Daniel si povzdychol a začal rozprávať francúzsky.
„Ďakujem, na oplátku ma naučíte anglicky. Chcela by som dobre ovládať tento jazyk.“
„Vy máte rada Angličanov?“
„Prečo sa pýtate?“
„Keď mi tak pomáhate prežiť.“
„No, priznám sa, ani nie. Ale zistila som, že nie je Angličan ako Angličan.“
„Ako ste to zistili? A teda ako ste zistili, že za tou otravou je môj otec?“
„Milý priateľ, keď chcete robiť to správne umenie diplomacie, musíte vedieť v ľuďoch čítať. Pozorovať ich pohyby, reč a dávať všetko do súladu s ich konaním. To je najväčší úspech diplomata. Lebo keď pozná protivníka, vie nájsť cesty, ako presadiť svoje záujmy. Ale vrátim sa k otázke. Keď vám prišlo zle, všetci sa preľakli alebo aspoň prekvapili, ale váš otec nie. Pozorovala som ho teda ďalej. Nechal vás odniesť bez toho, aby zavolal lekára a kým vám bolo zle, nestaral sa o vás. Hoci som to všetko vedela, to jeho chladnokrvné priznanie ma dorazilo.“
„Naozaj ste zabili troch ľudí?“
„Žiaľ, áno. Jedného som prepichla mečom, keď chcel zavraždiť Arnošta. Druhý bol mních a chcel ma znásilniť. Tá tretia bola žena. Dala kráľovi do vína jed a ja som ju prinútila, aby ho vypila sama.“
Daniel sa uľahčene zasmial: „Keď ste to hovorili Eduardovi, vyznelo to hrozne.“
„Ja som chcela, aby to naozaj vyznelo hrozne! Diabol! Zavraždiť vlastného syna! Aký mal na to dôvod?“
„Vás.“
„Prečo? S vami som nič nemala. Koľko máte rokov?“
„O šesť menej než vy.“
„Hlúposť! Určite ste mladší najmenej o dvanásť ak nie aj o štrnásť rokov!“
„O dvanásť. Vás naozaj nikto neoklame.“
„Vy predsa viete o tom, že žijem iba s jedným mužom. A s mladšími som nežila nikdy … a to vedel aj váš otec. Prečo sa vás teda chcel zbaviť?“
„No … vo Francúzsku sa stala jedna udalosť … Totiž následník, teda teraz už kráľ Karol mal kvôli vám súboj … ešte za života kráľa Jána …“
„Karol? To je čudné. S Karlom sme sa … no … neznášali. Prečo by sa kvôli mne s niekým bil?“
„Bolo to potom, čo ste verejne vyfackali toho anglického šľachtica. Karol tam bol a hneď toho hlupáka vyzval na súboj. Vy ste o tom nevedeli?“
„Hovorila som vám, že sme mali spolu dosť chladné vzťahy. Tak preto ho potom takmer otrávili?“
„Áno, urobil to ten hlupák. Ale nielen preto. Kráľa Jána zavraždil tiež kvôli vám. To ste vedeli?“
„Áno … teda … tušila som to. A vy ste vedeli, že sa chystajú tieto vraždy?“
„Nie. V tomto ohľade mi otec nedôveroval. Vedel, že nie som schopný niekoho zabiť. Dozvedel som sa to až neskôr, lebo tesne pred tou vraždou ma poslali s listom na bojisko.“
„Vám rozkazovali obyčajní šľachtici?“
„Konali na príkaz môjho otca. A otca som musel poslúchať aj ja.“
„Prečo ich chceli zabiť obidvoch naraz?“
„Bolo to preto, lebo otec vás chcel od Jána kúpiť. Lenže on nechcel. Chránil vás pred každým a tak ani únos nepripadal do úvahy. Karol vás mal chrániť po jeho smrti. Vedeli sme o tom, že taký sľub Jánovi dal a hodlal ho aj dodržať. Smrťou obidvoch by nastal poriadny zmätok a mohli by vás uniesť. Lenže … vy ste boli rýchlejšia.“
„Nechápem súvislosti medzi Jánom, Karlom a vami …“
„Tie súvislosti sú veľmi jednoduché. Ako ste vyliečili Karla, zamiloval sa do vás. Všade vás sprevádzal, dokonca ste dostávali od neho aj darčeky. Eduard to vedel. Mal na dvore svojho človeka, ktorý mu posielal správy. Preto si myslí, že po Jánovi bol Karol vaším milencom.“
„A ako s tým súvisíte vy?“
„Eduard nás videl spolu … a vy ste sa smiali … myslel si, že som si vás nahovoril pre seba. To je všetko.“
„Akože všetko?! Pre úsmev?! To by Karol musel otráviť celú Prahu!“
„Karol nie je Eduard.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.