Žil raz jeden Človek. Veľmi mnoho a usilovne pracoval, aby uskutočnil svoju túžbu – postaviť dom a zasadiť okolo neho trávnik. Ideálny trávnik. Po ňom túžil čoraz viac. Pred mnohými rokmi, keď bol Človek ešte mladý, uvidel okolo nejakého domu čistučký, jasnozelený – jednoducho neuveriteľný – trávnik. A tak divne hrklo Človekom vo vnútri! Pomyslel si:
„Zdá sa, že ma – na rozdiel od druhých – ideálnosť trávnika potešila svojou dokonalosťou.“
Tak nástojčivo chcel mať podobný zázrak, že mu obetoval celý svoj život. A hľa, nakoniec sa mu podarilo kúpiť kúsok zeme ďaleko na predmestí, aby ho netrápili susedia. Postavil pozdĺž plota akúsi neveľkú a nevýraznú chatu. Urobil takú cestičku, aby autom mohol vyjsť zo dvora, ani o centimeter nie širšiu. A okolo posadil trávu najvyššej kvality. Nakoniec nastavil najlepší zavlažovací systém a kúpil najlepšiu kosačku na trávnik. Podľa mienky tohto Človeka bolo všetko, čo urobil, znamenité. Od jari do jesene zaobchádzal s trávnikom ako so svojím dieťaťom – sial, kosil, polieval… A ešte neúnavne sledoval, aby sa na jeho milovanom trávniku neobjavila ani burinka.
„Ako dobre, že som postavil okolo pozemku taký vysoký plot,“ myslel si Človek. „Vietor mi sem neprinesie žiadne semienko. Dobre, že som nad plotom natiahol ostnatý drôt, lebo mačky od susedov neprejdú a môj trávniček nepostúpajú. Dobre že nič nezasiahne moju jednotu s prírodou!“
Susedom Človeka bolo veľmi čudné, čo tam, na predmestí, také vzácne skrýva za vysokým plotom. A Človek hrdo otvoril pred Susedmi bránu dokorán, ale dovolil im vojsť do dvora iba niekoľko krokov po cestičke. Na trávnik ani krok! Uvidiac aký-taký domček a okolo neho iba trávu, zostali ľudia v rozpakoch. Obdiv nad ideálnym trávnikom a pochopenie toho, aká veľká práca tu bola vykonaná, nebolo vidieť ani u jedného.
„Ale kde máte nejaký stromček alebo kvietok? Ako choro vyzerá dom,“ pokrčili plecami susedia. No čo mohol povedať majiteľ ideálneho trávnika im, ktorí obľubovali iba kôpor a floxy? Nepustil sa do vysvetľovania, ale jednoducho a navždy zavrel bránu pred cudzími ľuďmi. Iba sám sa tešil svojmu šťastiu, ešte viac dôverujúc svojmu presvedčeniu a veriac v nedokonalosť ostatného ľudstva.
Tak prechádzal deň za dňom, rok za rokom. V zime mal Človek viac voľného času a venoval ho inej veci, ktorou sa tiež pýšil. Písal knihu „Pestovanie trávnikov z agrotechnického a filozofického aspektu“. Skúseností a myšlienok sa vošlo až do dvoch hrubých zväzkov.
Raz večer, keď sa zahĺbil do literárnej práce, Človek počul nejaký škrabot na bránu. Nechcelo sa mu vyjsť do mrazu a metelice, ale zvuky neutíchali. Pri bráne sa triasol a kňučal chlpatý pes.
„No toto! Zdvihne sa a odlezie ďalej. Počkám,“ pomyslel si Človek a zavrel bránu.
Ale pes neodchádzal. Ako mohol pracovať pri tom kriku? Človek našiel nejakú suchú kôrku chleba a kuraciu kosť. Vzal ju a hodil psovi. Potom sa vrátil domov. Lenže – bez účinku.
„Ešte preberá,“ zamrmlal človek. „aby si sa neprejedol!“ Naraz sa spamätal a odvrhol od seba dotieravú myšlienku a pomyslel si: „Načisto som spochabel! Čo ma je po psovi? Najdôležitejší je trávnik!“
Aby nepočul psie zavýjanie, založil si Človek slúchadlá a začal počúvať klasickú hudbu. A tak aj zaspal. Ráno našiel pred bránou uhynutého psíka. Nedotkol sa ani kosti, ani kôrky. Mala poranené dve labky. Bolo vidieť, že mu ich prešlo auto. Dušou Človeka prešlo niečo podobné súcitu k zvieraťu a hanba za seba samého.
„Nevidel som mu laby, lebo bola tma. Baterku som nenašiel a mobil škoda do snehu vláčiť,“ ospravedlňoval sa v myšlienkach. „Na dvoch labách by neprežil. Je to prirodzený výber, či sa nám to páči alebo nie.“
Človek vložil psíka do vreca a v neďalekom lesíku ho zahrabal do snehu. Čoskoro na všetko zabudol.

Prišla jar a u Človeka plynulo všetko po starom. V jedno ráno sa zobudil a chcel sa pohľadom cez okno pokochať milovaným trávnikom. Neveriac vlastným očiam uvidel v protiľahlom rohu dvora žltú škvrnku, ktorá sa zrazu objavila v tráve. Poponáhľal sa – a tam – púpava! Takmer na zemi a bez lístia – a rozkvitla.
Toľko rokov bol pokoj a naraz celú teóriu i prax pestovania trávnika zničil tento neočakávaný kvietok! Je to spravodlivé?
Rozzúrený Človek utekal zobrať rýľ. Vykopal koreň púpavy a zlostne ho rozsekal na malé kúsky. Nevšimol si, že tým ničí svoj ideálny trávnik. Nenadarmo sa hovorí, že nenávisť zatemnieva zrak.
Rozohnal sa Človek rýľom a trafil si do nohy. Z príšernej bolesti stratil vedomie. Keď sa prebral, hľadal vo vrecku mobil. Telefón vo vrecku nebol, lebo naň nepomyslel v tej rýchlosti, keď sa utekal porátať s púpavou. Človek začal volať o pomoc, ale nikto ho nepočul.
Našťastie, zakrátko prišiel k nemu poštár, ktorý mu priniesol list a ten zavolal zdravotníkov i hasičov. (Tí museli vylomiť železnú bránu, ktorá sa dala s veľkou námahou otvoriť iba zvnútra, lebo na nej bolo od zeme až po vrch množstvo zámkov a západok.)
No šťastie, ktoré prišlo s poštárom, odišlo s listom, ktorý práve priniesol. Bol to oficiálny oznam z vydavateľstva, že firma „Ideálny trávnik“ – sponzor knihy, ktorú napísal Človek – zbankrotovala. Táto správa mala na Človeka rovnaký účinok, akoby dostal úder rýľom do druhej nohy. Človek bol zrazený z nôh obrazne i morálne. Takmer celé leto strávil v nemocnici.
Ťažkým prežívaním toho, že sa mu rozsypalo všetko, čomu venoval roky, Človek stratil pamäť. Ešte dobre, že sa lekárom podarilo zachrániť dokaličenú nohu. Ale aj tak sa zdalo, že chorý už-už zostane bez nej.
Krívajúc sa vrátil Človek domov. Tam našiel rozbitú bránu a dvor plný buriny. V dome bolo mnoho prachu a v kútoch pavučina. Aby tu mohol začať žiť, musel sa chtiac-nechtiac pustiť do roboty.
Človek sa chytil za hlavu, lebo nevedel, čím začať. A začal tým najťažším – železným plotom, ktorým bol obohnaný celý dvor. Dojem väzenia umocňoval ešte ostnatý drôt navrchu. Oj, ťažko mu bolo samému, veľmi ťažko. Zabudnúc na to, aké mal vzťahy so susedmi, obrátil sa Človek na nich s prosbou o pomoc. A oni vidiac takú neuveriteľnú a dlho očakávanú zmenu, prišli.
Keď padol plot, slnko sa predralo na tento kúsok zeme, kde v predtým zatienených rohoch bolo možné len po ňom túžiť. V jeho svetle videl Človek úbohosť a ničotnosť všetkého, čo tu stálo – krivý domček stratený v burine, pozostatky trávnika…
„Ako som to len žil?“ vydralo sa mu z duše. „Čo všetko musím urobiť, aby tu Svetlo zostalo so mnou navždy!“

Bieloruský originál na rashetnik.livejournal.com