Na druhý deň ráno našla Natália pred svojimi dverami obrovskú kyticu ruží. Zobrala ju do rúk, prišla za Johannom a hodila ju doňho.
Johann sa milo usmial a poďakoval: „Ďakujem, nevedel som, že nemáte rada ruže. Kúpim teda niečo iné.“
Na ďalší deň bola pripravená nová kytica – gladioly. Znovu skončila tam, kde minulé ráno. Johann s úsmevom znovu dodal: „Takže ani gladioly sa vám nepáčia. Ale ja raz na to prídem,“ šibalsky na ňu žmurkol.
Na ďalší deň ju čakala kytica z nádherných orchideí. Natália to vzdala: „No tak, čo mi ešte chcete povedať?“
„Natália, máte úplnú pravdu, že je to hnusné. Ale nedali ste mi vtedy dohovoriť.“
„A čo ste ešte k tomu chceli dodať?“
„Iba jedno – za mňa urobil skúšku môj pucflek.“
„Váš pucflek? To chcete tvrdiť, že ste neboli ani raz s nejakou tou… no ako to slušne nazvať… profesionálkou?“
„To netvrdím. Musel som… raz… Stačilo! Potom som to radšej naučil svojho pucfleka, ktorý mi dal najavo, že mi školenie závidí. Zaujímavé, stačili mu na to dva pokusy. Tak som urobil tie skúšky.“
„Prepáčte, nevedela som.“
„Prečo prepáčte? Nemáte sa mi predsa za čo ospravedlňovať?“
„Predsa za to zaucho.“
„Zaslúžil som si ho. Ale som rád, že teraz poznáte toto vojenské tajomstvo.“
„Prečo ste rád?“
„Lebo ste pochopili, prečo mnohé ženy utekajú za uniformami. Aspoň viete, prečo vtedy za vami išiel môj bývalý zástupca. Neveril, že keď žijem s vami v dome, že som s vami nič nemal. I preto som vám to povedal. Ak by som to chcel tajiť, nič by ste sa predsa nedozvedeli. Mám vás rád a hanbil by som sa pred vami, keby som vám to nepovedal…“
Na druhý deň krásne svietilo slniečko. Natália si zobrala skicár a vyšla na dvor. Sadla si na lavičku ku bráne a chcela niečo maľovať. Pri bráne stál vojak. Hlavu mal zvesenú a bol veľmi, veľmi smutný.
„Pane, prečo ste taký smutný?“ opýtala sa.
„Dobrý deň, slečinka. Ach, ako nemám byť smutný, keď ma na vojnu zobrali hneď po svadbe. Žene by sa už-už malo narodiť aj maličké a ja musím tuto hľa strážiť s flintou. Ktovie, kedy ma pustia domov.“
Vojak si vylieval srdce a Natália maľovala.
„Pane, tento obrázok pošlite vašej žene, nech ju aspoň toto poteší,“ usmiala sa na neho.
„Ach, slečinka, veď to som ja!“ zvolal natešený vojak. „Namojpravdu, veľmi pekne maľujú. Ďakujem im pekne.“
Po službe sa naradovaný vojak pochválil v senníku ostatným a tak neskôr prišiel kapitán za Natáliou:
„Natália, vojaci boli za mnou aby som vás poprosil o jednu láskavosť.“
„Akú, Johann?“
„Viete, oni videli ten obrázok čo ste maľovali a teraz z nich chce každý niečo také poslať domov.“
„Dobre, Johann. Do konca vášho cvičenia ich možno naozaj budem stačiť všetkých namaľovať. Povedzte im to.“
„Ďakujem vám za nich, Natália,“ kapitán jej pobozkal ruku.
Ďalšie dni chodila Natália so skicárom na lavičku k bráne a maľovala portréty. Šťastní vojaci ich potom posielali domov svojim ženám, rodinám alebo dievčatám.
Jedného dňa opäť prišla ku bráne. Pozorne si prezerá vojakovu tvár a hovorí:
„Ale vás som už predsa raz maľovala, nie?“
„Áno, slečinka.“
„A prečo chcete druhý obrázok, veď ostatných som nestačila namaľovať ani len raz?“
„Viete, ja som ten obrázok už poslal žene.“
„A načo vám je druhý?“
„No… viete… ja mám ešte… frajerku…“
„Čože máte?!“ to už Natália kričala až ostatní vojaci vybiehali vonku. Vybehol aj kapitán.
„Tak vy máte frajerku?! A ženu ťaháte za nos, čo?! Vaša žena, chuderka, sedí doma, opatruje deti, plače za vami a modlí sa za vás a vy tu naháňate cudzie dievky!!! Že sa nehanbíte, vy smilník! Ako sa k nej potom chcete vrátiť?! To nebudete mať výčitky svedomia?! Ako sa jej pozriete do očí, vy pokrytec!?“
Natália tresla skicárom o lavicu až zadunelo. Vojak tam stál ako kopa nešťastia a najradšej by sa bol skryl do myšacej diery. Kapitán sa opieral o stenu a smial sa. Natália sa mu páčila čoraz viac.
„Pán kapitán, pošlite mi sem iného vojaka. Tohto tu už maľovať nebudem!“
Kapitán zasalutoval a ona o chvíľočku maľovala iného vojaka a milo sa s ním rozprávala.
V tej chvíli si získala všetkých vojakov. Dokonca aj toho previnilca, ktorý sa chvíľu hanbil, ale nakoniec musel uznať, že predsa len mala pravdu.
Raz ráno sa ozvalo nesmelé zaklopanie na dvere ateliéru. Natália otvorila a vo dverách stál vojak:
„Nech prepáčia, slečinka, že ich takto skoro vyrušujem ale… vedia… chlapi ma poslali. Pán kapitán odišli a tamtí vonku… prosím pekne… nemajú robotu… tak či by im ju, slečinka, nedali, keď nedávno vraveli, že by im bolo celý dom vyriadiť.“
Muž rozpačito prestupoval a v rukách žmolil čiapku. Natália sa usmiala a povedala:
„A nebude sa pán kapitán hnevať, keď vám dám robotu ja?“
„Oni… pán kapitán… sa do nás nestarajú čo robíme keď nám dajú voľno. Ale vedia, ten, čo ho oni čapli tým sklom po lebeni, ten vám bol, s prepáčením, riadna sviňa. Ten nám ani oddýchnuť nedal.“
„Ale keď máte voľno, tak si oddýchnite, veď v dome nemusíte pomáhať.“
„Nuž vedia, slečinka, ani oni nemuseli, a maľovali… A nič za to nechceli… No a to sami chlapi chcú pomáhať… to za tie obrázky… vedia…“
Videla, že takáto žiadosť sa odmietnuť nedá. Odložila štetce a povedala:
„Tak dobre. Môžeme začať. Zavolajte ich dnu.“
Za tri hodiny bol dom celý uprataný. Koberce boli vyprášené, podlahy vyumývané, okná umyté, pavučiny pozmetané… Jedným slovom, všetko sa iba tak ligotalo.
Vojaci, ktorí aj po návrate kapitána mávali dosť často voľno, chodievali do obchodu k Židovi, aby si kúpili tabak, alebo fľašu vína. Pred obchodom postávali aj vyhnaní paholkovia a nikdy si neodpustili, aby posmešne nezarýpali do nich:
„Tak čo robí tá vaša slečinka? Vojaci jej asi nesmrdia, čo?“
„Vy len našu slečinku nechajte na pokoji. Sú to dobrá duša. Tá s vojakmi nič nemajú.“
„A to chcete povedať, že celý deň len maľuje a nič iné nerobí?“
„Pravdaže, slečinka maľujú. A maľujú veľmi pekne. Naše obrázky nám namaľovali, žeby našim ženám doma nebolo smutno. A veru sme ich aj domov poposielali. Vravím, dobrá duša to sú. A ani nič za to nechceli.“
„Nič? A čo ten kapitánko čo s ňou v dome býva. Ten to isto platí za vás! A v naturáliách!“
„Čo ste to povedali?!“ skríkli naraz vojaci a už sa bili s posmešnými paholkami. Paholkovia dostali naložené ako sa patrí a viac do vojakov nerýpali.
Ešte v ten istý deň sa po dedine začali šíriť reči.
„Há, suseda, videli ste, ako tí vojaci zmlátili našich paholkov?“
„Videla som ja, videla. Čože by som nevidela. Od rána som ja na priedomí sedela. Nič mi neušlo. A čože tak, pani suseda, nevedia oni, prečo sa tí pobili?“
„A čože by som nevedela, veď ja som vtedy priamo u Žida bola!“
„Héj? A čo dobrého ste kupovali?“
„Ale, trochu cukru. Starý chce voľačo sladké pod zub.“
„Jáj, mlsný kocúr. Ale prečože sa tí vojaci pobili.“
„Ná, pre tú Natáliu.“
„Čo nepovedia. Pre tú mladú?“
„Veď druhá tam nie je.“
„A čože im tak prišla do bitky?“
„Paholci do nich zapárali, že vraj či slečinke nesmrdia.“
„Ale no toto! A čo na to tí vojaci?“
„No čo. Prihlušili ich. A ešte vykrikovali, že im aj obrázky namaľovala.“
„Obrázky? Aké?“
„A ja viem? Nepovedali. Ale že ich aj domov poslali. Tak hádam dáke slušné.“
„Hm, čo nepovedia? Ale všelijaké reči sa šíria.“
„Jój, všelijaké. Že vraj s vojakmi paktuje, veď sa to naučila v tom Paríži.“
„A koľké peniaze odtiaľ priniesla! Či to voľakedy svet chyroval, aby dievča išlo do takého ďalekého sveta? Ale to sú tie nové poriadky. Že vraj dievča aby do školy chodilo! A na čo jej to bude? Iba čo sa tam pokazí.“
„Jáj, suseda, dobre vravíte. Ako tá, Natália.“
„Jáj veru. A či pamätáte, ako i toho starého nafarbila?“
„Toho vdovca, myslíte?“
„Nó, toho, a koho iného by som mala.“
„Jáj, veď odvtedy ho nikto inak nevolá, iba Modrofúz.“
„A veru mala pravdu, veď on tie svoje tri ženy utrápil.“
„Tak, veru, utrápil.“
„Ťažko je nám ženám, ale čo robiť, keď už tí chlapi sú takí.“
„Hociktorá nemôže preberať, ako tá Natália.“
„Suseda, ale či sa tá vôbec vydá, keď tak preberá?“
„Aby neprebrala. Však chlapi hovoria, že teraz tam nikto nepôjde na zálety.“
„Tá vám zostane načisto na ocot, uvidíte.“
„Na ocot, veru tak. A pekné dievča to bolo.“
„Jáj, ako jej mati. To vám bola iná žena. Tá sa veru chlapov nestránila ako jej dievka.“
„Veru, nestránila. Ale i tá Natália, veď v tom svete iba podľa svojej materi mohla konať.“
„Jáj, tak to ju tá naučila, ako priniesť toľko peňazí zo sveta.“
„Veru, tak.“
Dobré dve hodiny sa susedám nezavreli ústa. Poprevracal Natáliu zo všetkých strán.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.