Ťažko povedať koľko času prešlo, kým sa otvorili dvere, v ktorých stál prekvapený kapitán:
„Čo sa tu stalo?“
„Zabila som ho, pôjdem do väzenia,“ vzdychla nešťastne. Sedela na zemi a v ruke ešte stále držala odlomené ucho z džbánu.
„Ublížil vám?“
„Nestačil… ja… ja som zobrala džbán… bola som rýchlejšia… zavrú ma…“ plakala.
Kapitánovi bolo všetko jasné. Chytil nešťastnú ženu za ruky a prívetivo jej hovoril:
„Nebojte sa. Nič sa vám nestane. On pôjde do väzenia, nie vy. A to ani vtedy nie keby ste ho zabili. Nebojte sa, nič sa vám nestane, za to vám ručím!“
Kapitán sa sklonil k svojmu zástupcovi a keď zistil, že žije, zavolal službu. Vojaci vyniesli bezvládne telo do stodoly a strážili ho.
„Slečna, poďte, pomôžem vám.“
Natália sa postavila, ale nohy sa jej podlomili. Keby ju kapitán nepodopieral, zviezla by sa znovu na zem. Pochopil, že po prežitom strachu na roztrasených nohách ďalej neprejde. Zohol sa a zobral ju do náručia. V tom náručí bolo tak príjemne. Cítila to. Bolo to iné náručie ako Gerdovo. Nebolo také ľahkovážne. Bolo ťažšie, silnejšie, ale zároveň istejšie a bezpečnejšie. Cítila v ňom viac istoty a podvedome sa pritúlila.
„Odnesiem vás do salónu, potrebujete si niečo vypiť.“
V salóne ju uložil na diván. Z karafy nalial dva poháre vína, dal ich na stolík a prisadol si k nej. Chytil ju za ruky:
„Celá sa trasiete, musíte vypiť toto víno… prosím…“
Natália chytila pohár do rúk a ako sa chcela napiť, obliala sa.
„Asi to… nepôjde…“ povedala.
Kapitán zobral pohár a pridržal jej ho kým pila.
Keď sa napila, rozplakala sa: „Ja… nechcela som mu ublížiť… ale… bol opitý… maľovala som… a… on tam prišiel… som vrah…“
Kapitán ju držal za ruky a utešoval ju:
„Vrah je ten, kto úmyselne zabíja. Vy ste sa bránili. Nie ste vinná, to on vás obťažoval. Našťastie ste mali poruke ten džbán. Neplačte, ten sviniar si to zaslúžil. Dal som ho nocovať s mužstvom. Vedel som aký je, ale že by sa opovážil až ku vám, to som nepredpokladal. Nabudúce, keď pôjdem do mesta, dám vás strážiť. Nebojte sa, už sa niečo také nezopakuje.“
Natália ticho plakala.
„Slečna, mali by ste sa navečerať,“ ticho prerušil kapitánov hlas.
„Som Natália. Prepáčte, nie som hladná. Najedzte sa sám.“
„Ja som Johann, drahá Natália. Prežili ste niečo zlé, ale nebojte sa, pokiaľ budem žiť, budem vás chrániť. Chcete? Mám vás rád…“
Natália už bola pokojná a jemný úsmev svedčil o tom, že Johannova prítomnosť a jeho slová ju hrejú pri srdci. Bez slov mu stisla ruky.
„Drahá Natália, napite sa vína, to vás postaví na nohy. Veľmi ste zoslabli.“
Natália sa usmiala a prijala ponúkanú čašu. Ruky sa jej už netriasli, len uplakaná tvár ešte pripomínala prežité chvíle.
„Ďakujem. Nevedela som, že muži v tejto krajine dokážu byť aj takí galantní. Žiaľ, tu som sa s galantnosťou stretla po prvýkrát. Muži sa tu k ženám správajú veľmi zle. Urážajú ich, bijú, znevažujú, podvádzajú. Využívajú ich nevedomosť a hlúposť.“
„Žiaľ, viem o tom. Nikdy som nechápal tento kraj. Inde to tak nie je. Moja mama pochádza zo Savojska a otec je z Innsbrucku. Zoznámili sa na štúdiách vo Viedni.“
„Tak vy ste Rakúšan? A ako ste sa tu ocitli?“
„Vlastne ani neviem. Otec precestoval celú Európu a až tu pracovne zakotvil. Prišiel som sem ako chlapec. A teraz už choďte spať. Potrebujete to.“
„Neodchádzajte, bojím sa bez vás…“
„Natália, smiem sa vás niečo spýtať?“
„Prosím, Johann?“
„Prečo mi je s vami tak dobre?“
„Vám je so mnou dobre?“
„Cítim to tak. Myslím, že som sa do vás zamiloval…“
Natália mlčala. Nevedela čo sa to s ňou robí. Myslela si, že potom, ako ju Gerd podviedol a sklamal, nebude chcieť iného muža už nikdy ani len vidieť. A teraz…
„Myslela som si, že v živote sa dá prežiť len jedna láska.“
„Máte na mysli vášho spolužiaka, teda priateľa z Rakúska?“
„Áno.“
„Ale to je v poriadku, drahá Natália. I ja som študoval. Volala sa Gréta. Vodili sme sa za ruku a snívali sme o budúcnosti. Nech ten sen zostane snom.“
„Vy ste sa s ňou vodili len za ruku?“
„Nie, aj ten bozk k tomu patril. Potom sme zistili, že sa akosi k sebe nehodíme. Tak sme zostali priatelia.“
„Ako ste to zistili?“
„Plánovali sme svadbu. A vtedy, už ani neviem ako, sme prišli na to, že spolu, po celý život bok po boku by nám to akosi spolu nešlo. Svadba predsa nie je na rok.“
„Tak ste lepší ako ja,“ dodala Natália, rozplakala sa a ušla. Johann chvíľu mlčky sedel, kým pochopil. Potom vstal, zobral karafu vína a odišiel za ňou. Zaklopal na dvere a počkal, kým sa neozve jej pozvanie.
„Natália, smiem vás vyrušiť?“
„Vy ma ešte chcete vidieť?“
„A prečo nie. Vari ste mi niečo urobili?“
Natália sa pozrela na Johanna. Stál tam ako malý žiačik a nevedel, čo má robiť s rukami.
„Tak si sadnite. Viete, ja…“
„Nevravte, Natália. To nemusíte. I u nás boli študenti, ktorí spolu žili. Niektorí sa zobrali, iní sa rozišli. Povedzme, že boli mladí a hlúpi.“
Natália sa usmiala: „Poriadne hlúpi.“
Na to sa Johann usmial a podal Natálii víno: „Veľmi sa mi páči vaša odvaha. Ešte som sa s niečím takým v tejto krajine nestretol.“
„Máte pravdu. Tu sú dievčatá odmalička vedené k tomu, aby si vážili muža ako zvrchovaného pána. Veď keď si to tak vezmete, dievča tu má menšiu cenu ako, povedzme, kôň. Pretože keď si chcete kúpiť koňa, tak za neho zaplatíte vy. Keď si chcete kúpiť ženu, ešte vám ku nej aj priplatia. Hovorí sa tomu veno.“
Johann sa zasmial nad jej postrehom, ale potom zvážnel: „Myslím si, že je to tak preto, že sami rodičia nepoznajú, čo je to láska. Keby ju totiž poznali, priali by ju i svojim deťom. Natália, myslím si, že vás ľúbim čoraz viac…“ Johann zamĺkol. Vstal a potichu odišiel.
Ráno našla Natália pred dverami svojej spálne obrovskú kyticu strelícií…
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.