou. Ten im ani nestihol povedať, čo sa dozvedel od svojej mamy.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.