Natália (24. pokračovanie)

Dvaja muži odišli spolu do pivnice. Nabrali si tam dve karafy vína a vrátili sa do salónu. Pohodlne sa usadili, naliali si plné poháre a rozhovorili sa.
„Gerd?“
„Prosím Johann?“
„Do takej ženy sa nedá nič iné, len zaľúbiť:“
„Máte pravdu, kto by ju nemiloval?“
„Rozprávajte mi, ako bolo v Paríži.“
„Krásne. Prvý krát mi dala facku, keď som ju bozkal na líce.“
„Vy ste sa odvážili ju bozkať na líce?“
„Áno, bol som ešte mladý. Teraz viem, aké to bolo trúfalé. Ale čo vie taký študent.“
„Máte pravdu. Mne dala facku až pri omnoho väčšom prehrešku.“
„Akom?“
„Hovoril som jej o tajnom vojenskom školení dôstojníkov.“
„Naozaj? Vy máte ale odvahu! Ja som ho nemusel absolvovať, ale poznám to z rozprávania môjho otca. Moja mama sa s ním preto nerozprávala celý týždeň.“
„Natália len tri dni. Obmäkčila ju až tretia kytica. Tie dve do mňa hodila.“
„Krásne. Zaujímavé, že ju obmäkčili kvety. Keď ich dostala odo mňa, vždy ich buď niekde zabudla alebo uvädli bez vody. Iba o jednu kyticu sa starala.“
„O akú?“
„Keď som ju v opere požiadal o ruku.“
„Hm, na to sa musíme napiť vína. Prijala?“
„Áno i nie.“
„Celá Natália! Ako to nakoniec dopadlo?“
„Nevydala sa za mňa, ale žili sme spolu.“
„To mi spomínala.“
„Tak vám na hlave skončili kytice? Mne obraz.“
„Obraz? Aký?“
„Nejaký portrét.“
„Pekný portrét?“
„Neviem, rozmazaný už nevyzeral tak dobre. Asi sa jej nepáčil.“
Dvaja muži sa rozhovorili o tých najkrajších spomienkach na Natáliu. Ona zatiaľ sedela vo svojej izbe a balila si kufre. Chcela ihneď odísť preč, hocikde a hlavne poriadne ďaleko od týchto dvoch zradcov.
Zo salónu sa každú chvíľu ozývali výbuchy smiechu. Nevedela to pochopiť a začínala mať dojem, že ich musí obidvoch ešte pred odchodom zabiť. Potom sa však zamyslela:
„Tak oni sa smejú. Čo smejú, oni sa priam rehocú, potvory. Ale prečo? Však by sa mali pekne pozabíjať v súboji, ako sa patrí. Johann to aj navrhoval, a ja sprostá som ich radšej opila. Čo sa to robí? Vysmievajú sa zo mňa? Ale to nikdy nerobili. Miesto toho, aby mali taký krásny súboj, tak oni sa smejú. Čo smejú! Rehocú sa ako kone!“ Rozhodla sa, že zíde dole a presvedčí sa, na čom sa tak náramne zabávajú: „Veď ja im potom dám!“
Potichu zišla dole. Dvere do salónu boli dokorán otvorené. Tí dvaja sa smiali a ani nezbadali, že už nie sú sami. Sadla si do kresla pri dverách a počúvala:
„Pri vlaku ma čakali moje dve sestry. Keďže schodíky sú vysoko, zobral som ich do náručia a jednu po druhej som vyložil hore,“ začula Gerdove slová.
„A Natália vás za to nezabila?“ opýtal sa Johann.
„Nie, ešte totiž nevie, že to boli moje sestry. Nebola tam so mnou, nechcela ísť. Vtedy sme sa akosi nepohodli. Doma ma potom zdržali nejaké povinnosti a do Paríža som sa dostal až vtedy, keď prerušila štúdium a odišla domov.“
„Ona prerušila štúdium?“
„Áno.“
„To tak nesmieme nechať, musí dokončiť školu. Má ešte veľa skúšok?“
„Ani nie. Chýba jej už len posledný ročník. Aj tak jej štúdium išlo veľmi dobre. Bola najlepšia zo všetkých. Čo navrhujete, drahý priateľ?“
„Mali by sme jej prenajať ten váš byt, aby nemusela bývať na internáte a pošleme ju študovať.“
„Dobrá myšlienka. Ale lepší by bol byt so slnečným ateliérom. Vtedy som ešte nevedel, že potrebuje aj miesto na maľovanie, inak by som bol prenajal väčší.“
„Výborne! Byt hradím ja.“
„Nie ja!“
„Ja!“
„Nehádajme sa, Johann. Zaplatíme ho na polovicu.“
„Dobre. To by sme mali. Pokračujte však, čo bolo potom?“
„Profesor literatúry mi povedal, čo sa stalo a tak som odcestoval za ňou. Nechcite ani vedieť, čo sa tu stalo.“
„Čo, Gerd?“
„Privítala ma jej matka.“
„To je snáď v poriadku, nie?“
„Vy ste ju nepoznali?“
„Nie, keď som sem prišiel, bola tu Natália len sama.“
„Máte šťastie. Žiaľ, s jej matkou sa nedalo vôbec hovoriť. A keď som tu bol naposledy, mala s ňou Natália hotové peklo. Nerozprávala vám o tom?“
„Nie. Matku predo mnou nikdy nespomínala. Povedala mi, že umrela a otec ešte predtým od nich odišiel. Potom sa vrátil, zobral so sebou jej brata a ju tu nechal samotnú. To je všetko, čo viem o jej rodine.“
„Niekedy je naozaj lepšie celú rodinu radšej nepoznať.“
„Gerd, prečo ste sa s Natáliou rozišli?“
Gerd chvíľu mlčal a potom ticho povedal:
„Neviem ako na to prišla, ale zistila, že som ju podviedol a nechala ma ona…“
„Vy ste Natáliu podviedli?“
„Však ste muž a navyše dôstojník, iste mi budete rozumieť…“
„Iba teraz som dôstojník, ale v civile som profesor matematiky a fyziky. Vážim si ženy a snažím sa k nim i tak správať. Ale v tomto kraji som asi výnimka.“
A halou sa ozvalo veľmi rázne plesnutie. Gerd spadol zo stoličky na zem. Johannova ruka bola ešte silnejšia ako Pierrova. Z natrhnutého obočia mu začala tiecť krv. Bol však rád, že tú ranu vôbec prežil.
„No dobre. To by sme mali,“ pokojne dodal Johann. Pomohol Gerdovi vstať, ošetril mu ranu, nalial mu vína a pokojne pokračoval:
„Tá rana bola za Natáliu. A čo bolo potom ďalej?“
Gerd sa neveriaco pozeral na muža oproti sebe. Najprv ho skoro zabije a potom sa k nemu správa normálne ako k priateľovi. Presne ako Natália. Chvíľu sa spamätával z toho šoku a potom už oveľa opatrnejšie pokračoval:
„Odsťahovala sa odo mňa. Darmo som chodil za ňou. Zaťala sa a nepovolila. Je to už viac ako rok. Môžem byť rád, že sme zostali aspoň priatelia,“ so smútkom v hlase hovoril.
„Krásna žena! Vôbec sa jej nečudujem!“ usmial sa Johann.
„Johann, ako to mohla vedieť?“
„Čo?“
„O tých neverách…“
„Vy to neviete? Veď Natália hovorila, že ste básnik.“
„To áno, ale tomuto vôbec nerozumiem.“
„Ona vidí viac, než týmito očami. Videli ste jej obrazy?“
„Niektoré áno.“
„Práve na jej posledných obrazoch sú také maľby, akoby sa cez ne prelínali dva svety – tento a ten jemnejší, duchovnejší. To, čo si myslíte alebo čo cítite, patrí práve do toho duchovnejšieho sveta. Tam patrí aj to, že ste ju oklamali a ona to videla i cítila. Rozumiete mi?“
„Rozumiem.“
A Gerd si spomenul aj na to, ako mu spomínala ešte dnes, že každá jeho nevera ju škrtila a dusila a trošku sa začal báť. Možno naozaj bude jasnovidka. O niečom takom už počul, ale nikdy neveril, že je to skutočne možné. Niečo ho stále ku nej ťahalo. Na všetky dievčatá a ženy dokázal zabudnúť, ale na ňu nie. Keď čítal jej posledný list, najradšej by sa bol za ňou rozbehol hneď. Miloval ju a zároveň sa jej bál. A vedel, že má pravdu… Ona áno… A Johann? Vari i ten niečo vie?
„Johann?“
„Prosím, Gerd.“
„Ako je možné, že to vidí?“
„Neviem. Aj ja niečo také vidím. A poznám mnohých ľudí, ktorí vidia podobne. Pozrite sa na ňu a pochopíte. Ale nie týmito očami, ale srdcom. Keď ste ju podvádzali, šaty ste jej zašpinili vaším pohľadom, vašimi slovami, vašimi myšlienkami. Veď ona má zlaté šaty so strieborným vyšívaním. Tie vari nevidíte?“
„Žiaľ, nie.“
„Tak preto ste robili tie hlúposti. Teraz má svoje šaty opäť čisté. Stálo ju to však veľa námahy. Namiesto krásnych obrazov musela maľovať portréty. Tam nepotrebuje toľko síl.“
„Tomu nerozumiem. V Paríži maľovala aj portréty, aj iné obrazy.“
„A koľkokrát namaľovala taký obraz, na ktorý do smrti nezabudnete?“
„Máte pravdu. Je to obraz Versailles. Vtedy bola šťastná.“
„Vidíte. A takýchto obrazov mohla namaľovať desiatky. Ja som videl iba jeden.“
„A ktorý?“
„Je to autoportrét. Ale iný, aký si myslíte. Namaľovala labuť s jednorožcom v pozadí.“
„Mne namaľovala dva takéto portréty. Prvýkrát somára a druhýkrát býka. Na toho býka do smrti nezabudnem… A ako som jej zašpinil šaty?“
„A to sa ešte pýtate? Vy naozaj neviete, čo je to vernosť? Ako môžete naraz spávať s dvoma ženami? Vtedy ste hádzali blato na jej šaty. Naozaj! Keď som sem prvý raz prišiel, videl som, že má zablatené šaty. Nerozumel som tomu. Pred vašim príchodom mala šaty už čisté.“
„Zabijete ma za to?“
„Nie. Zostaňme radšej priateľmi. Vezmem si ju za ženu a potom jej každý deň tie šaty očistím.“
„Ako? Začínam sa vás báť.“
„Nemusíte. Budem ju chrániť a očisťovať svojou láskou.“
Johann dopil pohár a vstal.
„Gerd, prečo ste mi povedali, že niekedy je lepšie radšej rodinu nepoznať? Aká bola vlastne jej matka?“
„No… ako vám to povedať… Bola to strašná žena. O Natálii rozprávala ako o niekom, kto si zarába na ulici. Nechala ma tu prvýkrát prenocovať a ráno ma vyhodila, že vraj príde jej nápadník. Neveril som jej, ale teraz keď som vás videl, krvi by sa mi nedorezal.“
„Ale to som nebol ja.“
„Kto to teda bol?“
„Jeden storočný dedo,“ odpovedala Natália.
„Vy ste tu?“ opýtal sa Johann.
„Áno.“
„Ako ako to skončilo s tým storočným dedom? Veľmi by nás to zaujímalo?“ spýtal sa Gerd.
„Ako obvykle. Odišiel zo záletov s narazeným obrazom cez hlavu, zničeným oblekom od fermeže a s modrými fúzami. Keď odchádzal ešte mu z nich kvapkala farba. Našťastie ho takto videlo pol dediny a od tej chvíle sa ma všetci chlapi začali báť. Viac ma s pytačkami neotravovali.“
„A facku nedostal?“ so smiechom sa spýtal Gerd.
Vtedy sa už nezdržala smiechu ani Natália a odpovedala: „Myslela som si, že už má dosť. Zabiť som ho predsa len nechcela. Veď ten starý kocúr už mal predsa aspoň sto rokov.“
Na tieto slová sa všetci traja začali smiať.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…