Posledné dni v starom dome

V jedno letné ráno prišla Natália za Johannom:
„Johann?“
„Prosím, Natália.“
„Zajtra príde Gerd.“
„To je dobre. Ten majetok treba predať. Povedzte mi niečo o ňom. Aj tak to musí byť dobrý človek, ak ste vy s ním boli ochotná žiť.“
„Nádherne prekladal Goetheho, skladal hudbu, veľmi pekne spieval. Keď som mala poranenú nohu, tak ma nosil na rukách,“ usmiala sa.
„Na rukách?“
„Áno. Ja som totiž nemohla vôbec chodiť. Staral sa o mňa ako o malé dieťa. Bol veľmi zlatý.“
„Kto to vlastne je?“
„Nejaké knieža.“
„Knieža? Vy ste sa rozišli s kniežaťom?“
„No a? Podviedol ma, tak som od neho odišla.“
„Úplne?“
„Pravdaže, hoci doliezal za mnou každú chvíľu. Dokonca aj sem za mnou niekoľkokrát prišiel. Ale žili by ste vy s niekým kto vás už raz oklamal?“
„Nie. Ale aj tak to musí byť kultivovaný muž, keď sa s ním naďalej priatelíte a dokonca po tom všetkom vám prisľúbil pomoc. Už sa teším, keď sem príde, určite sa budeme mať o čom rozprávať.“
„Tešíte?“
„Áno, a prečo by som sa nemal?“
„Neviem. Skôr si myslím… aby aj vás nepokazil…“
„Mňa? A prečo?“
„Tak, však uvidíme.“
„Dobre, kedy asi príde?“
„Vlak od Paríža prichádza zajtra na poludnie. Je to jediný smer, odkiaľ sem môže prísť.“
„To aby sme sa pripravili. Dám vojakom zabiť prasa. Radšej dve. Nech aj chlapci majú z toho úžitok. Lenže ja musím ísť na štáb. Ale nezdržím sa dlho. Budem sa snažiť do večera vrátiť späť.“
„Ďakujem, Johann. Potrebujem si s ním ujasniť ešte nejaké okolnosti, hlavne medze slušných vzťahov. On si totiž ešte stále robí na mňa nárok.“
„A nerozmyslíte si to?“
„Nie, na dvoch stoličkách sa predsa sedieť nedá.“

Ráno na stanici vítala Natália svojho priateľa:
„Gerd, vítam vás.“
„Dobrý deň, Natali. Zmenili ste sa. Ste akási krajšia,“ Gerd sa usmieval na Natáliu a chcel ju zobrať do náručia. Natália cúvla a nedovolila, aby sa ku nej ani len priblížil:
„Nechajte ma, Gerd. Pôjdeme k nám.“
„Natali, prečo taký chladný tón? Naposledy taký nebol.“
„Nebol ani najradostnejší, keď ste tak náhle odchádzali.“
„Máte veľa starostí?“
„Dosť. Otec si odviedol brata a zostala som tu sama. Po matkinej smrti to tu bolo ešte horšie. Kým ste tu boli so mnou, všetci ma poslúchali. Potom už nie. Ale nechajme to tak.“
Gerd neodpovedal a zvyšok cesty mlčal. Keď prišli na dvor, prekvapene sa ozval:
„Tu sú vojaci? Vidím, že tu máte akosi živo.“
„Majú tu cvičenie a bývajú na našom gazdovstve,“ odpovedala mu Natália. „Aj tak na ňom nemal kto robiť. Paholkovia ma vydierali a robiť sa im nechcelo. Zimu by sme asi neprežili.“
„Vy ste si sem zavolali vojakov?“
„Vy ste sa zbláznili! Ja vojakom nerozkazujem. Poslal mi ich sem starosta za odmenu. Odmietla som jeho syna a tak ich poslal sem, aby ma vyjedli. Nevedel však jedno, že vojaci za svoj pobyt platia domácim nájom. Takže ma naozaj odmenil. Vďaka mu za to,“ zasmiala sa Natália.
„A kde bývajú?“
„V senníku. A ich kone v šope.“
Práve vošli do domu.
„Fíha! Naposledy to tu tak krásne nevyzeralo!“
„Vravela som vám, že mňa samotnú tu nikto neposlúchal, mohla som rozprávať čo mi len na um zišlo. Vojaci to urobili dobrovoľne, keď mali voľno.“
„Len tak?!“
„A prečo nie?“ pozrela sa mu do očí. Videla v nich osteň žiarlivosti. „Aha! Takže vy si myslíte, že som sa im mala odmeniť tak ako ste sa odmieňali vy tým svojím slečinkám a to nielen v Paríži, však?! Podľa seba súdim teba, že?!“
Gerd po tomto tóne v Natáliinom hlase videl, že prestrelil. Radšej sa pokorne opýtal:
„Vy ste s nimi naozaj nič nemali?“
Zaucho zafarbilo Gerdovu tvár. Odpoveď už nemusel počuť, pochopil aj bez slov. Natália milo pokračovala, akoby sa nič nestalo: „Namaľovala som im portréty a oni ich posielali domov. Potrebovala som cvičiť a aspoň ich dievčatá a ženy mali z toho radosť.“
„Prepáčte.“
„Čo sa vám stalo? Vy sa viete aj ospravedlniť? To počujem prvýkrát. Tu je vaša izba. Zložte sa a príďte sa najesť dole do salónu. Vojaci na vašu počesť urobili zabíjačkovú hostinu.“
„To tam budú aj oni?“
„Nie. Budeme tam iba my dvaja. Stačí?“
„Dobre, prídem.“
Gerd bol skutočne za malú chvíľku dole v salóne. Už tam čakal prestretý stôl, plné misy a karafa vína. Za chvíľku prišla aj Natália. Sadli si za stôl. Natália naliala do pohárov víno, mlčky si pripili a začali obedovať.
„Natali, mali by sme sa pozhovárať o nás dvoch.“
„O nás dvoch? Myslíte si, že sú ešte medzi nami nejaké nevyjasnené vzťahy?“
„Samozrejme, že sú. Keď som tu bol za vami naposledy a povedal som vám, či chcete byť mojou manželkou, prikývli ste mi.“
„Netárajte Gerd. Na niečo také by som vám už nikdy neprikývla!“
„Ale ja som videl dobre. Prikývli ste.“
„Môžete mi láskavo povedať kedy som to urobila?“
„Vtedy, keď som prišiel sem za vami z mestečka. Prikývli ste a rozplakali ste sa.“
„Ale ja som vám prikývla iba na to, keď ste mi ponúkli pomoc.“
„Ibaže predtým som sa vás spýtal aj na to manželstvo.“
„Mrzí ma, Gerd, to som naozaj nepočula. Sám ste videli, ako to tu bolo.“
Gerd sklonil hlavu. Takejto odpovede sa bál. Potom však ešte nabral odvahu a zašepkal:
„Vy ma už neľúbite?“
„Gerd, láska je hodnota pre večnosť. Nedá sa na ňu zabudnúť, ani ju niekam odložiť. Ale vždy budete mať niektorých ľudí radšej ako iných. Mám vás rada, Gerd, ale žiť s vami už nebudem. Nedokážem to.“
„Môžete mi povedať prečo?“
„Už som vám to povedala tisíckrát – pre vaše nevery, pre prázdne sľuby, vašu žiarlivosť a obmedzovanie. Nemám rada, keď mi niekto diktuje čo smiem a čo nie a navyše keď ma upodozrieva z niečoho, čo by ma ani len nenapadlo urobiť!“
„Ale ja už nechcem žiť tak ako doteraz. Tentoraz chcem byť naozaj lepší!“
„Lenže ja vám už neverím. Niekoľkokrát som vám skúšala veriť, ale vy ste sa nezmenili. Vaším správaním ste ma škrtili, spôsobovali ste mi nepokoj a odrezávali ste mi inšpiráciu pri maľovaní. Vedela som o vás všetko bez toho, aby som vás sledovala alebo upodozrievala. Trvalo to do vašej poslednej návštevy u nás. Ja to už nechcem prežívať! Nie! Stačilo!“
„Ale od poslednej návštevy u vás som naozaj nebol so žiadnou inou ženou!“
„A tiež je tu ešte iný dôvod. Mám rada iného muža. Žijem s ním…“
„Vy?!“
„Teraz sa čudujete a v Paríži ste ma z toho upodozrievali,“ sucho poznamenala. „Nakoniec: toho muža si chcem vziať!“
„A prečo ste písali mne, že ste sama? Prečo vám nepomáha on?“
„Lebo vtedy, keď som vám písala, som toho človeka ešte nepoznala.“
„Kto je to?“
„Kapitán, ktorý je tu na cvičení.“
„Dôstojník?! Viete čoho všetkého sú schopní oficieri?!“
„Viem. Sú schopní presne takých istých vecí ako niektorí šľachtici. Johann ma už o tom už poučil. Teoreticky, ak máte práve toto na mysli.“
„A to si ho chcete zobrať len tak?“
„Nie. Jeho si chcem vziať v kostole.“
„Vy ľúbite dvoch mužov?!“
„Vždy je lepšie ľúbiť dvoch mužov a spávať iba s jedným ako ľúbiť iba jednu ženu a spávať s polovicou zemegule. Našťastie, tú druhú polovicu tvoria muži, a na mužov vy nie ste,“ dokončila ironicky.
„Natália, ale ja sa vás nevzdám!“
„To je vaša vec. Ja vám môžem ponúknuť iba priateľstvo, nič viac.“
„To je vaše posledné slovo?“
„Áno. Zoznámim vás s mojím snúbencom. Hovorí vynikajúco nemecky i francúzsky. Mimochodom, je to tiež Rakúšan. Teraz ma ospravedlňte, mám ešte inú prácu a vy si asi tiež potrebujete odpočinúť. A hlavne premýšľať.“
Po týchto slovách ho Natália opustila a zavrela sa vo svojej izbe.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…