V tom čase už boli Beáta, Daniel a Arnošt veľmi ďaleko od Prahy, ale do domu, ktorý poznala, prišli až po zotmení. Cestou si ulovili nejakú zverinu a tú si hneď po príchode poopekali na ražňoch. Po večeri sa odobral Arnošt spať.
„Pani Beáta, nemôže nás arcibiskup zradiť?“
„Arnošt? Nie. Myslím, že on toho nie je schopný. Prečo sa pýtate?“
„Keď … predtým s vami žil …“
„Viete zistiť veľmi dôverné informácie … Vie to … o arcibiskupovi … váš otec?“
„Nie. Dozvedel som sa to tesne pred odchodom. Bolo by zlé, keby o tom vedel?“
„Bolo … Ako ste to zistili?“
„Počul som vás a vášho … muža.“
„Vy viete taliansky?“
„Áno … ja áno, ostatní Angličania nie. Vo Francúzsku som sa trochu naučil. Bolo to preto, že sa mi páčili talianske piesne …“
„Vy ste študovali umenie?“
„Nie. Otec pokladá umenie za hlúposť. Dal ma študovať diplomaciu. Vraj, aby som mu bol aspoň nejako užitočný.“
Usmiala sa: „Ja som diplomaciu učila … ale nakoniec mi to zakázal kráľ. Teraz učím tajne.“
„Ale vy ste učili aj niečo iné, však?“
„Čo všetko ste o mne zistili?“
„Hlavne to, že všade, kde som bol, chceli iba vašich žiakov. Prešiel som takmer celú Európu. Rád by som bol vaším žiakom … Aspoň kým príde odpoveď z Francúzska …“
„To budete musieť. Vaša francúzština je veľmi zlá. Teda je správna, ale ten váš anglický prízvuk. Podľa vašej reči každý zbadá, že ste Angličan. A vďaka vojne by to bola teraz hotová samovražda. Budeme sa odteraz rozprávať iba po francúzsky.“
„Ak sa nenahneváte, rád by som sa naučil aj … tie protijedy.“
„Pardon, monsieur?“
„Ah! Takže po francúzsky?“
„Oui.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.