Rozchod
„Michail, chcem ti povedať …“
„Nemusíš mi rozprávať nič!“
„Bola som za cárom. Povedal mi, že ak povieš na sobáši nie, on ako hlava pravoslávnej cirkvi to podporí a neoženia ťa.“
„Nepotrebujem žiadne služby od tvojich milencov!“
„Michail! Ty si myslíš …“
„Viem toho dosť! Chceš povedať, že to tak nie je?! Kde si každý deň?! U cára! A čo tam robíš?! Ty si myslíš, že som taký hlupák, ktorý si nevidí ďalej od nosa?! Už aj vrabce o tom čvirikajú, iba ja som nič nevedel! A ty mi ešte pokrytecky tvrdíš, že s ním nič nemáš?! Ožením sa! Moja budúca žena k cárovi nechodí – na rozdiel od teba!“
„Michail! Čo to rozprávaš? Kto ti niečo také nahovoril?!“
„Všetci to hovoria – aj tvoja matka. A ona by ma predsa neklamala!“
Michail buchol dvermi a vyšiel. Vonku sa zoraďoval svadobný sprievod a nevesta už čakala. Anastázia zostala vo svojej komnate a plakala. Po sobáši prišiel do domu ženícha aj cár. Ale nevošiel do hodovnej siene. Zastavil prvého sluhu:
„Kde je kňažná Anastázia?“
„Nechce vyjsť zo svojich komnát, vaše blahorodie.“
„Odveď ma k nej!“
Sluha zložil podnos s jedlom a sprevádzal cára.
„Toto sú jej dvere, ale neotvára nikomu.“
„Môžeš odísť.“
Sluha sa vrátil späť do hodovnej siene a cár zaklopal.
„Anastázia, otvorte, to som ja.“
Dvere sa otvorili.
„Poďte do vnútra,“ pozvala ho uplakaná kňažná.
„Nemohol som urobiť nič … povedal áno …“
„Viem, ešte pred sobášom mi to oznámil …“
„Nemôžete tu byť. Poďte so mnou.“
„K hosťom? Nemám chuť sa zabávať!“
„Nie k hosťom. Odvediem vás preč z tohto domu … ukážem vám niečo … Priniesol som to z poslednej cesty. Pôjdete?“
Utrela si slzy a prikývla. Peter ju zobral za ruku a bez toho, že by ich niekto zbadal, ju viedol peši k Zimnému palácu. Bola práve biela polárna noc …
Palác vyzeral prázdny a on ju viedol prepychovými chodbami do časti, kde zriadil obrazáreň. Otvoril dvere a uprostred miestnosti stáli dva veľké stojany a na nich boli dva veľké obrazy. Obidva boli prikryté plátnom. Peter zastal pred prvým. Opatrne sňal plátno a vo svetle, ktoré sem prenikalo z okien, sa objavil obraz krásnej ženy v životnej veľkosti.
Anastázia sa prekvapene pozerala na tvár, ktorá jej bola tak dôverne známa … Podišla bližšie a dotkla sa jej prstami. Neveriaco ju hladila a v srdci cítila niečo nevýslovne krásne a zároveň také smutné …
„Poznávate tú dámu?“ ticho sa spýtal.
„Odprisahala by som, že som to ja … ale je to niekto iný … Viem, že mi ten obraz má niečo povedať, ale …“ rozplakala sa.
Chytil ju jemne za plecia.
„Anastázia, to ste vy. Tá istá žena, ale v inom tele. Volali ste sa Athénaïs … rozumiete mi?“
Z hrdla sa jej vydral vzlyk, ale pokývala hlavou. Rozumela, že niečo také je možné … veď cítila by ináč tú obrovskú clivotu?
„Kde žila tá dáma? … Teda … kde som vtedy žila?“
„Vo Francúzsku … boli ste v blízkosti kráľa …“
„Máte aj jeho obraz?“
Peter prišiel pred druhý stojan a takisto opatrne ho odkryl a zastal si bokom. Prišla k obrazu. Pozerala sa dlho do tváre muža na obraze. Dotýkala sa ho rukami a potom zavrela oči.
„Louis …“ zašepkala, „boli sme tak krátko spolu … Je to pravda,“ pozrela sa na Petra a postavila ho vedľa portrétu. „Ste to vy, viem to … Louis … môj Louis …“
Sadla si na stoličku a zavrela oči. Peter stál ticho pri nej a nerušil ju. A ona zrazu videla …
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.