Nápoj lásky
Athénaïs sa po vyšetrovaní vrátila späť k princovi de Condé.
„Vás už prepustili?“ začudovane sa opýtal.
„Ja som predsa nikoho neotrávila. Neviem, prečo vás moje prepustenie tak prekvapuje, keď ste u sudcu boli svedčiť aj vy.“
„Nenechám vás predsa upáliť. Ale aj tak. Sudca vravel, že tam ešte budete dlhšie. Prečo vás tak náhle pustil?“
„Nechcete sa na to opýtať jeho?“
„Radšej by som sa spýtal vás, či ste to nejakým spôsobom … neurýchlili …“
„Ako som to podľa vás mala urýchliť ja?“ nechápavo sa spýtala.
„Sudca chodil za vami každú noc … a ako nadšene o vás hovoril. Myslíte si, že som padol na hlavu?“
„Takže tak som to podľa vás mala urýchliť?! Tak!? A vy by ste pustili krásnu vrahyňu na slobodu len preto, že by s vami … to?!“
„Ja … nie! Ja by som za ňou ani nešiel!“
„Tak vy si myslíte, že samotná nevina nestačí?!“
„Tak čo robil sudca každú noc vo vašej cele?!“
„Vypočúval ma!“
„A to vás nemohol vypočúvať cez deň?!“
„A kedy si mal moju výpoveď overovať?! V noci?!“
„Prečo vás nevypočúval pred komisiou?!“
„Nechcem, aby nevinní skončili na hranici! Tu išlo o veľmi dôverné veci zo dvora!“
„Naozaj?! A čo dôverné komisia nemohla vedieť?!“
„To, čo neviete ani vy! Odchádzam! Mám dosť vašej neoprávnenej žiarlivosti!“
„Vraj neoprávnenej! Všetci muži na dvore za vami behajú!“
„Behajú, ale nie do mojej spálne! Vyprevádzať ma nemusíte! Trafím aj sama!“
Otvorila dvere a chystala sa nimi poriadne tresknúť. Potom sa medzi nimi zastavila:
„Pane, oči vám nevyškrabem len v tom prípade, ak sa mi za tieto urážky prídete na kolenách ospravedlniť! Na kolenách!“ a až teraz sa ozvalo tresnutie dverí ako rana z dela.
Princ zostal prekvapene stáť. To sa mu ešte nestalo. A vraj má prísť za ňou a na kolenách ju odprosiť! Čo si tá ženská dovoľuje! Princ nikdy nikoho na kolenách neprosil a prosiť nebude!
Prešli dva týždne, možno mesiac.
„Pani markíza, jeho jasnosť princ de Condé vás žiada o prijatie,“ oznámila jej komorná.
„Princ de Condé?“
„Áno. A hovorí, že je to veľmi súrne.“
„Viete čo, Madeleine, povedzte princovi, že ho neprijmem.“
„Madam! To je princ!“
„No a! Je to v jeho záujme, lebo ináč by som ho musela zabiť! A keď ho vyhodíte, choďte za madam Scarron, bude vás potrebovať pri deťoch. Ja musím ísť ku kráľovi.“
„Dobre, madam, poviem mu, čo ste odkázali.“
Slúžka odišla. Athénaïs sa upravila pred zrkadlom, vyšla do predsiene a div z nôh nespadla. Kľačal tam princ a v rukách držal obrovskú kyticu z bielych ruží.
„Čo tu robíte, pane?!“ spýtala sa odmerane.
„Nevidíte? Práve vás prosím na kolenách o prepáčenie.“
„Nie ste chorý? Princ a na kolenách?“
„Ináč by ste mi ráčili vyškriabať oči. Tak ste mi to naposledy oznámili. A slúžka teraz hovorila niečo o zabití …“
„Fíha! Vaše pokánie musí byť naozaj veľké.“
„Je. Presvedčil som sa, že som sa mýlil. Odpusťte mi, Athénaïs,“ a podal jej ruže.
„No dobre. Vstaňte. A čomu vďačím za vaše presvedčenie?“
„Je to pre vás také dôležité?“
„Áno. Aby som si bola istá, že mi o tri dni neurobíte nový žiarlivý výstup.“
„Tak dobre. Poviem vám to. Aj keď to pre mňa nie je práve milé. Počúval som cudzí rozhovor. Bolo to náročky, lebo som počul vaše meno. A tak som sa dozvedel, že ste naozaj nevinná.“
„Vážne? A koho ste si to vypočuli?“
„Bol to Saint-Simon, ktorý sa rozprával s policajným prezidentom de La Reynie.“
„A o čom hovorili, keď vás to sklonilo až na kolená?“
„Čo! Čo! De La Reynie hovoril sudcovi, že s vami musel stráviť pekelne krásne chvíle, keď za vami chodil celé tie noci a cez deň navyše ešte pracoval.“
„A sudca?“ spýtala sa a zdalo sa, že sa už-už rozosmeje.
„Sudca mu veľmi sklamane povedal, že tie chvíle síce boli pekné, ale že jedinú dôvernosť, ktorú si ku vám dovolil, bolo pobozkanie ruky tesne pred vaším prepustením. Nato de La Reynie poznamenal, že už počul o tom, aká ste ľadová. Saint-Simon mu ešte sklamanejšie potvrdil, že ste ešte ľadovejšia než vaša povesť. A to je všetko.“
Rozosmiala sa a za kráľom v ten deň nešla.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.