Niť spomienok sa znovu začala odvíjať.
Princ chodieval za kráľom veľmi často a obaja spolu sami sedávali dlho do noci. Po rokovaniach sa princ nevrátil späť, ale zostával u Athénaïs. Robila mu kúpele a starala sa o neho. Vždy sa u nej zdržal niekoľko dní aj nocí …
„Drahá Athénaïs, po každej návšteve u vás sa cítim ako znovuzrodený.“
„Vaša jasnosť, to veľmi rada počujem. Toho lekára ste už prepustili?“
„Nie, lieči ma ďalej.“
„Čože?! Vám sa už nechce žiť?!“
„Radšej som ten jeho liek priniesol so sebou ešte skôr, než som ho začal užívať. Vravel, že sa mi po ňom určite uľaví.“
„No, ukážte, pozriem sa na to.“
Athénaïs otvorila fľaštičku s kvapkami. Stačilo, aby zacítila ich vôňu, opatrne ich zabalila a utekala si umyť ruky.
„Pane, musíte si umyť ruky aj vy! Tento jed dokáže otráviť aj cez kožu!“
Princ vyľakane nasledoval Athénaïs a dôkladne sa vyumýval.
„To, čo vám dal,“ pokračovala ďalej, „pôsobí veľmi pomaly a obeť vyzerá, ako keby umrela prirodzenou smrťou. Žiaľ, protijed neexistuje. Dotýkali ste sa ho?“
„Nie. Dal som vám ho v takom stave, v akom som ho dostal.“
„To je dobre. Ako ste vlastne prišli k tomuto lekárovi?“
„Liečil moju manželku kým som bol preč.“
„Aha! Idem pohľadať Louvoisa, myslím si, že ho to bude zaujímať. Vy sa zatiaľ oblečte.“
Princ nestihol ani len protestovať, a Athénaïs už bola preč. Za pár minút sa vrátila nielen s Louvoisom, ale aj s kráľom. Princovi skoro vypadli oči, keď ich uvidel prichádzať. Zakrátko sa dvere opäť otvorili, ale tentoraz tak prudko, že skoro vypadli z pántov.
„D’Estrées, kde sa tu beriete?“ spýtal sa prekvapený Condé.
„Louis, teraz vás musíme chrániť, preto som tu. A zavolal som aj Ľudovíta. Prečo sa musíte všetci volať Ľudovít, pletie sa mi to!“
„Kráľ je štrnásty.“
„Čísla si nepamätám. Ale vráťme sa k veci. Athénaïs síce chcela iba Louvoisa, ale to nie je problém iba polície, ale aj cirkvi a kráľa.“
„Ďakujem vám, páni, že ste sa unúvali. Ale aj tak nechápem, prečo.“
Slova sa ujal kráľ: „Jasnosť, práve vám niekto usiluje o život. Ako nám už cestou povedala madam Athénaïs, aj váš predchádzajúci liek mal niekoľko zaujímavých vlastností. Takže to nie je žiadna novinka a môžeme byť radi, že ešte neležíte v hrobke.“
„Jasnosť, kto môže mať najväčší záujem na tom, aby ste zomreli?“ opýtal sa Louvois.
„Hádam moja manželka, pripadol by jej celý majetok.“
„Ako vychádza s vašim lekárom?“
„Myslím si, že dobre, často je u nás na návšteve a manželka sa nesťažuje.“
„Dobre, to by nám zatiaľ stačilo. Richelieu, poznáte niekoho, komu dôveruje jeho služobníctvo?“
„Nielen to, poznám niekoho, komu dôveruje aj princova manželka.“
„Kto to je?“
„Ja.“
„To sa vám ako podarilo?“
„Osobný šarm. Ale nie, to by bolo na dlhé vysvetľovanie. Teraz na to nemáme čas. Povedzme iba, že mi musí dôverovať.“
„Pri čom ste ju prichytili?“ s úsmevom sa spýtal kráľ.
„Ľudovít!“
„Už mlčím!“
„Veď preto! Idem za ňou. Louvoise, potrebujem ten koč, čo má špeciálne dvere.“
Princ síce nerozumel o čo presne ide, ale dochádzalo mu, že je svedkom niečoho, proti čomu bojoval a proti čomu už nechce a nebude bojovať.
Ešte v tú noc odvážal krytý koč lekára i princovu manželku do väzenia. Condé sa o tom dozvedel až ráno.
„Athénaïs, ďakujem vám. Prečo to však kráľ urobil? Veď som dlhé roky stál proti nemu. Skôr by som čakal, že to bude naopak.“
„Milý priateľ, komu ide o dobro tejto krajiny, je priateľom kráľa. A kráľ necháva zavierať iba zločincov, ako ste si práve všimli.“
„A vám by som nechýbal?“ šibalsky sa usmial.
„Drahý Louis, veľmi by ste mi chýbali. Ale Richelieu má teraz pre nás všetkých čas, myslím si, že potrebujeme jeho vysvetlenie. Prijmete ho?“
„Veľmi potrebujem vysvetlenie, veď je to moja manželka.“
„Idem po neho. Môžem priviesť aj kráľa?“
„Pravdaže.“
Zakrátko:
„Louis, vaša manželka zneužívala postavenie, ktoré získala sobášom s vami.“
„Ako to myslíte?“
„Intrigovala proti všetkým, ktorých poznala. Viete že otrávila svojho otca?“
„Čože?! … Nie!“
„Žiaľ, je to pravda. Nechtiac sa k tomu priznala.“
„Ako nechtiac?“
„Pokiaľ sa pamätáte, bol som u vás na zámku vysvätiť kaplnku. Pri tej príležitosti som spovedal všetkých členov vašej domácnosti – vás, vašu pani a celé služobníctvo. A pri spovedi jedna slúžka uviedla, že videla, ako vaša pani pridáva niečo do vína svojmu otcovi, ktorý ešte v ten istý deň zomrel.“
„Naozaj nás jeho náhla smrť všetkých prekvapila. Mal vynikajúce zdravie a nikto si nevedel vysvetliť, čo sa mu vlastne stalo.“
„To však ešte nie je všetko. Po spovedi tejto slúžky som išiel za vašou manželkou, aby som zistil, čo je na tom pravdy. Spoza jej dverí som počul hádku, ktorú mala s neznámym mužom. Nevedel som, že je to ten lekár, ktorý vás teraz liečil. To som sa dozvedel až včera v noci, keď som ho počul druhýkrát.“
„A o čom sa hádali?“
„Práve o smrti jej otca. On kričal, že jed bol určený niekomu inému a že ona ho použila na vlastnú päsť. Neviem, koho chceli pôvodne otráviť, lebo meno nepovedali, ale to už teraz nie je dôležité.“
„Prečo ste ju nezavreli už vtedy?“
„A dovolili by ste nám to, alebo by ste zvrhli kráľa?“
„Ja hlupák! Vyvolal by som vzburu a zvrhol kráľa.“
„Tak vidíte! Aj preto niektoré zločiny ešte stále pretrvávajú.“
„To už nesmie byť! Poznáte mená?“
„Louvois pozná všetky mená.“
„Musím sa s ním spojiť.“
Princ čoskoro zariadil, aby mohli byť uväznení všetci vinníci.
„Kráľ vedel o tom, že princ zostáva u vás?“ spýtal sa sudca.
„Áno. Vedel, že ho liečim … a nielen to. Ani on nezostal sám. Ľudia si však mysleli, že som stále jeho milenkou, najmä potom, keď uznal aj princove deti za svoje.“
„Neuveriteľné … ale vlastne ani nie. Princ včera prišiel za mnou a povedal mi, čo videl, keď vás navštevoval. Tým potvrdil a na niektorých miestach aj doplnil vašu výpoveď. Raz ste ich vraj naraz liečili – kráľa aj princa.“
„Na to sa pamätám,“ zasmiala sa Athénaïs. „Obaja chceli ležať u mňa. Tak krásne sa pohádali … Neviem, ako by to skončilo, keby kráľ nebol omdlel. Tak som ich uložila vedľa seba. Vyzerali ako milenci.“
Sudca sa usmial: „To mi princ nepovedal. Vydržalo im to dlho?“
„Nie, na druhý deň princ ušiel a vyhlásil, že bude radšej spať na holej zemi. Dala som mu priniesť druhú posteľ, ale nemalo to už ten šmrnc.“
Sudca sa hlasno rozosmial. „Madam, začína svitať. Bolo mi veľmi veľkým potešením stráviť s vami také zaujímavé chvíle. A ešte väčším potešením mi bolo, zoznámiť sa s takou odvážnou a smelou dámou, ktorá neváhala dať spolu do jednej postele dvoch sokov,“ vojvoda sa hlboko uklonil a dlhým bozkom jej pobozkal ruku. Pri dverách sa jej ešte raz uklonil a odišiel.
Ráno ju prepustili na slobodu tak ako sľúbil.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.