V jeden deň prišiel za ňou kráľ. Uklonil sa jej, pobozkal jej ruku trocha dlhšie než zvyčajne a bez toho, aby ju pustil, sa spýtal:
„Athénaïs, nechcete sa ku mne vrátiť?“
„Vrátiť? K vám?“
„Ku mne.“
„Ale veď máte Angelique. A ja tiež nie som sama.“
„Viem. Ale princ vás podviedol. S Angelique.“
„Čože?! Odkiaľ to viete?“
„Od nej … povedala mi to …“
„Idem sa jej na to spýtať. Počkajte ma.“
„Vy mi neveríte?“
„Nemám dôvod vám neveriť. Ale potrebujem mať istotu … Chápete?“
Kráľ kývol hlavou a ona vyšla. Šla do krídla paláca, kde bývala slečna de Fontanges. Zastala pri dverách, zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Až potom stlačila kľučku.
Angelique ležala na posteli a podušky tlmili jej vzlyky. Sadla si vedľa nej, jednou rukou ju chytila za plece a druhou ju hladila po chrbte:
„Angelique … Angelique … neplačte. Čo sa stalo?“
„Madam, to ste vy?“ opýtala sa prekvapene.
„Čo sa vám stalo, moja milá?“ vľúdne sa jej pýtala.
„Ja … podviedla som … kráľa …“ a znova sa rozplakala.
„Vy ho už neľúbite?“
„Ľúbim, ale on ma už nechce …“
„Ako ste to mohli urobiť, keď tvrdíte, že ho ľúbite?“
„Ja … ja neviem, ako sa to mohlo stať … Pila som víno pri večeri … a potom sa so mnou stalo niečo … ja neviem … tak hlúpo som sa ešte nikdy nesprávala …“
„Upokojte sa a porozprávajte mi, čo sa stalo. No tak, nebojte sa. Ako ste sa správali?“
„Príšerne! Musela som vybehnúť von zo siene … cestou som stretla … princa de Condé. Bol veľmi milý a … spala som s ním.“
„Nerozumiem vám.“
„No vtiahla som ho do nejakej prázdnej komnaty a … stalo sa to tam …“
„Angelique, nemohol vám niekto pridať niečo do vína?“
„Neviem. Hosťovská komnata bola plná.“
„Nedvoril vám niekto tesne pred tým?“
Zamyslela sa.
„Áno, spomínam si. Váš muž. Teda váš bývalý muž.“
„Montespan? Veď by mal byť v Guyenne.“
„Videla som ho v Paríži a nie raz. Keď ma zbadal, doslova sa mi vnútil do pozornosti. Mala som čo robiť, aby som sa ho zbavila.“
Athénaïs si spomenula tiež na niečo podobné. A tiež bol za tým jej muž, teraz už bývalý …
Bolo to krátko po tom, ako sa rozišla s otcom jej prvej živej dcérky. Montespan za ňou chodieval do jej komnát a nosil jej víno. Vždy trval na tom, aby si aspoň uchlipla. V ten deň jej bolo akosi ťažko na žalúdok a nemala chuť piť. Zatvárila sa, že si odpila a zrazu si on začal dovoľovať. Odsotila ho od seba a zavolala sluhov, aby ho vyhodili. Keď zostala sama, ruky sa jej triasli. Zobrala pohár, ktorý predtým zostal na stole a vypila ho na dúšok.
Čo sa s ňou vtedy robilo, na to nerada spomína. Ale bolo to podobné. Keby tam bol nejaký muž, skončila by rovnako ako Angelique. Podivná zhoda okolností.
„Angelique, nebol markíz v ten deň v paláci?“
„Bol. Videla som ho na chodbe, keď sme s princom vychádzali z tej komnaty. Osopil sa na mňa, že ma už poriadnu chvíľu hľadá.“
„A princ? Stretli ste sa ešte s ním?“
„Od toho večera nie. Strašne sa hanbím. Neviem, čo sa to so mnou robilo.“
„Upokojte sa. Za to vy nemôžete. Niekto vám primiešal do vína nápoj lásky, preto ste sa tak správali. Dávajte si pozor na markíza a nič od neho nepite. Mne priniesol tiež niečo podobné. Nebojte sa, určite to bude v poriadku. No tak, neplačte už. Skúsim to kráľovi vysvetliť. Snáď to nebude také zlé.“
„Ďakujem, madam,“ Angelique sa objavil na uplakanej tvári slabučký úsmev.
Athénaïs sa pomaly vracala späť. Mala obavy, či kráľ pochopí, čo sa stalo. A princ … s ním si to ešte vybaví! Potichu otvorila dvere na svojich komnatách. Kráľ tam ešte bol. Prišla k nemu a jemne ho chytila za plecia:
„Ľudovít, všetko je ináč. Angelique tak nekonala z vlastnej vôle. Niekto jej primiešal do vína nápoj lásky.“
„Kto to bol?!“
„Dal to urobiť markíz de Montespan. Aj mne raz niečo také priniesol. Našťastie som ho vyhodila skôr, ako som sa napila. Ale aj tak sa so mnou robili hrozné veci. Keby tam bol vtedy nejaký chlap, moja ľadová povesť by sa veľmi rýchlo roztopila. Rozumiete mi?“
„Veľmi dobre. Ale veď váš muž je v Guyenne.“
„Mal by tam byť, ale teraz bezočivo behá po vašom paláci a robí si nárok na vašu Angelique. To, že ona stretla na chodbe princa, bola iba náhoda. Dávajte na ňu dobrý pozor. Môj muž neustúpi, kým nedostane to, čo chce.“
„Dám ho v Paríži hľadať.“
„Mali by ste ho dať hľadať hlavne tu v paláci. Jeho drzosť a bezočivosť nepozná hraníc.“
„Vy si myslíte, že je ešte v paláci?“
„Dala by som na to krk. Možno sa mi chce pomstiť za rozvod. Ktovie, čo má za lubom.“
„Dám strážiť aj vaše komnaty. Pri najmenšom výkriku bude polícia zasahovať. Nemusíte sa báť ani vy, ani Angelique. Idem to zariadiť.“
Za kráľom sa nestačili ani poriadne zavrieť dvere a stál v nich – Montespan. Prišiel ticho ako duch a Athénaïs ho zbadala až keď stál priamo naproti nej.
„Čoho sa to bojí pani markíza? Vari len nie svojho manžela?“ začal posmešne.
„Už nie ste mojím manželom,“ odvrkla mu.
„Nie? Ale ja o tom neviem.“
„Keby ste boli tam, kde ste mali byť, vedeli by ste to. A nakoniec, veď ste vdovcom. A už aj povinný smútok za mnou vám uplynul.“
„Ó, tak pani markíza sa o tom už dozvedela.“
„Stvárate hlúposti! Načo ste robili ten cirkus s pochovaním prázdnej rakvy? Naozaj ste sa zbláznili? To vám nestačilo, že ma vaše hlúpe reči takmer dostali na hranicu?! Ale keď ma neupálila inkvizícia, tak môj bývalý mužíček nechal zahrabať rakvu! Vypadnite, Montespan, lebo najbližší pohreb vo vašej rodine už nebude s prázdnou rakvou!“
„Veď počkajte, vy hrdopýška! Kráľ sa vás nasýti a vám nepomôžu žiadne nápoje lásky!“
„A odkiaľ vy viete o nápojoch lásky, hm?“
„Po Paríži sa klebety rýchlo šíria, aby ste vedeli.“
„Zaujímavé, že ste sa práve v Paríži nedozvedeli o súdnom rozhodnutí, ktoré anulovalo naše manželstvo.“
„Mám s vami deti.“
„Vaša dcéra umrela. A syn nie je váš! Vychovávam ho ja!“
„Prišiel som ho vychovávať s vami.“
„Netárajte, vám na deťoch nezáleží. Veď ich máte s kadekým.“
„Vy … vy … tentoraz mi neujdete … a kráľ je ďaleko … pri tej svojej novej … vy zostanete … mne!“
Markíz sa ku nej blížil pomaly ako šelma, ktorá sa chystá uloviť korisť. Jeho oči boli zakalené a neprítomné. Vyzeral ako šialenec. Athénaïs pomaly ustupovala a horúčkovito premýšľala, čo urobí.
Zrazu sa otvorili dvere a objavil sa v nich kráľ aj s dvomi policajtmi, ktorých prišiel Athénaïs predstaviť. Athénaïs radostne vykríkla. Markíza schytili mocné ruky policajtov a odviedli ho preč.
„Čo s ním urobíte?“ spýtala sa po chvíli.
„To čo s ostatnými – pošlem ho do väzenia. Na ako dlho a čo potom s ním, to sa ešte uvidí.“
„Veličenstvo … ďakujem vám. Prišli ste na poslednú chvíľu …“
„Athénaïs …“ kráľov hlas znel mäkko a nežne. „Nevrátite sa?“
„Ľudovít … ste mladý. Veľmi mladý. A mladosť patrí k mladosti a staroba k starobe. Angelique na vás čaká … Choďte za ňou, ona naozaj za nič nemôže …“
Kráľ jej mlčky pobozkal ruku, uklonil sa a odišiel.
„Tak aj mladý kráľ vás miloval?“ spýtal sa kardinál.
„Áno. Láska nikdy nestarne. Ale my áno. Nemohla som zakrývať zrkadlá len preto, že mi pravdivo ukazovali vrásky na tvári. Mladosť naozaj patrí k mladosti.“
„Ale princ bol od vás o dvadsať rokov starší …“
„O devätnásť.“
„To je tiež jedna generácia …“
„Áno, ale vždy je lepšie keď je o tú generáciu starší muž.“
„Prečo?“
„Neviem. Možno preto, lebo Montespan bol odo mňa mladší … Možno …“
„Myslím si, že je to preto, lebo mladšia žena sa ľahšie prispôsobí staršiemu mužovi, ako mladší muž staršej žene.“
„Vaša skúsenosť?“
„Nie. Moja matka bola o dvadsať rokov mladšia než otec. Vydržalo im to dosť dlho.“
„Aj nám s princom to vydržalo dosť dlho … vlastne až po jeho hrob. A keby nebolo tých bosoráckych nápojov, možno by sme sa spolu ani nehádali …“
„Vy ste sa medzi sebou hádali? O tom nikto nevedel – ani ja, a to je už čo povedať.“
Athénaïs sa zasmiala: „Vždy to bolo za zatvorenými dverami. Ako vtedy …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.