Ráno vyslal kapitán súrneho posla do mestečka na štáb. O pár hodín už poddôstojník sedel vo väzení a márne rozmýšľal ako sa tam dostal. Až o týždeň na súde pochopil, prečo tam je. Otras mozgu, ktorý utŕžil pri útoku, zanechal svoje stopy…
Ďalší večer sedeli pri krbe Johann s Natáliou a vážne sa zhovárali.
„V Paríži som sa s niečím takým nestretla. Tam boli muži úplne iní ako tu. Nie že by si nedovoľovali, mali tiež svoje muchy, ale inak boli galantní a slušní. Žila som tam sama a nikdy som nebola nútená sa brániť.“
„Ako ste sa dostali na štúdium tak ďaleko? Je to skôr zázrak ak nejaké dievča ukončí čo i len ľudovú školu. Matky ich tam vôbec nechcú púšťať.“
„A vidíte, ja som chodila do gymnázia. Dokonca práve vo vašom mestečku.“
„Ale k nám žiadne dievča nechodilo. To by som si pamätal.“
„Ale vo vašom mestečku sú dve gymnázia, teda aspoň vtedy tak bolo…“
„Tak je to jasné! Ja som chodil do reálneho lebo mi dobre išla matematika. A vy do klasického?“
„Áno. Mne totiž matematika nikdy nešla. Dokonca skúšku z nej som na akadémii urobila tak, že som namaľovala portrét našej profesorky,“ smiala sa Natália. „Ešteže z nej nemáme záverečné skúšky.“
„Výborná metóda,“ zasmial sa Johann. „Naozaj krásne maľujete. Vy nepotrebujete vedieť matematiku. Ja neviem maľovať, tak potrebujem pre život aj tú matematiku. Každý by mal robiť to, na čo má danosti. Ibaže nerozumiem, načo sa učí matematika na akadémii umení?“
„Také sú osnovy, to tvrdila i tá naša profesorka, našťastie učila ešte jeden predmet – starogrécku literatúru a skladala krásne básne. Matematiku, ako sama tvrdila, učila iba preto, že to niekto musí učiť a vždy lepšie keď to učí ona, ako nejaký skostnatený matematik. S ňou sa dalo dohodnúť – madam, jeden portrét, alebo básničku – a mali ste skúšku.“
„Prosím, porozprávajte mi o vašom štúdiu. V Paríži som bol len raz. Bol som ešte dieťa a už sa na to ani poriadne nepamätám. Ja som totiž študoval v Prahe.“
„Paríž je nádherné mesto. Je to skutočne kráľovná umení.“
„Kráľovná? Nemá to byť kráľ?“
„Kráľovná. Paríž je totiž po francúzsky slečna Paríž. Na ulici nájdete maliarov, ktorí vám namaľujú obraz na počkanie. Sú tam speváci s akordeónmi. Po Seine sa plavia loďky. A keď vyjdete na Eiffelovku, máte celé mesto ako na dlani. Z najvyššieho poschodia vraj vidieť veľmi ďaleko. Ale tam som nikdy nebola. Bála som sa. Najkrajšie sú však Versailles. Rada by som sa tam niekedy vrátila,“ na chvíľku sa odmlčala. Potom sa spýtala: „A aká je Praha?“
„Praha? Tajomná, krásna, okúzľujúca a zároveň odrádzajúca. Mám ju rád, ale nedokázal by som tam žiť. Ani neviem prečo.“
„Prečo odrádzajúca?“
„Je tam veľa tmavých miest a škvŕn. Veľa krvi a veľa bolestí je ukrytých v jej múroch.“
„Tomu rozumiem, ale čím je však pre vás príťažlivá?“
„Neviem, asi kráľom Karlom IV. To obdobie bolo určite krásne. Vy ste boli vo Versailles, ja na Karlštejne. Kaplnka je očarujúca, akoby som ju odniekiaľ poznal, ale neviem odkiaľ. Kráľ Karol IV. bol múdry muž a mnoho vedel.“
„Asi ako francúzsky kráľ Ľudovít XIV.“
„Asi tak. Poznali ste Ľudovíta XIV.?“
„A vy?“
„Asi áno. Aj toho Karla IV. Ale neboli to rovnakí muži. Každý bol iný. Niekedy mi to pripadá ako v jednej z Goetheho básní:
Ľudská duša si sťa voda,
prichádzajúc z neba
stúpaš do neba
a späť na zem musíš ísť
vo večných kolobehoch bytia.“
„A vy viete čo to znamená?“
„Áno, stretol som sa tým v Prahe. Odkiaľ to poznáte vy?“
„Z Versailles. Dávno poznáte Goetheho?“
„Nie, ešte som sa s ním nestretol. Ale poznám jeho básne, sú prekrásne.“
„A chceli by ste sa s ním stretnúť?“
„Veľmi rád, vy ho poznáte?“
„Žiaľ áno, asi sem príde.“
„Aha! Snáď mi bude potešením.“
„Len aby.“
O pár dní, večer pri kozube.
„Natália, bol som zrušiť zásnuby.“
„Vy ste boli zasnúbený, Johann?“
„Áno. Mama chcela, aby som si zobral jednu bohatú slečnu a zasnúbila ma s ňou. Pravdu povediac, ani som ju poriadne nepoznal.“
„Poznám to. Ani u mojich rodičov to nebolo inak. Ale aj tak si myslím, že muži to majú v živote omnoho ľahšie. Aspoň nemajú v živote toľko prekážok aj keby sa neoženili.“
„To máte pravdu, myslíte si, že by sa to dalo nejako zmeniť?“
„Neviem. Rada by som. Ale niekedy mi to pripadá ako ísť hlavou proti múru.“
„Vy sa už nechcete vrátiť do Paríža?“
„Nie. Teda áno, rada by som doštudovala, ale potom už asi nie.“
„Smiem sa spýtať prečo?“
„Smiete.“
„Tak prečo?“
„Po tých zrušených zásnubách vám to mám ešte vysvetľovať?“
„Nie.“
Bozky prerušili rozhovor na dlhý čas.
„Natália, smiem vám podarovať prsteň?“
„Vrátila vám ho snúbenica?“
„Nie. Nezobral som od nej nič. Kúpil som ho iba pre vás. Ten pre moju bývalú snúbenicu kúpila aj tak moja mama. Ja by som jej nekupoval nič.“
Johann navliekol Natálii prsteň a ďalšie bozky na ešte dlhší čas prerušili rozhovor.
„Johann?“
„Prosím, Natália.“
„Prečo ste vojak?“
„Nie som vojak. Som profesor matematiky a fyziky. Teraz som bol povolaný na cvičenie… i s nechutným školením.“
„Akým školením?“
„Dôstojníci sa musia učiť vyzvedaniu.“
„A čo je na tom nechutné?“
„Metódy. Niekto zistil, že najlepšie sa získavajú informácie od žien.“
„Od žien? Veď ženy nemajú nijaké tajné vojenské informácie. Sú to len domáce panie.“
„Áno, to máte pravdu. Ale muži im toho veľakrát povedia viac, než si myslia.“
„Nuž áno, ale čo to má spoločné s nejakým školením?“
„Mala by to byť škola galantnosti a pozornosti.“
„A čo je na tom nechutné a zlé? Muži by predsa mali byť galantní a pozorní, nie?“
„Nechutné je to, čo zvyčajne nasleduje potom.“
„A čo zvyčajne nasleduje potom?“
„Posteľ. To je tá nechutnosť.“
„Posteľ? V akom zmysle?“
„To školenie totiž nekončí teóriou, ale praxou.“
„Akou praxou?“
„Ako zo ženy vytiahnuť práve v posteli tie najdôvernejšie informácie. A školiteľky sú profesionálky ľahkého remesla. Oni dostanú úlohu niečo vám neprezradiť a vy máte úlohu to z nich dostať. Školenie končí, ak získate potrebné informácie. Dovtedy sa stále opakuje.“
„Čože?“ Zaucho zafarbilo Johannovu tvár. „Takže aj odo mňa ste chceli získať tajné vojenské informácie, čo? Tak teda počúvajte, vy zvrhlík! Toto sú tie slávne metódy, pre ktoré behá každá sukňa za uniformou. Pekná morálka! Fuj! Neopovážte sa mi už ukazovať na oči!“ Natália buchla tak rázne dverami, až spadol kus omietky zo steny.
Johann zostal začudovane sedieť. Nechápal, čo urobil zle. Potom si povedal: „Krásna žena. Naozaj je krásna. Hodila by sa za kráľovnú a nie do nejakého gazdovstva. Takú by som chcel na celý život. Stojí za to, aby som ju chránil!“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.