„Pane, prišla som sa s vami vážne porozprávať,“ začala Athénaïs, keď s princom osamela.
„Tak tohto som sa hrozil … Začnite.“
„Ako mi vysvetlíte to, čo sa stalo medzi vami a slečnou de Fontanges?“
„Obávam sa, že ťažko … Neviem, či to pochopíte, ale dostal som sa do toho úplne nevinne …“
„Tak vy ste nevinný! Nehovorte, že sa vám to nehodilo.“
„To sa neopovážim … Nie som nevinný, iba som sa v tom ocitol úplne náhodou … A nebolo to príjemné. Zvádzať zvyknem ja … toto bolo prvý raz … Vyšla oproti mne ako dračica … to by ste neverili …“
„Verila,“ zasmiala sa Athénaïs. „Prišla som vás poprosiť o veľkú diskrétnosť ohľadne toho, čo sa stalo,“ prešla do milého tónu. Princ sa na ňu pozeral ako na zázrak a pochopil to až po troch veľkých pohároch vína. Keď sa už ako-tak spamätal, pokračovala:
„Slečne de Fontanges niekto niečo nalial do vína. Niečo veľmi hnusné. Preto sa neovládala. Teraz je z toho veľmi nešťastná a hanbí sa vám ukázať na oči. Mali by ste ísť za ňou a poprosiť ju o odpustenie. Kráľ to už urobil.“
„Poprosiť o odpustenie?“ opýtal sa nechápavo. „Ale veď …“
„Presne tak. Ona sa previnila a vy ju poprosíte o odpustenie.“
„Ja? A prečo?“
„Lebo ona to urobila nevedomky a vám sa to náramne hodilo.“
„Vy ste sa zbláznili! To sa mám po tom všetkom ukázať kráľovi na oči?!“
„Jemu nie. Jej. Veľmi ju to mrzí, ale verte mi, naozaj nemohla za svoje správanie.“
„Prečo ju obhajujete? Pri vašom príchode som si myslel, že ma za to zabijete.“
„No a? Bolo by to za to, že ste sa nebránili.“
„Ale ja …“
„Nebránili ste sa a basta!“
„Chcel som …“
„Nechceli ste!“
„Prekvapila ma.“
„Ako vás môže prekvapiť žena?“
„Vy ste ju nevideli …“
„Nemusím ju vidieť, je to krehká žena a vy ste omnoho starší. A mali by ste byť teda múdrejší, ale nevyzeráte tak. Hanbite sa!“
Princ sklopil zrak a zazvonil na slúžku. Prikázal jej, aby mu pripravila kyticu z tých najkrajších ružových ruží.
„Takže vy ste ho presvedčili, že je za to vlastne vinný on,“ zasmial sa kardinál.
„A nebol?“
„Máte pravdu, keby nechcel, tak sa to nestane.“
„Presne tak. Ten nápoj predsa dostala ona a nie on. Aj keď raz …“
Kráľ usporiadal ples. Zišlo sa na ňom veľa šľachticov z celého Paríža a jeho okolia. Tanečná sála bola preplnená. Athénaïs čakala, kedy pre ňu príde princ. Po večeri vypil víno a zrazu ho nebolo. Vybrala sa ho hľadať … a našla ho vychádzať z jednej komnaty. Spoločníčku mu robila rozžiarená Sévigné. Athénaïs sa musela chytiť steny, obzvlášť keď videla, ako ponížene jej Condé bozkáva ruku a sľubuje jej hory-doly. Otočila sa a z plesu odišla.
Na druhý deň sa chcel s ňou rozprávať, ale neprijala ho. Dokonca aj kytice ruží, ktoré jej poslal, vyhodila z okna. Preplakala celý mesiac až kým kráľ neusporiadal nový ples. Tentoraz maškarný. Až tam sa k nej mohol Condé priblížiť a nepoznaný v maske ju odviesť bokom do prázdnej komnaty.
Odmaskoval sa až vtedy, keď boli zavreté dvere.
„Vy?! Ako sa mi opovažujete ukázať na oči?! Keby ste aspoň boli s nejakou inou! Ale Sévigné! To ste ma chceli uraziť?!“
„Athénaïs … Athénaïs … dovoľte mi rozprávať … prosím … Angelique ste dali aspoň šancu. A mne ju nedáte?“
„Angelique za svoje správanie nemohla!“
„Ani ja nie! Prosím vás, vypočujte ma!“
Stíchla a prestala sa brániť.
„Hovorte.“
A on hovoril.
„Prišiel som na ples tak ako obyčajne a čakal som vás ako ste mi prikázali …“
„Nič som vám neprikazovala. Nechcela som len, aby vás videli vychádzať z mojich komnát.“
„Dobre, tak ste neprikázali a ja som podľa rozkazu čakal. Zrazu sa otvorili dvere a oproti mne zastala Sévigné. Niesla dva poháre vína a keďže som bol sám, pozdravila ma a ústa sa jej od tej chvíle nezatvorili.“
„Čo také zaujímavé vám hovorila?“
„Akoby ste nepoznali jej sladkasté reči a maznavý hlások. Obskakovala okolo mňa tak starostlivo, že som jej nemohol ani ujsť. Potom mi ponúkla víno.“
„A to ste vypili …“
„No, vypil. Myslel som si, že sa jej zbavím. Ale potom sa so mnou začalo robiť niečo … sám neviem čo to bolo … ona ma odviedla kdesi preč … potom som sa už neovládal … strašné … Odpustíte mi?“ spýtal sa a už pred ňou kľačal na kolenách.
„Oh, ja hlúpa! Že mi to skôr nezišlo na um! Ale aj tak, odkiaľ mala ten nápoj?“
„Prečo sa pýtate?“
„Voisinovú predsa už dávno popravili …“
„V Paríži má veľa pokračovateľov … Athénaïs, nehovorte mi, že sa chcete dostať aj tam! To vám nedovolím! Riskovali ste už dosť!“ náhle mu hlas zjemnel: „Váš život je pre mňa vzácnejší …“
V ten večer sa už do sály nevrátili.
„Ráno som sa zobudila a on bol vedľa mňa mŕtvy. Otrávili ho.“
„Nemohli ste mu pomôcť?“
„Nie, nevedela som o tom, večer sa cítil výborne – možno lepšie než obvykle. Ale viete, čoho mi v tej chvíli bolo najviac ľúto?“
„Nie.“
„Že som sa svojou tvrdohlavosťou ukrátila o posledný mesiac s ním.“
„Viete, kto to urobil?“
„Nie, nezistili sme to. Tak ako sme nezistili, kto odstránil slečnu de Fontanges a mnoho iných. Napokon to viete sám najlepšie …“
„Žiaľ, veľa pôvodcov zla sa nepodarilo nikdy zistiť … A viete …“
„Že jej smrť pripisujú mojej žiarlivosti? Áno. Nielen tú … Aspoň vidíte, že všetky tie divadlá pre verejnosť boli zahrané lepšie než by to dokázala Moliérova družina.“
„Moliére,“ kardinál sa usmial. „Pamätáte sa ešte na neho?“
„Ako by som mohla zabudnúť?“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.