Aj dnešná audiencia prebehla podobne. Athénaïs povedala, čo chce a bosorka povedala termín. Len pri množstve sa zarazila:
„Načo vám je toľko arzeniku?“
„Vašou úlohou je ho zaobstarať a nie sa pýtať!“ odsekla Athénaïs a vyložila tučný mešec.
„Ak ho budete odoberať v rovnakom množstve častejšie, budem spokojná.“
„Môžete sa spoľahnúť, madam.“
„A čo nápoj lásky? Nechceli by ste ho predsa len vyskúšať?“
„Dobre, vyskúšam ho.“
„Ale ani ten nie je zadarmo.“
„O dva dni vám zaplatím rovnakým mešcom ako dnes. Stačí?“
„Ó, myslím, že madam nie je chudobná …“
„Čo mi ešte môžete ponúknuť?“
Voisinová ju zobrala za ruku, odviedla ju dosť ďaleko od jej spoločníka a zašepkala jej do ucha:
„Myslím si, že madam je tehotná …“
„Áno …“
„Ale keby madam nechcela, nemusela by …“ a významne sa na ňu pozrela.
„Aj to sú vaše služby?“
„Moje zákazníčky sú s nimi veľmi spokojné …“
„Myslím, že túto službu od vás nebudem potrebovať.“
„Á, madam je vydatá … Takže arzenik ako pomsta milencovi?“
„Čo ešte viete?“
„Urýchliť dedičstvo … ale to už iste poznáte, keď ste mi zadali objednávku …“
„To je všetko?“
„Dalo by sa tak povedať.“
„Máte na to urýchľovanie aj iné spôsoby?“
Čarodejnica sa zasmiala: „To viete, že áno. Sú síce pomalšie, ale sú istejšie …“
„Môžete mi o nich povedať viac? Možno by sa niektoré hodili …“
„Hovorí sa tomu bosoráctvo, ale verejne o tom nehovorte. Za to je hranica … aj pre vás …“
Athénaïs ani nevedela, ako sa dostala ku svojmu spoločníkovi. Silno sa chytila jeho ramena a nechala sa vyviesť z toho odporného domu. Ešte v ten večer zašli všetci štyria za kráľom a ona rozprávala, čo opäť zistila.
Na druhý deň sa stretla v záhrade s markízou de Sévigné a tá ju hneď oslovila:
„Ó, milé dieťa, včera som vás videla …“ a za vejárom schovala svoj blahosklonný úsmev.
„Nepamätám sa, drahá markíza, žeby sme sa včera stretli.“
„Ó, vy tajnostkárka,“ markíza sklopila vejár a nonšalantne štuchla Athénaïs do ruky. Potom sa k nej naklonila a pošepkala jej: „Videla som vás u Voisinovej …“ a žmurkla. Potom pokračovala: „Počula som, milé dieťa, že vám … zahýba … no, niet sa čo diviť, keď ste už takto …“ a vejárom ukázala na jej brucho. „To viete, muž je muž. A muži nemajú pochopenie pre toto. A čo vám tá dobrá duša poradila?“
Athénaïs sa pozerala na dámu, ktorá jej mohla byť matkou, a myslela si svoje o starej klebetnici. Napriek všetkému jej však milo odpovedala:
„Ó, milá markíza, vám naozaj nič neunikne. Viete, prezradím vám, ale iba tak dôverne medzi nami – kráľovi sa naozaj páčia iné,“ Athénaïs zasmrkala a utrela si vreckovkou suché oči.
„Milé dieťa, mali by ste niečo urobiť. Takto ho celkom určite veľmi skoro stratíte. A možno skôr, než sa vám narodí jeho dieťa …“
Athénaïs ešte raz zasmrkala: „Oh, milá markíza, vy ste taká skúsená a múdra žena … čo by ste mi mohli poradiť vy?“
„Ach, dieťa zlaté, vy ste naozaj veľmi, veľmi neskúsené. To sa robí úplne ináč. Ak Voisinovej dobre zaplatíte, nebudete mať viac takéto hlúpe starosti. Viete, ja som vdova a mám dve deti, ale,“ markíza stíšila hlas a dôverne jej pošuškala: „aj mne už pomohla. Takto môžem mať … veď viete … a napriek tomu som počestná. Urobte to aj vy takto a nikto sa o vás nebude otierať jazykom. Aj keby vás kráľ nechal.“
„Milá markíza, myslím si, že práve dieťaťom si ho zabezpečím.“
„Aby ste sa nemýlili, ani malej Lujze sa to nepodarilo. A nepomohli jej ani nápoje lásky. A to už mala s kráľom viac detí.“
„Ale ja som omnoho krajšia než Lujza a kráľ nie je slepý. Dovidenia, milá pani markíza. A vďaka za vaše rady.“
Athénaïs odišla a išla rovno za kráľom. V kráľovej pracovni už boli ministri Colbert a Louvois. Keď ich zbadala, chcela sa vrátiť, ale kráľ jej kývol:
„Poďte, čakáme už na vás. Markíz de Louvois bude mať na starosti nielen vojsko, ale aj políciu, takže môžete rozprávať otvorene.“
A ona rozprávala. Nielen o tom, čo videla a zažila na vlastné oči, ale aj o tom, čo jej pred malou chvíľou oznámila Sévigné. Potom vytiahla nádobu s práškom a spýtala sa: „Vyskúšame to?“
Ľudovít prikývol.
„Voisinová povedala, že toľkoto z tohto prášku do dvoch dní zabije silného chlapa. Mám to vyskúšať?“
„Musíte si overiť všetko,“ odpovedal jej a luskol prstami. Pribehli ku nemu dva chrty.
„Nebude vám ich ľúto?“ opýtala sa.
„Keď mi otrávili priateľov, nikto sa ma nepýtal, či mi to bude ľúto. Urobte to, Athénaïs.“
Ona namiešala jednému zvieraťu do jedla plnú dávku a druhému dala iba maličkú štipku. Obidve misky položila na zem a psy všetko poslušne zjedli.
Už na druhý deň bol jeden z nich mŕtvy, ale ten druhý, keď ju zbadal, veselo behal okolo nej. Kráľ jej dal k dispozícii ešte niekoľko svojich psov a ona si všetko vyskúšala podľa návodov, ktoré jej dal na pergamenoch d’Estrées. Až potom, keď všetko skutočne spoľahlivo zistila a odskúšala, bola ochotná urobiť ochranný liek pre ostatných.
Athénaïs sa stala najlepšou zákazníčkou, ktorá u Voisinovej nakupovala jedy a rôzne iné prísady, ktoré potrebovala na výrobu protijedov. Bosorka a jej zákazníci jej dôverovali, pretože nielen od Sévigné, ale aj iných sa dozvedeli, že Athénaïs sa verejne háda so všetkými kráľovými obľúbencami, dokonca na nej vidieť, že neznáša ani mladú kráľovnú. Stačilo, keď sa u nej objavila jej slúžka a všetci ostatní zákazníci museli čakať. A Athénaïs bola spokojná, lebo všetko vyzeralo tak, ako to chceli. Zakrátko kráľ a jeho ministri poznali vďaka nej takmer celú sieť parížskych travičov a očisťovanie dvora mohlo začať. Stopy viedli hlavne k hugenotom …
Dorozprávala. Vojvoda Saint-Simon sedel takmer bez pohnutia a so záujmom počúval.
„Toto som už trošku skrátené počul aj s komisiou. Hovorili ste, že ste zachraňovali krk aj Colbertovi. O čo vtedy išlo?“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.