Bosorka
Do siene vošiel kráľ. Sprevádzali ho Colbert a Athénaïs. Ľudovít si sadol, ale dlho sedieť nevydržal. Vstal a prechádzal sa s rukami za chrbtom. Po chvíli dlhého ťažkého mlčania vybuchol:
„Ďalší z mojich priateľov je mŕtvy! Kto bude zajtra na rade?! Keby som aspoň vedel, kto to robí! Lenže kým obeť umrie, vrah je dávno v bezpečí! A na dvore je príliš veľa ľudí … keby som aspoň vedel, čo mám robiť!“
„Ľudovít, včera v noci som o tom premýšľala … a myslím, že niečo by sa dalo urobiť …“ nesmelo sa ozvala.
Kráľ si zastal oproti nej: „Na čo ste prišli?“
„Pamätáte sa ešte na odpisy pergamenov, ktoré nám priniesol d’Estrées z Ríma?“
„Tie, čo potajomky odpisoval namiesto účasti na synode?“
„Tie. Sú tam rôzne pokyny, ako sa brániť proti otravám a ako urobiť protijedy.“
„Ale to ste už robili.“
„Neurobili sme jednu vec.“
„Ktorú?“
„Skoro všetci naši priatelia boli otrávení arzenikom.“
„Ale veď ste mi povedali, že na arzenik žiadny protijed neexistuje.“
„To je pravda. Ale existuje jediný spôsob ako jeho otravu prežiť. Lenže je veľmi riskantný.“
„Toto ste mi nehovorili.“
„Nie, lebo som si myslela, že ho nikdy v živote nebudeme potrebovať. Ale mýlila som sa.“
„Čo je to za spôsob?“
„Budeme brať malé dávky tohto jedu tak, aby si postupne naše telá na jed zvykli. Potom už nikoho neotrávia.“
„Zbláznili ste sa?! Viete koľko jedu by ste potrebovali pre celý dvor?!“
„Nejde o celý dvor. Tieto dávky by brali iba naši najbližší.“
„A nebojíte sa, že niekoho otrávite naozaj?“
„Bojím, ale vyskúšala by som to najprv … možno na nejakom psovi …“
„A kde chcete toľko jedu zobrať?!“
„Zistím si, kde ho berú naši protivníci. Možno u Voisinovej …“
„Athénaïs má pravdu, Ľudovít,“ ozval sa Colbert, ktorý doposiaľ iba počúval. „Mala by to skúsiť. U nej máme istotu, že nás nezradí. Bude ju sprevádzať nejaký muž. Aj ja, ak dovolíte.“
„Nie, Jean-Baptiste. Vás s ňou už nepustím. Váš vzácny krk sme už raz museli veľmi dlho a zložito zachraňovať. Stačí, keď spoznajú ju. Aj tak bude z toho veľa rečí. Pôjde s ňou Guy, ten bývalý postilión.“
„Tak mám vaše povolenie, áno?“ spýtala sa s úsmevom.
„Máte, ale budem sa o vás báť.“
Ešte v ten istý večer tam šla. Na toto podivné miesto ju sprevádzal kuchár Jean, záhradník Louis a kráľov dôverník, medzitým už gróf Guy. Jemu pripadla aj povinnosť kontrolovať novozriadenú políciu, aby neurobila nejakú hlúposť a nesprávne nezakročila. Athénaïs ho poprosila, aby ju sprevádzal aj do vnútra domu bosorky. Predsa sa len bála.
Veľmi dobre si pamätala svoju prvú návštevu u nej. Aj vtedy sa bála a opierala sa o Fouquetove rameno. Obaja mali masky, tak ako väčšina zákazníkov tohto podivného domu.
Bosorku si predstavovala ako vráskavú, hrbatú a zlomyseľnú starenu s čiernou mačkou ako z rozprávky. Po vstupe zostala veľmi prekvapená, lebo Voisinová bola mladá žena jej veku. Nebola síce krásavica, ale nebola ani škaredá a jej dom nevyzeral vôbec ako nejaká chatrč na stračej nôžke, ale práve naopak – bolo vidieť, že majiteľke sa darí veľmi dobre.
Pamätala si, že chodba bola rozdelená akoby na lóže, v ktorých sa mohli ukryť návštevníci tak, aby sa nemuseli navzájom stretnúť s inými návštevníkmi. Bolo to vymyslené dômyselne, aby sa ani náhodou nestretli ľudia, ktorí sa chceli navzájom odstrániť. Väčšina návštevníkov tohto domu boli ženy. Hoci boli zahalené od hlavy až po päty, dalo sa to spoznať podľa ich chôdze a podľa toho, že na spodku im plášte rozširovali sukne.
„Čo si želáte?“ oslovila ju vtedy domáca a snažila sa o milý tón. Lenže napriek celej snahe vyznel jej hlas dosť odmerane a chladne. Athénaïs prebehol po chrbte mráz. Spamätala sa až vtedy, keď ju Fouquet potiahol za lakeť.
„Dobrý večer, madam …“
„Želáte si čítať budúcnosť z ruky alebo nápoj lásky alebo niečo iné?“
„Vy viete predpovedať budúcnosť?“ spýtala sa.
Bosorka siahla na jej ľavú ruku, obrátila ju dlaňou nahor a chvíľu si ju prezerala.
„No, milá slečna, nemáte štedrého milenca. Alebo je chudobný alebo je lakomý.“
„To je tam napísané?“
„Nie,“ zasmiala sa bosorka. „Nemáte na rukách žiadne šperky a vidieť, že ste šľachtičná.“
„No dobre. Čo tam ešte vidíte?“
„Máte tam napísanú skvelú budúcnosť. Možno budete aj milenkou samotného kráľa.“
„Možno?“
„Ó, áno, len budete musieť svojej budúcnosti trochu pomôcť …“ bosorka stíšila hlas. „Možno postačí aj nápoj lásky …“
„Naozaj?“
Čarodejnica sa hlasno rozosmiala: „Moja milá, ste veľmi naivná, ak si myslíte, že sa láske nedá pomôcť. Dá sa pomôcť mnohým veciam, ak máte peniaze …“
Athénaïs vytiahla tučný mešec a položila ho na stôl, rovno pred bosorku: „Aké služby mi môžete ponúknuť za takúto cenu?“
Voisinová rozviazala mešec a vo svetle sviec sa zaligotali zlatky. Rovnako sa zaligotali aj jej chamtivé oči, keď odpovedala: „Za takúto cenu poskytujem iba tie najlepšie služby, madam.“
„Potrebujem isté veci. Ak mi ich do zajtra zoženiete, dostanete rovnaký mešec.“
„Záleží, čo by to malo byť.“
Athénaïs jej nadiktovala potrebné suroviny. Bosorka si ich zapísala a povedala:
„Do zajtra to nestihnem. Ak počkáte týždeň, budete mať všetko.“
„Dobre, prídem o týždeň.“
Skutočne, o týždeň bolo všetko pripravené.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.