Keď Gerd osamel, mal nad čím premýšľať na veľmi dlhý čas. Keď sa uložil vo svojej izbe, rozhodol sa, že sa s Natáliou ešte raz porozpráva a ráno tak aj urobil.
„Poďte ďalej, Gerd,“ pozvala ho keď otvorila dvere.
„Natália, potrebujem si s vami vyjasniť niektoré veci.“
„Tak si k tomu sadneme. Čo by ste chceli vedieť?“
„Nechcete byť kňažnou?“
„Kňažnou?“
„Nechcete sa vydať predsa len za mňa? Ak sa pamätáte, som knieža…“
„Gerd!!! Vaše otázky ma privádzajú do zúrivosti!“
„Vy ma už neľúbite?“
„Prestaňte! Viete veľmi dobre, že keby ste nebehali za inými, mohli sme spolu žiť aj naďalej!“
„Takže si zoberiete kapitána?“
„Áno.“
„Ľúbite ho?“
„Pravdaže. Bez lásky by som sa nikdy nevydala.“
„Aj tak neverím tomu, že vaše manželstvo vydrží dlho. Ľúbiť dvoch mužov! A navyše váš muž je vojak a vy pôjdete doštudovať do Paríža.“
„No a? Nebude predsa vojakom večne. Zakrátko mu služba skončí.“
„A pôjde za vami do Paríža?“
„Nie. Zostane tu učiť na gymnáziu.“
„Ale ja za vami do Paríža prídem!“
„No a čo má byť? V Paríži ste už za mnou behali.“
„Neverím, že mu po celý čas zostanete verná. Ešte som sa s takou absolútnou vernosťou v živote nestretol! A navyše si myslím, že sa aj tak vydávate iba z trucu!“
„Takže z trucu a vy mojej vernosti neveríte?! Bude dobre, keď sa presvedčíte na vlastné oči! Hovorím vám jedno: Aj keď mi bude za chrbtom chodiť aj desať takých Donov Juanov ako ste vy, keď chcem, zostanem mu verná!“
„Uvidíme!“
„Dobre, Gerd, uvidíme.“
Gerd sa vrátil do svojej izby. Pochopil, že Natáliu už tak ľahko nezíska. Ľúbil ju, nechcel jej ubližovať a chcel jedno: žiť v jej prítomnosti. Keď nie s ňou, aspoň vedľa nej. A dúfal, stále dúfal, že sa k nemu vráti. Veď aj tak sa mu vždy ponúkali najviac vydaté paničky. Lenže Gerd neznášal ženy, ktoré sa sami ponúkajú. A navyše Natália tvrdila, že ho ešte stále ľúbi…

Johann oznámil Gerdovi počas obeda, že sa s Natáliou zoberú hneď, ako to pôjde. Gerd sa im ponúkol, že vybaví sobáš a pôjde im, ak budú súhlasiť, aj za svedka. „Žijeme predsa v 20, storočí,“ myslel si, „a našťastie existujú aj rozvody, nech si len Natália presadí svoje…“
„Obávam sa, že to nepôjde v našom kostole, tunajší farár ma určite nebude chcieť osobášiť,“ podokla Natália. „Prestala som chodiť do kostola, lebo v každej kázni sa o mňa otieral a spovedať sa jemu, som odmietla. Dobre viete, akú mám povesť v dedine.“
Johann na to len krátko povedal: „Našťastie, na svete žije ešte dosť iných farárov. A sobáš musí byť aj tak po nemecky alebo francúzsky, aby aj Gerd tomu rozumel. Nemôže predsa svedčiť niečomu, čomu nerozumie.“
„Presne tak. Poznáte niekoho takého?“ opýtala sa Natália.
„Áno. Keď som študoval v Prahe, na teologickej fakulte zároveň končil štúdium jeden kňaz. To on ma zoznámil s históriou Karlštejnu. Myslím si, že preto bude ten pravý, aby uzavrel naše manželstvo. Teraz žije v jednej dedine tu neďaleko.“
„Karlštejn? Čo je to?“ opýtal sa Gerd.
„České Versailles. Nie výzorom, ale obsahom.“
„Tak tam sa musíme ísť raz spolu pozrieť.“
„Určite pôjdeme, ale najprv musí Natália dokončiť školu.“
„A ešte pred tým sa musíte zobrať. Nadiktujte mi vaše ctené nacionálie, aby som mohol vybaviť formality. Máte tu rodné listy?“
„Ako si prajete, drahý priateľ. Volám sa Johann von Görlitz. Rodný list tu nemám.“
„Tak si ho čo najrýchlejšie doneste. Najlepšie dnes.“
„Vykonám!“ zvolal Johann.
„Tak aj vy ste šľachtic?“ opýtala sa prekvapene Natália.
Obidvaja muži sa úprimne rozosmiali.
„Som barón, milá Natália. Akosi máte na tých šľachticov smolu.“
„A prečo sa to tu nevie?“
„Otec sa tým nechváli. Je v štátnych službách a tam sú len šľachtici.“

Na druhý deň skoro ráno všetci traja sedeli v salóne a raňajkovali. Gerd sa chystal ísť vybavovať sobáš. Vtedy vošla kuchárka a povedala Natálii:
„Slečna, ten mladý pán, čo včera prišiel, má vonku návštevu.“
„Gerd, máte návštevu. Vy tu niekoho poznáte?“ spýtala sa ho nemecky.
„Nepoznám nikoho okrem vás. Spýtajte sa, prosím, kuchárky, kto to je.“
„Klára, kto to je?“
„Slečna, sú to tí dvaja, čo ich pán oficier vyhnal.“
„To vyzerá na milú návštevu,“ smial sa Johann. „Asi si idem pre vidly.“
„Aké vidly?“ spýtal sa Gerd.
„Tie čo im rozlámal na chrbtoch,“ smiala sa Natália.
„Hm, to vyzerá na zaujímavú konverzáciu,“ podotkol Gerd. „To aby sme išli, nie?“
Vonku si Johann zobral nové drevené vidly. Dvaja paholkovia tam stáli a priviedli si so sebou starého Žida. Keď zazreli Johanna, najradšej by boli utiekli, ale dvaja vojaci pri bráne ich nepustili.
„Tohoto ste si načo zavolali?“ spýtal sa Johann a ukázal na Žida.
„Aby nám prekladal.“
„Netreba, tlmočiť budem ja!“
Po týchto slovách sa starý Žid rád vrátil domov. Už videl, ako pracujú vidly v kapitánových rukách a nepotreboval ich cítiť na vlastnom chrbte.
„A vy dvaja čo chcete? Vravte!“ vyzval ich Johann. Natália sa priblížila ku nim od chrbta a tak ju paholci nezbadali.
„Tuto mladému pánkovi sme prišli niečo povedať.“
„A čo takého? Začnite už a nemotajte sa ako mačka okolo horúcej kaše!“
„No… my sme mu prišli povedať, oné… že tuto slečinka… no v tom Paríži… veď viete… sa toto oné… a veľa peňazí za to priniesla…“
V tom okamihu mal paholok zlomené vidly na chrbte. Gerd, hoci nerozumel ani slovo, zobral druhú polovicu zlomených vidiel a nasledoval Johannov príklad. Tí dvaja minule utekali rýchlo, ale teraz ešte rýchlejšie. Dedina takú naháňačku ešte nezažila. Po starom modrofúzovi sa mala znovu na čom zabávať. Dobrý mesiac na to spomínala. Dvaja paholci sa v dedine už ani ukázať nemohli a radšej sa odpratali do druhého chotára.

Natália sa smiala a utekala domov pripraviť občerstvenie.
„Ďakujeme za víno, Natália. Osviežilo nás po tej naháňačke,“ poďakoval sa Johann.
„Myslím si, že som im rozumel,“ dodal Gerd a pokračoval: „Čo mi to vlastne chceli povedať?“
„Niečo o ľahkom zárobku v Paríži.“
„Čo?! To som im potom málo naložil.“
„Málo,“ dodal Johann, „teraz utekali akosi rýchlejšie než minule,“ usmial sa. Potom však vážne dodal: „Naozaj sa tu nedá žiť, gazdovstvo musíme predať.“
„Poznáte tu niekoho, kto by ho chcel kúpiť?“ opýtal sa Gerd Natálie.
„Neviem, možno starosta by si ho kúpil.“
„Je bohatý?“
„Neviem, ale lakomý je dosť.“
„To je dobre. Ak mu spomenieme príjem z vojenského prenájmu, bude ho chcieť,“ dodal Johann.
„Gerd, čo navrhujete?“ opýtala sa Natália.
„U nás sa predávajú takéto majetky za cenu, ktorú zarobia na úrode za desať rokov.“
„To je zaujímavá cena. Pretože vojsko kupuje celú úrodu, určite bude starosta spokojný.“
„Nesmieme zabudnúť na môjho brata,“ podotkla.
„Ako ho chcete zabezpečiť?“
„Najradšej peniazmi.“
„Potom dáme do zmluvy, že vám starosta vyplatí iba polovičku a druhú polovičku vyplatí vášmu bratovi, keď sa sem vráti,“ navrhol Gerd.
„Pôjdeme teda k nemu, keď sa vrátite z fary a skúsime sa dohodnúť.“
„Nie. Najprv vybavíme predaj a potom pôjdeme všetci traja na výlet na susednú faru. Myslím si, že po tej naháňačke nám nezaškodí, keď sa všetci trochu prejdeme,“ povedal Johann a tak aj urobili.

Starosta bol rád, že lacno získa veľký majetok. Dohodli sa, že na druhý deň pôjdu do mestečka k notárovi a spíšu zmluvu. Hneď u notára im starosta potom vyrátal peniaze na dlaň. Po tejto návšteve sa odviezli v koči k Johannovmu priateľovi na faru. Boli milo privítaní:
„Vitajte, Johann. Čo tu robíte?“
„Prišli sme vás tu s priateľmi o niečo poprosiť,“ odpovedal Johann.
„Poďte ďalej, ak budem môcť, rád pre vás urobím čokoľvek.“
Priatelia vošli do prijímacej izby. Predstavili sa a Gerd začal:
„Pane, radi by sme vás poprosili, keby ste zosobášili Johanna s Natáliou. Ja im chcem ísť za svedka.“
„Dobre, prečo nie. A akú chcete mať svadbu?“
„Maličkú. Nechceme robiť zbytočné divadlo ľuďom.“
„Dobre. Priniesli ste si rodné listy?“
„Samozrejme, Gerd pamätal na všetko. Pre ten môj som dokonca musel poslať rýchleho kuriéra ku nám domov,“ zasmial sa Johann. „Napísal som otcovi list, v ktorom som mu stručne vysvetlil, že potrebujem rodný list pre neodkladnú záležitosť.“
„Kedy by mohli mať svadbu?“ opýtal sa Gerd.
„Máme rodné listy, tak hoci aj hneď.“
„Aj hneď? A nepotrebujeme druhého svedka?“ opýtala sa prekvapená Natália.
„Nie. Gerhardt je jedným svedkom a jeho kniežací titul druhým. Ale ak chcete, zavolám svoju manželku, tá vám môže byť druhým svedkom, ak trváte na osobách.“
„Vy máte manželku? Veď ste kňaz?“ opýtal sa Gerd.
„Oficiálne nie, v skutočnosti áno.“
„Tak ju potom, prosím, zavolajte. Radi sa s ňou zoznámime,“ dodal Johann.
O pár minút sa v miestnom kostole konala maličká svadba. Natália sa vydávala za Johanna. Po obrade ich kňaz pozval na svadobnú večeru na faru.
„Ráno som si nemyslela, že večer budem vydatá,“ ozvala sa Natália.
„No a?“ stroho odpovedal Gerd. „Čo ste chceli, to máte.“
„Ani ja som nevedel, že budem ženatý. Ale prežil som to,“ zasmial sa Johann.
Všetci sa začali smiať. Priatelia sa rozhovorili a spomínali na štúdium v Prahe i v Paríži.
Natália sa vysťahovala veľmi rýchlo. Zobrala si len svoje veci a všetky obrázky. Kuchárka Klára išla s nimi. Bola vdova a starala sa o malé dieťa. V dedine už nikoho nemala, vyrastala ako sirota na Natáliinom gazdovstve. V mestečku medzitým Johann prenajal malý dom. Chýbal mu už iba mesiac do skončenia vojenčiny. Gerd si v mestečku prenajal malý byt a tak mohol za ten čas bližšie spoznať Hercegovinu a trochu sa naučiť srbsky.
Gerd skutočne začal činiť pokánie a snažil sa polepšiť. Po prázdninách sa chystal do Paríža, pretože tam mal stále rest v podobe nedokončených Goetheho prekladov. Tesne pred odchodom za ním zašiel Johann:
„Gerd, vidím, že sa naozaj snažíte polepšiť. Som veľmi rád, že budete Natáliu v Paríži ochraňovať. Ja budem aj tak každý deň s vami a budem strážiť jej čistotu. Ak by sa čokoľvek stalo, prídem a zabijem toho, kto by ju poškvrnil.“
Gerd počúval a skutočne sa naľakal. Vidly v Johannových rukách svedčili o tom, že je to naozaj schopný urobiť.
„Ešte by som vás rád o niečo poprosil. Natália je hrdá žena a nepovie mi nič, čo by ma mohlo naľakať. Ak by sa čokoľvek stalo, napíšte mi. Natália o tom nemusí vedieť, lebo by vám to potom zakázala.“
„A naozaj na to nepríde?“
„Pochybujem o tom, že by na to neprišla. Určite na to príde, ale list už bude na ceste. Ak vás zabije, prídem vám na pohreb,“ povedal Johann a začal sa smiať.
To nakazilo aj Gerda, ktorý bol najprv v rozpakoch a nevedel, čo si má myslieť. Rozosmial sa aj on. Dohoda bola uzavretá.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…